Ako malý vrchár dierky vŕtal do dreva

r_vrta.jpgSnehy sa roztopili a zem je už menej blatná. Oteplilo sa a nastal čas na záhradu i na dielňu.

Človek kúpil nebožiece – ručné vrtáky, aby ich upravil na výrobu píšťal. Kúpil ich viac, na píšťaly a fujary, od chlapa, ktorý ich predával z dielne po dedovi. A k tomu prikúpil aj nejaké ďalšie staršie nástroje na ručnú prácu bez elektriky. Medzi nástrojmi bola aj malá, jednoduchá vŕtačka na kľuku. Pomyslel si, že tá sa isto bude páčiť malému.

TATO UROBIL DO PODLAHY „DZÍRU“.

Chlapec po nej skočil okamžite. V poslednom čase sa hral hlavne so záhradníckym náradím, s malou lopatkou, motyčkou a pílkou. Tato si spravil rám na pílku na železo z hrabovej vetvy a ten brezový, takisto s pílkou na drevo a železo, prenechal malému. Niekoľko dní pílil s pílkou na dvore, ale to už vedel aj pred rokom. Vŕtačka však bola preňho novinkou. Chodil s ňou po kuchyni, aj po dvore a krútil kľukou podobne, ako keď melie s mlynčekom na mak a orechy. Po dvoch dňoch si človek povedal, že mu ukáže, ako taká vŕtačka pracuje v plnom nasadení. Tak nasadil do nej vrták a doniesol k peci maliarsky stojan. Treba doň navŕtať dierky, aby sa dal naň postaviť aj menší skicár. I zobral človek vŕtačku, priložil hrot vrtáka na poznačené miesto a pomaly začal točiť kľukou. Rodan to dychtivo pozoroval. Vrták sa točil a zabáral do smrekovej dosky. Piliny sa pomaly vysúvali z jeho drážky. Človek ešte pár krát prudko zatočil kľukou, aby bolo jasné, že je riadna práca a chystal sa vrták vytiahnuť. Nešlo to. Vrták prenikol cez stojan až do podlahy. Človek zatočil pár krát kľukou a vytiahol vrták z dosky. V podlahe bola diera, vyfúkol z nej piliny. „Tato urobil do podlahy dzíru“, opakoval malý a ukazoval na podlahu. Človeku bolo jasné, že vŕtanie v kuchyni nie je dobrý nápad.

„Tato ide na konskú lúku s kozami. Bude tam i vŕtať“, zahlásil človek. „Aj Rodan ide na lúku“, zahlásil malý. Človek zhodil v osikovom hustoháji zopár žrdí na ohrady a na plošinku, kde sa vyhrieval s malým na jarnom slnku a písal si chvíľu poznámky, pritiahol zoschnutého drúka. Kým kozy okusávali osikové puky a kôru, človek vytiahol z kapsy vŕtačku a ukázal na drúk: „To je neživé drevo“. Malý na to: „Áno, to je neživé“. Človek vzal vŕtačku. „Do neživého môžeme vŕtať“. Malý sa potešil: “Áno, budeme vŕtať“. A človek navŕtal do dreva dierku. Rodan sa tešil, vzal vŕtačku a skúšal to tiež. Ale nedokázal ju pri vŕtaní udržať na tom istom mieste, vodorovne priložený vrták mu po dreve kĺzal. Nedal sa a skúšal ďalej. Po chvíli ale prišiel na svoj spôsob – vŕtačku držal zvisle a tak krútil kľukou… Vŕtal smerom dole. A už mal vyvŕtanú prvú dierku. Človek ho pochválil, akú peknú dierku vyrobil.

Malý nosí vŕtačku so sebou a večer si ju necháva pri peci. Radšej ňou krúti do opačnej strany. Ide to ľahšie, aj keď tak nič nevyvŕta, len mrví žľab do práchnivého dreva, čo si našiel pri záhrade.. Aj mlynčekom na mak „melie“ radšej do opačnej strany, ide to ľahšie. Predsa len, bude mať ešte len tri roky. Kým sa naučí poriadne ovládať pracovné nástroje, ešte ubehne trocha vody. Ale isto sa naučí nejednej zručnosti, skôr, než pôjde do školy, kde už v dnešnej dobe deti asi žiadne zručnosti neučia, zato ich ale v školách nezabudnú učiť sleptoniť pred počítačom a ničiť si chrbticu, oči a nervy… A hovoriť od prvej triedy cudzím jazykom…

