Malý vrchár na dvore

Druhú cestu k babke vydržal Malý Vrchár za bdelého stavu. Bol ešte nie celkom čierny večer a na babku sa tešil, takže nespal. S radosťou sa stretol s babkou i s jej hračkami. Ale akosi nedôverčivo chodil z izby do izby a pozeral sa na strop, až nevydržal a spýtal sa: Kde sú? Babka – že – kto? A malý: no predsa čo tam chodili, tie kočky, tie mačky?

Babka sa smeje: No oni tam, susedky, dnes nie sú, oni sú na ceste. Rodan sa diví: Na akej ceste? Pozerá sa na strop na siedmom poschodí nad ktorým je posledné – ôsme. Minule tam bol hurhajk, malý vrchár to považoval za pôjd, na ktorom sa naháňajú mačky. Teraz bol udivený, že je tam ticho, ani mačka, ani myš. Aj keď už vedel, že tam bývajú susedky, stále bol udivený. Nakoniec nevydržal a na odpoveď babky odvetil: Na akej ceste sú? Tam hore je cesta? Babka sa snažila vysvetliť čosi ako, že oni sú na ceste tak, ako my, keď sme pricestovali do mesta, ale malý vrchár len krútil hlavou a díval sa hore. Potom to pustil z hlavy a zaspal.

r_furik.jpg

Na druhý deň vyskočil na ujúkanie sanitky. Čo to je? – pýta sa prudko. No, to je sanitka, niekomu prišlo zle a teraz ho vezú do nemocnice. Rodan sa uspokojí s odpoveďou , ale o polhodinu ide znovu sanitka a malý pribehne: Čo to je, čo to je? – diví sa a babka mu vysvetľuje, že už asi vezú druhého, do nemocnice. „A toho prvého už vyložili?“ Babka prikývne. Rodan sa naďalej diví a pýta sa: Prečo to robí? Človek sa pýta: Čo ako robí? A on – no tak strašne húka. A človek mu na to – no, to aby stihli ľudia z cesty odskočiť, lebo on sa ponáhľa s tou sanitkou, aby ich nezrazil. Malý vrchár uvažuje a nakoniec usúdi:: „Lebo ak by sa neodstúpili, tak by musel zobrať do sanitky aj ich a odviezť do nemocnice“. Babka sa nevdojak usmieva.

Prešla polhodina a Malý vrchár vbehne zase do kuchyne. „Čo je, kde je?“ , vykrikuje. Babka – že čo? A on – no sanitka, kde je, ešte nevyložila tých ľudí v tej nemocnici? Babka sa vynájde – že asi ešte nie. Malý vrchár – hm. Ešte ich asi vykladá. Tak trochu sklamane sa vracia do izby a keď sa o ďalšiu štvrťhodinu ozve húkanie, beží babke zvestovať, že už ich vyložila. V to leto boli štyridsaťstupňové horúčavy a Malý vrchár, hoc odvyknutý od dupotania „mačiek“ na „pôjde“, zvykol si na hukot sanitky medzi panelákmi.

Prelet mestom bol krátky. Malý vrchár je najspokojnejší doma. Teda pred domom, v lese, pri nás, pri kozách, koňoch a čuvačoch. Čuva je síce občas drsná, Bora tiež, ale Rodan ich bežne vezme za obojok a núti ich ísť ku kôrke, alebo slivke, čo mu spadla na zem a vie, že zo zeme on jesť nemá. Kôrku si síce vezmú, ale rastlinnú stravu, ktorú on má najradšej, úplne odmietajú . Rodan odmieta mäso aj vajce, syr občas je a najradšej má domáci tvaroh a domáci „jogurtík“ so slivkovým lekvárom, alebo s medom. Ale keď sa chce hrať s „babami“, tak ich – čuvačky, trikrát ťažšie, ako on – vezme za obojok, strhne k zemi a váľa sa s nimi a nahlas sa pritom smeje. Zavše povie: „Bodajže ťa, potvora“. A toto má odkiaľ? – pýta sa človek na írečité spôsoby vyjadrovania. To má z Kubka a Maťka – smeje sa Lada. Keď sa hrá malý so zvieratami, nahlas smeje, niekedy až tak, že nie je jasné, o aký zvuk ide. Keď sa deje nejaký zvláštny pohyb, akože – kone utekajú, alebo – cap naháňa kozy –– Rodan vydáva jačavý zvuk, trochu podobný smiechu, pričom silou zvuku prekonáva erdžanie koňa. Dnes nám pomáhal Martin striasať zo stromov slivky. Martin je chlap ako hora, vysoký, veľký, hrubej kosti, takže tenšie slivky striasal tak, že chytil rukami strom a celý ho prudko kýval. Na hrubšie slivky si ale vzal rebrík. Ako sa na slivke snažil ten rebrík presunúť spred haluze za haluz, rebrík mu ušiel a Martin zo slivky zletel ako mech šrotu. Ale keďže na medzi je všade strmo, po dopade na zem sa kotúľal dole kopcom. Rodal vyrážal prudký, jačavý zvuk. Martin si spočiatku myslel, že Rodan plače, ale potom zistil , že je to smiech. Rodan kričal, jačavo sa smial na štyroch na zemi a otáčal sa na tráve dokola , odrážajúc sa rukami , ako keď si stelie pelech na kožkách, ktoré mu dal tato. Niekedy napodobňuje rôzne zvieratá, aj zvukmi. Napríklad keď človek príde s Nivou, tak stojí a šteká na voz, ako čuva.

