RC: Žiarislav, spomínaš si, kedy boli prvé obnovené oslavy Slnovratu? Teraz je to už pre mnohých bežná vec, ale kedysi to tak bežné nebolo.
ŽS: V prvej polovici 90. rokov, keď človek rozjímal nad obnovou nášho duchovna, chodil na Slnovrat do lesa sám a pálil 4 ohníky v kruhu vystavanom z kameňov. Predstavoval si, ako sa naše duchovno obnoví, rozjímal tam. V roku 1995, keď uverejnil v dosť čítanom týždenníku dvanásťdielny reťazec Návrat Slovienov a predchádzalo tomu uverejnenie menšieho reťazca výročných sviatkov, vrátane Letného Slnovratu. V tom roku chodil do Malých Karpát so skupinou mladých ľudí a okrem bubnovania, prvého hrania na koncovky a občasného prebývania v lesoch v lete i v zime vzbudzoval človek záujem o vedomectvo, teda o naše pôvodné duchovno. V tej dobe nebolo nikoho, kto by sa tomuto venoval. Po vydaní knihy Návrat Slovenov – slovenské prírodné vedomie a viera začalo výrazne pribúdať záujemcov o pôvodné duchovno. V roku 1999 sa zišlo v detvianskom , už zarastenom kameňolome na slnovratové vedomecké sústredenie 40 ľudí, niektorí sme tam boli celý týždeň, vtedy sme boli v Rodnom kruhu, v tej dobe ešte nazývanom pôvodný kruh, najväčšia skupina , už bola vydaná aj kniha Čaro 4 živlov a napísaná kniha Čaro prírody. V tom roku vyšiel tiež prvý kalendár – časník s pôvodným obradoslovím a to všetko spolu a mnohé ďalšie podujatia spôsobilo, že sa z roka na rok počet návštevníkov letného Slnovratu zvyšoval, nakoniec aj výrazne nad 3 stovky, pričom sme to spravidla robili na vrchoch, kde neboli prístupové cesty.
RC: Predtým Slnovrat nikto neslávil?
RC: Predtým Slnovrat nikto neslávil?
ŽS: Človek len počul, a to od ľudí z Ligy lesnej múdrosti a skautingu, že niektorí niekedy na Slnovrat zapaľovali 5 vatier, pričom jedna v strede a ostatné na 4 strany. Naše dávne spôsoby vatru uprostred nemali, ani to nepredstavovalo nejaký hlbší význam. A v ľudovom podaní bola známa Jánska vatra v úpadkovej podobe, bez obradovosti, len s pitím omamných nápojov. Takže obrady Slnovratu bolo treba obnoviť . V tej dobe sme síce o sebe nič nevedeli, ale v Rusku vznikala vtedy neveľká skupina Zväz slovanských občín, na Ukrajine vznikala skupina okolo historičky Zoreslavy, ktorej knihu získal človek až v čase, keď už mal napísané tri, pričom tú prvú sme písali v tej istej dobe. Treba povedať, že vtedy ešte u východných Slovanov neboli vonku tie vymysleniny vesmírnofantastických Slovanov, ktoré tú behajú dnes. Nejakí ľudia sa schádzali v Poľsku, tiež málopočetne, južní Slovania medzi sebou bojovali, takže odtiaľ ani neskôr nebolo toho veľa počuť. Pomerne bohatú slnovratovú tradíciu mali Litovci, ktorých viedol Jonas Trinkunas, ale o tomto vývoji tiež človek vôbec nič nevedel, stretol sa s ním na Svätenie jari v Poľsku v roku 1998, kde sme si vymenili knihy. V tej dobe bol nášmu vedomeckému vývoju určite najpodobnejší litovský prameň. Tiež sme dávali dôraz na piesne, na obrady, také to politické slovanstvo, aké bolo vidno v Rusku a v Poľsku, sme neuskutočňovali. Aby sme dokončili ten prehľad, v Čechách , ktoré boli na dohľad, vlastne nebolo v tomto smere nič, niekedy po roku 2 000 prišli na naše, vtedy už dosť veľké Slnovratové obrady chlapci, ktorí dávali dokopy Rodnú víru. Vedomecký prameň sa obnovill nezávisle od súbežného diania v práve vznikajúcich prúdoch, spomenutých i