„JA SOM STANO, CHODÍM S VÉTRIÉSKOU“

Minulého týždňa boli u človeka známi – mladomanželia z neďalekých vrchov, bývajú tiež na lesnom gazdovstve, dosť ďaleko od dediny. Majú päťročného chlapčeka a malú dcérku. „Bystrík by mal ísť od septembra do škôlky, jeden rok je vraj povinný, nevieš, ako sa dá tomu vyhnúť? Chceli by sme, aby mal aj prvý rok domácu školu…“ Človek im povedal: „Z domácou školou to na Slovensku nie je jednoduché. Ale zo škôlkou áno. Chodia všetky cigánske deti do škôlky?“. „Ále, kdeže, nechodia“, smejú sa. „A vybavili si to na úrade?“ pýta sa človek. „No určite“. Človek sa zamyslí a povie: „No tak čo sa stresujete? Keď to nie je povinné pre nich, prečo to má byť povinné pre vás? Pripravte si chlapca doma a noste ho na návštevy, aby sa hral s inými deťmi“.

Koncom zimy dochádzalo seno a sneh bol aj začiatkom jari, takže v brezni človek zabezpečil ešte jeden náklaďák otavy. Rodan čakal až do tmy, kým príde „vétriéska“. Tešil sa na ňu aj na malého Bystríka. Ten je síce pre neho veľký – je o dva roky starší, ale priatelia sa, hrajú a naháňajú. Tentokrát ale naháňačka nebola. Bola už tma a Rodan sa pozeral na tú obrovskú ozrutu – vétriésku – s obvyklým obdivom. Pre neho je ten velikánsky stroj plný sena akýmsi ozrutným zázrakom, ktorý sa nejakou dosť ťažko pochopiteľnou silou vyštverá po lesnej ceste až k nám a sena je toľko, že ho treba prehadzovať do humna najmenej dve hodiny, aj keď sme na to štyria. Malý vrchár sa nehrá s umelohmotnými hračkami, ktoré nielenže nekupujeme, ale ani neprijímame do daru. Nech aj iní premýšľajú, čo s tou horou umelej hmoty, ktorá končí v lesoch, ovzduší a moriach ako taká jedovatá kliatba, čo raz môže mať za následok prírodnú pohromu a vymieranie nielen živočíšnej a rastlinnej, ale aj ľudskej spoločnosti. Takže malý má doma len drevené autíčka, alebo plechové. Tie sa dajú aj opraviť, keď sa pokazia, na rozdiel od umelých. Obidva nákladiaky, drevený, aj kovový, volá „vétriéska“. Jedna je Stanova a druhá Tiborova. To sú mená tých, čo nám z Dolinky vozia seno . V kuchyni si ich nakladá všakovakými vecami – kamienkami, ktoré si nazbieral, obrúsenými farebnými sklenenými „drahokamami „ z potoka spod zaniknutej sklárne, drevenými kockami, malými fľaštičkami s konopným a ľanovým olejom a všeličím, čo je poruke. V minulosti bol „capíšek prcíšek“, „dážďovka“, bežne je „Čuva“, vtedy hryzie a šteká, niekedy aj “Čmeliačik“. Predvčerom sme boli pri kozách na konskej lúke a bol „capko Hájko“. Lada odmietla byť jeho matka – Černica, pretože mala nie čierny, ale smotanový odev. Rodan ju pohotovo označil za „Smotanu“, čo je meno jednej z kôz a hneď si ju aj vzal za mamu. Popýtal si trávičku a „Smotana“ mu odtrhla steblo trávy a on ho prežúval a slastne sa pritom tváril, chodiac okolo Smotany po štyroch. V poslednej dobe však je vo svojich hrách menej často zvieratkom a okrem „Malého tatu“ tu vyrástla postava, v ostatných dňoch najviac obsadzovaná. Je to Stano – vodič vétriésky. Pre malého je to hrdina, ktorý odnesie najväčšiu kopu sena. Takže „ja som Stano“ je ešte častejšie, ako „Capko Hájko“. Keď Lada nesie na v prútenom koši naštiepané drevo, malý pobehuje okolo a napodobňuje zvuk motora. V dedine bol s mamou na pošte. Tety sa ho pýtajú: „Tak povedz, ako sa voláš?“. Malý bol v ten deň práve vodičom, takže odpovedal: „Stano, predsa“.

slová a obrázok: Žiarislav

 

podobné články:

27.3.13 AKO SI MALÝ VRCHÁR CESNAK PÝTAL Z vrchárskeho zápisníka

11.3.13 „VODOSTRIK“ z Vrchárskeho zápisníka

4.3.13 POD SNEHOM A ODKVAPOM z Vrchárskeho zápisníka

 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.Vrtanie.Rodan.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.