Malý vrchár ide po dvore a nahlas húta: „Medveď nám zobral kozu. Neviem prečo nám zobral kozu, keď vždy nám berie ovcu“. Neopýta sa „prečo“, ale oznámi, že „neviem, prečo“… Vtedy mu človek odpovedá a on počúva. V tomto prípade človek neodpovedal. Od srdca po hlavu cítil smútok. Kraslica bola jedna z najlepších kôz. Nenašla sa po nej ani stopa. A ani medvedia. 

Malý najčastejšie napodobňuje ale remeslá. Keď sa na Medzi robí, malý vrchár je čulý ako rybička a jastrí ako jastrab. Na pohyby, na slová, na činy tvorivé. S Martinom vyhrabáva jamy na koly. Človek si povedal, že v tomto roku sa nemusí jazdiť na neojazdených koňoch, ale že ich trochu zacvičí v ohrade. Lenže žiadna ohrada tu nie je. Tak ju robíme. Keď nosíme kamene na upevnenie kolov do ohrady, Rodan samozrejme tiež. Rýchle beží pre svoj malý fúrik a už ide s táčkami naloženými kameňmi ku kolom. Človek mu nič nehovorí, čo má robiť, len ho usmerní, kde to má vysypať. Keby malého odhnal od práce, bol by urazený a jeho učenie by sa samozrejme zastavilo. Malý sa učí sám, od iných, stačí mu vysvetliť, prečo nemá nechávať veci na nesprávnom mieste. „No to tu predsa nemusí byť, kto tu to má potom prekračovať, to by sme o to zakopávali“. To naňho platí. Tiež: “No tu predsa nemusí byť neporiadok“. Človek nehovorí malému – tu to nenechávaj , lebo to by sa v ňom hneď spúšťalo opačníctvo. „Tu to predsa nemusí byť ten neporiadok“, to je to, čo ho zasahuje až do duše. Človek si všimol čara slova „nemusí“. A ešte – kto to má po tebe… Keď chcel malý vrchár v predjarí cikať a za dvorom stekali jarky, nástojil na tom, že cikanie musí byť mimo vody a odôvodnil to z hĺbky duše slovami: „Mama povedala, že kto to má po tebe piť tú vodu? „ Rodan vie, že z potôčkov pijú zvieratá a po tej maminej výčitke už nikdy necikal do jarka. Človek si zapamätal ten tón, ktorým to povedal a odvtedy použije presne ten istý tón, ktorý na malého platí. Je to taká hlboká farba, ktorá vyteká z vedomého srdca. Vedomé srdce je niečo iné, ako nasrdené srdce, a je to aj iné, ako vedomá hlava. Vedomé srdce je vedomý duch v srdci. Pri malom si človek uvedomil, že je to účinnejšie, ako čokoľvek iné.

„Prišiel ku kolom s kameňmi, v každej ruke jeden. Boli to také veľké kamene, aké nosíme my“, hovorí Martin. O chvíľu sa diví sa, ako malý pribíja klince. Najčastejšie však behá po dvore a po stráni s plechovými táčkami , čo dostal od Zorničky. Je to taký fúrik, aký používajú dospelý, len menší a ľahší. Plechový, žiadna umelá hmota, nafarbený na modro. Takou istou farbou, ako lopatka, čo mu kúpila v záhradkárskych potrebách babka. Je to taká istá lopata, akú používame my, ale trikrát menšia a ľahšia. Žiadna umelá hmota. Toto sú jeho obľúbené hračky. Z hračiek pre deti má najradšej nákladiaky a traktor s vlečkou. Stoja pred domom zaparkované a naložené hlinou, alebo pieskom.

No, dnes sme niečo urobili. Človek sa vystrie, napne a zaručí ako medveď. Nato povie: „Som človek“! Rodan vykríkne: „Ty nie si človek. Ty si tato tato tatový“!

Ž.slav

 

podobné články:

 

27.5.13 MALÝ VRCHÁR V MESTE A „BABINA STODOLA“

16.4.13 Ako malý vrchár dierky vŕtal do dreva

27.3.13 AKO SI MALÝ VRCHÁR CESNAK PÝTAL 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.maly.vrchar.nadvore.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.