nespomenutých, ktoré v tej dobe vznikali vo viacerých neslovanských oblastiach. A my sme vedomectvo nepovažovali za náboženstvo a vieru, ale za vedomé duchovno, ako je to i dnes. Na Slovensku, ale aj v Čechách už bola rozbehnutá keltská vlna, ale tá bola skôr v nejakej pomyslenej rovine, ako akási snaha prikloniť sa k západným koreňom po páde socializmu. A Kelti (okrem Vikingov – tí ešte nemali filmy, takže neboli v móde), predstavovali v očiach mnohých dnešných ľudí vlastne najpozdnejšia „pohanská“ kultúra Západu, i keď mnohí Slovania a hlavne Baltovia sa svojich duchovných koreňov držali ešte 500 až 800 rokov po pokresťančení Keltov. Takže keltská móda nás tiež nemohla ovplyvniť, keďže nemala živé duchovno, nemala keltskú reč, nemala živú keltskú pieseň, ktorej by tu niekto rozumel a tiež nemala živé obrady s nadväznosťou na tradíciu ako Sloveni. Však my máme živú reč, máme živé piesne a to tradičné i novodrevné obradové, ktoré mnohí nerozoznajú od dávnych, tak sa na ne napájajú, máme tiež živé podanie v podobe zachovaných prvkov pôvodnej ľudovej kultúry, máme aj mnohé úkony a obrady ľudového vedomectva, máme zvykoslovie s pôvodnými prvkami, takže nám stačilo očistiť pôvodné duchovno od nevedomých prejavov a od prejavov, ktoré boli povrchným napodobňovaním iných kultúr , vrátane biblickej a umožniť priestor na nový vývoj.
.
RC: Znie to celkom jednoducho, ale jednoduché to nie je. Aj keď sa tu mnoho prvkov pôvodnej duchovnej kultúry zachovalo, obrady ako celky sa nezachovali a taká rekonštrukcia je náramne zložitá vec.
ŽS: Do istej miery ide o rekonštrukciu, ale tá sa končí tam, kde sa začína živé duchovno. Jednak človek mal za sebou asi tak 10-ročné hĺbkové skúmanie vybraných častí dejín, tiež zvykov, liečiteľských úkonov a iných obradových prvkov, ktoré živo uskutočňoval, cvičil v mestskom období duchovno po veľkú časť dňa, pracoval v tomto smere s ľuďmi, pričom pomáhať považoval za poslanie. Popri tom skúmal javy aj v iných duchovných vedách, spravidla neuznaných, ako psychotronika, či parapsychológia. Tam rozumel obsahu, ale narážal stále na technokratický latinizovaný slovník, ktorý to celé zmeravoval a k prirodzenému duchovnu sa vôbec nehodil. Tiež sa trávil nejaký časl s niektorými ľuďmi, ktorí prišli do styku s jógou, ale tam ho nepustilo vlastné naladenie, keďže joga sa vtedy silne zameriavala na telesné polohy a rozhovory s čelnými predstaviteľami jogy, s ktorými sa ako novinár úmyselne stretol, ho neuspokojili podobne, ako rozhovory s osobnosťami budhizmu alebo iných duchovných celkov, vrátane kresťanstva, kde neustále narážal na otrockú viazanosť na jeden príbeh a na nenávisť biblického duchovna ku prírodným kultúram, nielen k tej našej, ale ku kultúram celého sveta. Navštevoval aj niektoré etnologické prednášky, napríklad Milky Horvátovej, ale to bola vlastne spoločenská veda o národnom duchovne, alebo s ním súvisiacich prejavoch, ale ako taká nemala v náplni jeho udržiavanie. Takže aj keď sa človek neustále snažil nájsť učiteľa, nenašiel ho inde, ako v Duchu.
RC: A to už ale nie je len rekonštruizmus.
ŽS: Nie je. Rekonštruizmus je, keď máte správy, ako asi mohol vyzerať nejaký obrad, keď ste o tom čítali, alebo to máte z iného rozumového zdroja a napodobníte ho. Teda ho znovu vytvoríte. Toto bola ale len jedna časť človekovej práce.
RC: A tie ďalšie činnosti?
