Tri roje za tri dni

Tri roje za tri dni a každý iný. Teda nie že iný roj, lebo keby bol to stále ten istý, tak to by znamenalo že nám stále uteká ako v tej poviedke „Tri roje cez deň“ od Ľuda Ondrejova. Každý roj bol iný svojim postavením. Prvý bol na jabloni v korune, druhý bol na uschnutých papradiach, ktoré viseli na konároch samosevnej rakytky a tretí roj bol na kmeni mladého cerového stromca. A teda – konár, tráva, kmeň

Práve sme pracovali tohto roku rozšírenej  mesiačikovej záhrade pod domom, keď včely na stojane ožili a práve tá rodina  z „lunice“, lebo každý úľ voláme podľa maľby na jeho priečelí,  sa začala rojiť. O chvíľu už vytvorili ohromný vzdušný most medzi kadlubovým stojanom a najbližšou jabloňou. Malý vrchár dopovedal svoj sen o rojení včiel a pobrali sme sa chystať úľ. Človek opálil očistené rámčeky, Malý vrchár šidlom obnovil zavoskované dierky, najmenší vrchár kefoval rámčeky a podával ich na opálenie. Lada navliekala drôt. Malý vrchár prikladal medzistienky na zadrôtované rámčeky, škrabákmi, kefou a ohňom sme ešte očistili dno, izbu a strechu úľa a za pol hodinku už bol nový byt prichystaný pri jabloni. Človek vyliezol po rebríku z troch nadstavkov ku roju a tešil sa, ako sa usadil rovno nad jazierkom, ktoré vyrobil začiatkom jari.

Roj na kmeni kvitnúcej jablone je niečo, čo poteší prírodného včelára podobne, ako pestovateľa.

Človek preriekol slová chvály  a požiadal včely, aby ostali v našom chove.  Záhradníckymi nožnicami oštikal malé vetvičky z okolia roja, rozprašovačom urobil malý dáždik, aby včely menej lietali, rozprašovač hodil do jazierka, aby sa nerozbil, jednou rukou položil prútený kôš od roj a druhou mocne zatriasol konárom. Väčšina včiel padla do koša, zvyšok bujaro lietal vo vzduchu a pozeral sa , ako človek spúšťa kôš plný včiel povrazom dole. Tam už naň čakal zvyšok našej včelárskej úderky. Včely hneď putovali do úľa, osem rámčekov s medzistienkami a dve prázdne stačilo doložiť a prikryť vekom tak, aby včely mohli liezť dovnútra. Horné včely spievali pieseň sirôt a včely v úli zvolávali povzbudzujúcou piesňou dcér svojej veľkej matky  ostatné, aby sa pridali k rodine. Človek ešte raz vyliezol , aby striasol malú hrču včiel, ktoré sa po vzlete vrátili na konár, pridal ich do nového domu a potom už len sledoval, ako sa postupne usádzajú okolité lietavky v úli. Keď už tam boli takmer všetci, zaniesli sme ich do pivnice.

 

