Ako malý vrchár videl kozu živú

V ten večer sme napočítali o jednu kozu menej. Ráno im dáme nažrať sa sena a predpoludním ich pustíme na pašu, aby boli zdravé. Aj keď je kde-tu sneh, nájdu si ešte dobrú poživeň. Ale dnes sa všetky nevrátili. Chýbala Drážka. Z minulého roka máme viacero mladých, ale len dve mladé kozičky vyzerajú aj sfarbením ako chovné. Z dvadsiatich piatich kusov sa nevrátila jedna z nich. V ten deň sa jej práve trochu nabralo vemienko, mohla by aj rodiť. Až teraz človek zisťuje, že jedna z kôz, Stepná, má na stehne dve rany, ako po kusnutí psom, alebo vlkom. Už sú zasušené. Hneď berieme čelovky a vyrážame do temného večera. Je slabá hmla a aj keby sa koza, vyrušená zvončekom, pozrela oproti prichádzajúcemu, oči by sa jej v tme zablysli tak najviac na pätnásť metrov.

snehula.jpg

Križujeme hektáre a hektáre lesopasienkov a kriačin. Hľadaj po takých rozľahlých krkahájoch. A to práve je človek v ten večer nejaký polámaný. Hm.

V noci sa snažil v polospánku zamerať kozu. Či je živá, či nie. Potom vstal a šiel sa prejsť do starého sadu. Bolo tam dosť snehu, stopy povedali, že tam sa cesty kôz končia. Tam nebola. Po hodinke sa vrátil. A znovu prevaľoval na posteli. Mesiac dorastal, ale pod mrakom sotva osvetľoval krajinu. Viditeľnosť tak pre mačku, alebo rysa. V poslednej dobe na okolí hlásili rysy i vlky. Takú malú kozu by mohli strhnúť, pri troche šťastia, pre nás nešťastia. Medvede už drichmú. Snáď. Teraz, pred zimným Slnovratom, už riadne mrzne.

Ráno človeka zobudil malý vrchár. Snažil sa z neho strhnúť perinu, trochu štekliť, trochu poskákať. Človek si ráno zapísal tri sny. Ani jeden však nesvedčil o koze. Iné udalosti a prúdy sa v nich vyjavili, Drážka nie. Drážka, si živá, a či nie? Človek cítil jej silu a nebolo to také vyhasnuté, chabé znelkovanie, ako keď je mŕtva. V tele sa človekovi strácala živa. Ustlal si do polosedu na starom pozbíjanom kresle, zatvoril oči a blúdil po pozemku. Na toľkých hektároch môžeš hľadať aj niekoľko dní. Len duch ju môže zachrániť. Ak je živá, treba ju nájsť hneď. Ak nie, tak ju tiež treba nájsť, aby si divá zver nezvykala. Malý vrchár ide okolo človeka. „Tato, spíš?“ „Nie“, odpovedá človek. „A čo robíš?“ , vyzvedá. „Hľadám kozu, vieš“. „Tú, čo sa včera stratila?“ Človek súhlasne pohmká a znovu sa pohrúži. Ani sa neumýva. Voda by mohla prerušiť spojenie, zdá sa, že nejaké predsa len je. Na východ nič, na západ, na sever, tam je nejaké teplo. Človek sadá kus stolu, chváli dary a namiesto kaše zapisuje sny. Nič o koze. Keď sa nevráti z paše, to je tak jedna ku trom, že je živá. Môže byť ešte ranená, ak nie mŕtva, alebo porodila. Koza nezablúdi.