ŽS: Človek mal v zlomových obdobiach svojho života od detského a mládeneckého veku určité videnia, ktoré mu poodhaľovali duchovný svet a ktoré nevedel sám a ani iný rozumkársky vysvetliť. Vtedy, už v druhej polovici 90. rokov, na jednom lesnom stretnutí s mladými ľuďmi, ktorých oslovovali prednášky o vedomectve,…
K ďalším činnostiam patrilo liečiteľstvo. Človek chodil na bylinky , okrem toho pracoval s prírodnými živlami , duševedou i duchovnými vhľadmi, to všetko v oblasti užitého liečiteľstva, pretože pomáhať ľuďom, u ktorých zväčša už vedecké spôsoby neuspeli, považoval za prejav skutočného duchovna a vedomeckého poslania. Človek sa naučil hrať na píšťaly, fujary, používal hudobné dychové cvičenia pre svoje schopnosti a na svoj rozvoj sily a takisto do toho zaúčal iných, pričom učil aj iných hrať, spievať a tiež vyrábať tieto nástroje. To všetko sa odrážalo aj na obradoch, hlavne na slnovratových, mnohí si pripravovali aj odevy v prírodnom duchu, prespávali sme v lesoch, a inokedy človek prijímal pozvania aj do iných prírodných a vlastne aj neprírodných skupín, kde mal prednášať, hovoriť a spievať, bez ohľadu na ich zameranie, pretože sa mu zdalo dôležité, aby mohol mať každý záujemca prístup k tomuto. Jednou z činností bolo i hĺbanie a osobná oddanosť tejto veci. V 99. roku mal človek videnie na Slnovrate v kameňolome. Tu už mal za sebou chodenie po žeravej pahrebe v podobe vnuknutia – akože – keď je toto duchovno ozajstné, tak po tej poriadne žeravej pahrebe prejde, i keď to ešte nikdy nevidel. V Karpatoch prešiel na prvý raz len jeden zo skupiny, ktorú dával človek dokopy, ale potom sa pridali ďalší. To ešte nevedel, že práve v Malých Karpatoch podľa výpovede jedného z tejto oblasti kedysi v medzivojnovom období ešte chodili na Slnovrat po žeravých železných cvikoch položených na zemi.
RC: Aké bolo to videnie v detvianskom kameňolome?
ŽS: Stalo sa to vo štvrtok po niekoľkých dňoch postenia a hustého duševného výkonu, lebo človek vtedy viedol vedomecké sústredenie. V kruhu ľudí vtedy urobil cvičenie 4 živlov. Nakoniec zdvihol ruky k slnku a vtedy duch sa vzniesol k oblohe a telo padlo na kamene. Bohdan Dobroslav, ktorý vtedy stál vedľa človeka, vravel, že to odtelenie vedomia netrvalo dlho. Človekov duch vtedy sa vzniesol k oblohe s tešil sa so Slnkom, šiel so Slnkom a videl , ako slnečné duchovno žiarilo žltým slnečným svetlom od Baltského severného, až k južnému moru. To videnie bolo pokojné, plynulé, úchvatné a pomerne dlhé. Potom vošiel do tela, ako to vedel cez temeno, a podarilo sa mu precitnúť, keď niekoľkokrát mykol rukou. Po ruke mu stekala krv, lebo tam namiesto Zeme boli len kamene, bola to taká jazva Zeme, ten kameňolom, a človek sa potom napil vody a uvedomil si, že je to jedno z videní, v ktorom sa mu zas odhalilo niečo z budúcností. Tentoraz niečo veľmi, veľmi dôležité. Po tomto človek v samizdatovom obežníku, ktorý písal pod názvom Slovenská Runa, neskôr Vedomecké listy, vyzýval ľudí, aby si na Slnovrat chystali prinajmenšom košele, aby predtým postili od mäsa, aby sa aj duševne pripravili. A začalo tam chodiť, nie menej záujemcov, ako sa dalo čakať, ale začalo chodiť viacej ľudí. Ďalšie ročníky boli na Poľane, na Kalamárke a pod Melichovou skalou, a aj neskoršie miesta boli v strede Slovenska, aby to aj ľudia z východu a západu nemali až tak ďaleko. To prvé desaťročie veľkých Slnovratov sa vlastne točilo v miestach sopúchov dávneho sopečného telesa umiestneného v súčasnom strede krajiny.
RC: A to už boli aj vypracované obrady.