Otvoriť fotku
Malý vrchár upevňuje medzistienky
 

ROJ NA TRÁVOVEJ PAVUČINE

Rojenie začula Lada keď zbierala pod včelou záhradou jedlé bylinky. Keby tie včely nezačula, ani by sme ich nenašli. Lebo vlani, keď človek natáčal piesne o zvieratách pre deti, tá záhrada rýchlo spralesnela, takže všetky tie ospievané zvieratá, snáď okrem „veďmeda“, by sme tam aj mohli chovať a aj by sa mali kam skryť. Takže stará matka zaviedla včely do akejsi pavučiny z papradia a veľkých tráv ukotvených na tenkých konároch samosevných stromčekov a celý ten strapec včiel bol naplocho roztiahnutý tak na krok nad zemou, no škoda že ho človek neodfotil. Na strmej stráni len položil pod roj brvno, podložil ho kameňom, ostrihal okolité trávy a konáre, pralesnú spleť tráv a ostružín prikryl plachtou a na ňu položil úľ. Včely striasol z odštiknutých  papradí a konárikov rovno do druhého úľa, ktorý sme pripravili tak, ako aj včera, a potom sme tam tak hodinu sedeli a pozorovali, ako sa ostatné včely pomaly plazia po úli a mieria do letáča. Keď si všetky naliezli dnu, zatvorili sme leták a preniesli do pivnice, kde začala vznikať bytovka, lebo ten druhý úľ sme položili na ten prvý. Človek si pomyslel, tak, ako aj včera, že môžeme rovno chystať tretí úľ. Lebo ten najlepší počet 12 včelích rodín sa isto zvýši, keďže táto jar je v znamení Vedomeckej cesty, čo zaberá polovicu času, druhá polovica ide na záhrady a tretia polovica už nie je, z tej by sa inak zvýšil čas na prehodenie nadstavkov, aby mali po zime včely viac priestoru. Tie , čo sú na dvoch vysokých nadstavkoch, sa roja, tie, čo majú dva veľké a jeden malý, majú dosť miesta na to, aby znášal med do komôr – z neuveriteľne krásnych strání, keď na našom i náprotivnom kopci kvitnú divé čerešne a na našej kolešni zo dvadsať jabloní a nejaké tie hrušne. Malému vrchárovi sa zase zdal sen o rojení a o príprave táborov  a tak ho po spísaní postupu vedomeckej štvorky človek poslal , po daždi, pozrieť do záhrady pod včelínom, či tam neuzrie zmoknutý včelí roj. Rodan o chvíľu pribehol a hlásil: Je tam, zmoknutý  roj, na kmeni mladého stromu. Tu už človek opaľoval ohňom ďalších desať zvesených rámčekov, najmenší vrchár kefoval ďalšie dno, človek na ňom opravoval vetracie sito, Lada napínala drôty a Malý vrchár na nich lepil medzistienky. Už nám dochádzajú, budeme ich musieť poliť. Tri rámčeky dávame holé.  Človek pozrel strom, kmeň bol obalený včelami, za bežných okolností by sme ich nalákali na jeden rámček s červíkmi, lenže keby sme hoci aj z vyrojeného úľa vybrali ich vlastné deti, strážkyne by sa hnevali a človek sa chystá klčovať tú zarastenú ohradu, lebo máme v nej množstvo štepených stromčekov a pod namosúrenými včelami sa to neoplatí. Veď si len predstav, ako klčuješ tie tŕne a ostružiny v pote tváre, so skrvavenými rukami , lebo veď rukavice nie sú až po plecia a zvrchu na teba doráža niekoľko stoviek pohnevaných včeličiek. Ni-ni. Našťastie si ten roj nesadol na štepený stromček, ale na samosevnú odnoš cera, ktorý aj tak musí von, aby neclonil horské broskyne, horské hrozná, horské ríbezle a iné horské pokusné výsadby, ktoré sa nám zatiaľ daria, lebo je to v slnečnej pasci v takmer  600 metrovej výške , na strmej stráni so stupňovitými terasami, ktoré sú v pravom uhle k slnečným lúčom úslnia a tak či tak musel ísť ten cerový dubček dole. Tak človek pierkom rozhrnul spodok roja nad pätou cera. Spodnú časť prikryl vekom úľa, na to dal ľahkú usňu, na protiľahlú stranu terasy sme rozprestreli plachtu a človek tak vypílil na strome klin, aby piliny šli na kožu a nie na včely. Z druhej strany strom pravou rukou napílil tak, že sa kolísal, ľavou ho pridržiaval.   Šikovníci z usne vysypali piliny a vrátili ju na vrchnák. Človek pustil strom a tan padol presne tam, kam mal – na hranu stupňovitej terasy a pri náraze včely padli do plachty. Štvrť hodiny sme vyberali vyschnuté lanské  listy z cerového duba, lebo tie držia  až kým sa nerozvinú nové, až do konca mája, vyberali sme ich z včiel v úli i na plachte. To je v ohnisku roja tak na niekoľko palcov hrubá vrstva včiel.   Človek si uvedomil, že si nielenže nezapol na hrudi odev, ale že si nevzal včelárske rukavice a uvedomil si to dosť náhle. Včely totiž v prípade pocitu ohrozenia  nepichajú tak, že teraz jedna a o pol hodiny druhá a potom tretia. Keď pichne jedna tak je to otázka niekoľkých sekúnd, teda ak sa v nich hrabete, že pichnú ďalšie štyri. Aj už človek prestal vyťahovať tie lístky, ktoré by im mohli brániť v prechode úľom, lebo včely mu bránili vo vyberaní lístkov. No zo stovky lístkov sme vybrali deväťdesiat deväť a včely vsypali do úľa. V tú ranu sa upokojili. Tam ich čakala mamička a oni spievali pieseň šťastia. Tie ostatné včely sa k nim pomaly plazili po tom strome od pätky až po vrchnák, lebo človek ho položil na veko, aby cítili zvuk svojej rodiny. Človek si ľahol na tú usňu, lebo v tom pralese všetko pichalo, hlavne ostružiny.  Vyťahoval si žihadlá a dával si ich do úst, aby mu včelí jed pomohol so zranením hlasiviek. Keď ho žihadlo pichlo do jazyka a zveril sa s tým malým vrchárom, tí sa smiali. Človek si fúkol pod lakeť a natiahol prsty spuchnutej ruky, akoby to bol balón, na radosť mladého osadenstva.  Sedeli sme pri úli, ktorý sa plnil v duchu modlitby i v duchu Rodanovho sna včelami a Malý vrchár rozprával o tom, ako by bežní včelár tie včely vsypal všetky tvrdo do úľa a my my tu čakáme každý deň hodinu i viac, kým si tie včely samé nenastúpia a kým nenaplnia úľ svojou krásnou prítomnosťou. Človek sa ešte naklonil na včely aby sa uistil, že sa naň nehnevajú a že tie pichance boli len vo chvíľkovom  nedorozumení.   Pierkom postrčil tie najváhavejšie dovnútra, na chvíľu sme ešte zadymili, aby neboli  pripučené a vrchnák sa zaklopil. Tretia rodina za tri dni – ohrozený druh je nateraz u nás zachránený  – alebo aspoň chránený – už ostáva len postaviť nový stojan – asi pod hosťovskou chatkou. Ešte chvíľu sa zhovárame o tom, ako sme všetky roje zvládli bez ťažkostí, v súlade, ako sa každý zaslúžil o niečo a ako nám to spolu dobre išlo. Vraciame sa domov – pár desiatok metrov od domova našich včiel. Človek si ešte vyberá posledné  žihadlá, ktoré sa húfne  pozabodávali sa do ruky v nedorozumení pri čistení nového úľa, Rodan píše článok o včelách a najmladší vrchár si opakuje abecedu, pretože aj keď si včera ukul prvý hrot šípu, predsa je len domáškolácky  prvák a musí si cvičiť krasopis. Chválime dary, chválime včely a chválime našu spoluprácu. Bźźźźź. Hoja! 