snehula2.jpgMalý vrchár sedí, hlce ovsenú kašu. Človek sa naňho zadíva a opýta sa ho: „A tebe sa čo snívalo?“ Včera sa mu sníval medveď, ktorý spí v jaskyni nad salašom. Vraj pred jaskyňou bol baranček. No, baran nám žiaden nechýbal a medveď v podstate tiež nie. A teda – čo dnes? „Dnes sa mi snívala koza – táto gaštanová koza“ – ukázal na kozu postavenú z gaštanov a žaluďov na stole, „a tá gaštanová kozička“, bola pri tej našej stratenej koze, čo ste ju večer hľadali“, dodáva malý. „A kde sa ti snívala tá koza? Na tráve, alebo pri strome, alebo pri kríku?“ Malý sa pozerá na človeka. „Na tráve, pri strome a pri kríku“. „A bola živá, alebo bola neživá?“ Malý bez váhania odpovedá“ „Bola živá ešte.Bola živá a spinkala a oddychovala“. Človek zahryzol zopár lyžíc ovsenej kaše, vypil čaj, obliekol capí kožuštek, zapol opasok s osekávačom. Sadol si ešte chvíľu na kreslo, potom vstal a pobral sa hore stráňou, kde ráno cítil teplo. Už ani neskúšal snoriť po kríkoch, len pohrúžene šliapal smerom, kde to cítil. Prešiel popod osiky a hraby, stúpajúc akoby k hrebeňu, ale na západ. Prezeral stopy kôz a vošiel okolo brezy do pásma borievok a zrak mu hneď padol na krvavé črevá, čo ležali pred ním na snehu. V človeku hrklo. Krvavé črevá na snehu. A telo nikde. Kde je telo? Podišiel bližšie a zrazu videl, že to nie sú črevá, ale pôrodné blany s pupočníkom a plodovým koláčom. A tuto, aha, na snehu, je žltý fľak od pôrodného hlienu, ktorý mávajú na sebe mláďatá. Hneď začal snoriť po okolí. O chvíľu zočil kozičku, stála pred borievkou, jej srsť hnedých odtieňov splývala so suchou trávou a zoschnutými, napadanými ihličkami jalovca, okolo ktorého bol sneh vypálený. A čo mladé? Aha, tu je – zaryté do trávy, pod borievkou. Človek ho schytí do rúk. Je chladné. Ale ešte trochu teplé. Žije, ale vyzerá, že dohasína, nijako sa nekýva, neodpovedá. Vyzerá to na mŕtvolné chladnutie? Privinie si ho na hruď, na teplý capí zimný kožuch a trie ho rukami. Teplo má len okolo srdca. Labky studená, akoby si držal žabu. Človek si ho schúli do kožuška. Zdá sa, že sa preberá. Koza uteká preč. Malé však po chvíli zrazu zamečí. A znova. Kozu, mladú prvorodičku, to priláka. Človek má na opasku zvonec a novonarodené kozľa mečí. Koza ide za nami. Človek si mláďa pritíska na hruď, hreje ho a trochu trie. Znovu a znovu zamečí. Ožíva. Chúďa, v takomto mraze prežilo noc na stráni. Bohvie, kedy sa vlastne narodilo. Či už po obede a vyschlo ešte cez deň, alebo večer, koza ho vylízala a schlo v tom mraze? Statočná kozička, neprišla s ostatnými do stajne, ale zabezpečila mladé, hoci aj prvorodička, materský pud bol dostatočne silný aj v tejto zime. Chvála.

drazka1.jpgČlovek beží dole stráňou, ku kolešni. S malou kozičkou na rukách. Drážka beží za ním. Pri kolešni stoja vyjavení a rozjarení – Lada a malý Vrchár. Kozičku hneď pohladkajú. „Vitaj, vitaj“. Človek ju hneď zatvorí do priečinku, aj s mladou matkou, priloží ju na vemeno a skontroluje, či pije. To je už ôsmy pôrod od sedemnásteho novembra. Mladá kozička je krásna, silná. Už druhá, napodiv, takmer biela v hnedom stáde. Vedľa je o pár dní staršia Svetlica, ty si sa narodila do snehu a prežila prvú noc v mraze, tak budeš Snehuľa. Ešte človek zapáli bylinky a vydymí príbytok i stajne.

Tato, a ako si našiel tu kozu?“, pýta sa malý po tom, ako si doma rozprávame príhody. „No, pamätáš sa, ako som ráno nespal na tom kresle? Tak som ju videl, tuto, čarovným zrakom“, ukáže si človek na čelo. „Akým zrakom“? pýta sa malý. „No, takým, tretím okom“, odpovedá mu človek. „Kde tam máš oko? Ja tu nemám žiadne oko, ja mám len tu a tu“, diví sa malý a ukazuje si prstom na obe oči. „No, to je len akoby oko, to má každý v hlave a tým vidí, ako keď sa tebe sníva“. Malý sa stále diví. „Ja vidím len tými dvomi očami, aj keď sa mi sníma“, hovorí. „Aj keď ich máš zavreté?“. Chvíľu dume. „Aj keď ich mám zavreté, tak vidím len tými očami“. Človek sa smeje: „No, hlavne že vidíme, tak, či tak. Dobre, že sme ju našli, tú kozičko s mláďaťom, nie?“ Malý sa usmieva. „Dobre, to je dobré, dobré je to, hm“.

 podobné články:

29.11.13 Divné pôrody v kozom stáde– Z vrchárskeho zápisníka 

10.12.13 Ako malý vrchár snívalZ Vrchárskeho zápisníka

14.10.13 Kubko, Maťko a Rodan Z Vrchárskeho zápisníka 

1.10.13 Malý vrchár na dvoreZ Vrchárskeho zápisníka

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.maly.vrchar.koza.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.