ŽS: Áno, cibrili sme ich rok čo rok. Ľudia poznali čoraz viac piesní a vlastne ich sotva stihneme všetky zaspievať za jednu noc. A vydávali sme ďalšie nahrávky, ktoré mnohým pomohli nie len k oduševneniu, ale aj ku spevu. Bolo to a je to krásne, chvíľami aj vyčerpávajúce, ale duch je najväčšia odmena.
RC: Práve som sa chcela spýtať, že čo to spôsobuje, že tí ľudia sa vezmú a idú, pripravujú si odevy, piesne, prístrešky, hotovia drevo a množstvo iných vecí.
ŽS: Duch je odmena. A samozrejme aj priateľstvá, zážitky, preciťovanie , spojenie s duchovnými silami, so Zemou, s kolom v časopriestore. To a isto aj iné.
RC: Neuvažoval si urobiť z toho verejný festival? Boli by to nie stovky, ale tisíce ľudí.
ŽS: Isteže to človeku prišlo na um, ale hneď to aj zavrhol… V niečom by to bolo širšie, ale v akosti už by to nebolo to ono. Sústreďujeme sa na udržanie duchovnej čistoty , i keď počet ľudí rastie.
RC: Na také dlhodobé úsilie si musel vynaložiť veľa vôle. Je to ako akési zasvätenie. Bolo to spojené s nejakým sľubom?
ŽS: Hneď na prvom Devínskom budení, ktoré človek zvolal v období, keď už žil v lese na samote, vtedy na Devíne prisahal na kameň, že neustane, pokiaľ sa na Slovensku nespustí obroda našich vecí.
RC: A nespustila sa? Dnes je už záujem podstatne väčší, ako kedysi.
ŽS: Záujem síce je väčší, ale človek tak vidí, že obroda v plnšej miere sa nespustila. Výrazná väčšina spoločnosti smeruje celkom opačným smerom: K úpadku hodnôt, k úpadku ducha, k úpadku vôle a k úpadku svojej životaschopnosti. Ľudia sa boja straty istôt, ale pre stav spoločnosti je len málokto schopný aj niečo obetovať. Slaboduchosť sa ďalej rozmáha bez väčšej obrody duchaplnosti. Tí, ktorí sa boja strát, už aj strácajú a tí, ktorí sú schopní obetí na duchu získajú. Každý má na výber. Táto doba je dobou skúšok a tie najnáročnejšie nás ešte len čakajú.
Aspoň krátko: Čo sa bude diať na Slnovratovom sústredené a slávnostiach?
V skratke: Od štvrtku, do soboty podvečera je sústredenie, na ktorom pripravujeme priestor a zabezpečenie. Popri tom pripravujeme obradové piesne a sú prednášky o význame Slnovratu, obradov, o spôsoboch i jedna prednáška bude v podobe správy o podvrhoch, ktoré v oblasti slovanského duchovovna kolujú. Priebežne budeme cvičiť v skupinách spev, nástrojovú hudbu a rozjímania Cesty koncovky. Budú tam aj výrobcovia vrámci pravidiel Gazdovskej obrody, táborové varenie čajov raz za deň aj možnosť stravy. V sobotu popoludní je obrad vedomeckých podstrižín a prijímania mena a navečer sa začínajú slávnosti s hlavnými slnovratovými obradmi.
Prístup na slávnosti je ako obvykle v pripravenom odeve?
Áno, nie len prístup na slávnosti, ale už prístup do tábora je v pripravenom odeve, ktorý môže byť dobový, novodrevný alebo ľudový, ale teda nie továrenský, pripravený podľa pôvodných prírodných vzorov. Samozrejme, zákaz vstupu s pálenkou alebo s továrenskými skvaseninami, Až do zapálenia obradových vatier sa nesmie požiť ani medovina, ani iná domáca skvasenina. Minulého roku sme aj niektorých ĺudí preto z pozemku vypovedali, je to len pre tých, ktorí nemajú ťažkosti s dodržaním základnej ľudskej a obradovej slušnosti. Hodnoty a poriadok v časopriestore sú dané, veď to je vlastne podstata Slnovratu. Len takto môžeme uskutočňovať ozajstnú duchovnú obrodu.
24.-26.6. SLÁVNOSTI LETNÉHO SLNOVRATU – na Dubovom vrchu pri Krupine viacej TU
Články o Slnovrate z rokov 1998 - 2006 TU
Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, trvalým príkazom, alebo poukázaním 2% z dane z príjmu – tuto: CHCEM PODPORIŤ