Cer sa dotýka úľa. Včely v ňom spievajú pieseň Matky a netreba ich zmetávať, samé si vojdú dnu. V pivnici nemusia byť dlho, lebo si to vybrali. Ten byt. Keby chceli, po návrate sliedičiek by boli preč. Súťaž prebehla v prospech pobytu na stojane. 

Oklepaním prvého trsu papradia do úľa padla prvá vrstva včiel – tak na jeden rámik. Včiel bude pribúdať a nakoniec bude úľ takmer plný – tých 6 zaplnených rámčekov  predstavuje slušný roj.  Hlavne keď časť včiel sa usídli v streche.

Najmenší vrchár sa vyznamenal pri čistení rámčekov a častí úľa. Tiež v pravú chvíľu podal pravú vec . Keď príde domov, tak to nakreslí. Do svojho prváckeho zošita.
My ich nasilu nezmetávame, vychutnáme si pohľad na ich spoločenské vedomie a konanie. Aj posledné včielky mohutného roja od päty samosevného stromu sa pomaly hýbu na most, po ktorom si prejdú až ku svojej veľkej matke, aby mohli pracovať v prospech udržania svojho rodu. Oni neriešia, či nie sú na Zemi navyše, či nie je všetko okolo nečisté, oni riešia, že sú potrebné a že okolie je čisté, aspoň ich okolie bezprostredné. Starajú sa o deti, pracujú pre rodinu, vedia sa aj obetovať pre svoj rod, nie sú škodoradostné a sú šťastné. Nemali by sa od nich ľudia predsa len niečo naučiť?
Ani sa nezdalo, že je ich na kmeni tak veľa. A keď tam všetky napochodovali, nakoniec je ich plný úľ. Môžeme ho zavrieť a pozajtra ich dať na nový stojan.
Posledné včely vchádzajú dnu. Zadkami ukazujú smer, z ktorého idú, krídelkami mávajú odfukujúc nečistoty, pretože nový byt je to, k čomu sú otočné hlavou, je to to miesto, v ktorom budú žiť. Je to celkom iné, akoby ste ich všetky nasilu hodili do jamy alebo im tam dali macochu, očíslovanú podľa výpočtov dodávateľov matiek… Rojenie je jediné prirodzené množenie včiel. A my sme – prírodní. A preto im neoprieme to, čo doprajeme sebe. Bzum.

Snímka: Ladomíra

Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, trvalým príkazom, alebo poukázaním 2% z dane z príjmu – tuto:  CHCEM PODPORIŤ

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/tri-roje-za-tri-dni-hop

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.