Malý vrchár sa učí robiť mnoho z toho, čo odpozoruje. Klince trčia zo všakovakých brvien. Ešte nikdy žiaden neskrivil a zatĺkol ich aj do tvrdých driev. Vyťahujeme ich potom kliešťami, časy, keď sa dali vytiahnuť rukou, sú už preč. Keď ktokoľvek robí čokoľvek s lopatou a fúrikom, malý vrchár má hneď pristavené svoje malé táčky a lupatuje o dušu, či je to štrk, hlina, alebo „konské bôby“. Zvlášť hrabanie jesenného lístia na zimnú podstielku pre zvieratá sa mu páčilo. Ešte viac vysypávanie lístia
Rodankov zápis rozprávok – O Pipi, O gazdovi, O Kubkovia a Maťkovi,…
do zvláštneho priečinku vo vozovni a skákať v ňom, alebo sa skryť a prihrnúť sa celý voňavými šušťavými lístočkami – tak to bolo zvlášť zaujímavé.
V poslednej dobe sa vypytoval, kedy už bude sneh. Trval na tom, že bude lyžovať aj keď ešte sneh nie je a dva dni trénoval po dvore na sucho. Nakoniec sneh napadol. Po dvoch týždňoch robenia najnutnejších gazdovských prác a písania vo dne a v noci si človek urobil prestávku, vyhrabal sa z hŕby kníh, naložil malého na sánky a vzal ho na konskú lúku. Vyšli sme až celkom hore a spustili sa až celkom dole. Bola to dlhá jazda, do dvesto metrová dráha sa končila pred lesom. Takto sme to opakovali. Cestou hore sme v snehu čítali stopy. Malý vrchár s istotou rozoznal stopy mačky, psa, kozy, aj srnčie stopy rozoznal od kozích, čo bežne dospelý nerozlíši. Hneď spoznal i stopy jeleňa a v ten deň sa naučil rozoznať stopy zajaca, čo zvykne hopkať tak, že stopy rozloží do tvaru šikmého Y. Tejto zimy sa azda naučí aj líšku, čo „čiaruje“ chvostom po svojich stopách, ktoré len ona ukladá pravidelne do jednej čiary.
Minule sa ho človek spýtal, či sa mu niečo snívalo. On – že čo to je. A človek mu – že keď spíš a sa ti niečo zdá, čo ale nie je celkom skutočné, ale to vidíš keď spíš. A on na to, že sa mu sníval jeleň. Že stál na dvore a pri ňom bolo malé jelenča. V tom čase Lada videla tri kusy vysokej zveri nad domom, na našom salaši, ale nikomu to nepovedala. Na druhý deň ráno malý vrchár odpovedal, že sa mu znovu sníval jeleň, ale že bolo pri ňom jelenča a srnka. Malý vrchár hneď zahlásil, že si ide sen zapísať tak, ako si ráno zapisuje sny tato. Schytil papier a tušku a „zapisoval“, čo bolo akési spojenie abstraktnej maľby s „klikihákami“ napodobňujúcimi písmo. Kresbu jeleňa by mu závidel aj Miró, Pikaso a iní odborníci na znamenia a rozkladanie plochy. Tiež sa to na nič nepodobá. Nijako ho nenútime kresliť tak, ako kreslia iní. Kreslí rád a to je dôležité. Snažíme sa len o to, aby nekreslil po dome. Kozu však už nakreslil aj tak, že bola priestorovo „nerozložená“. Ku kozám má asi zvláštny vzťah. Hej. Veď od nich denne jedáva tvaroh, jogurtík a mliečkový čaj.
Tato niekedy veršuje, čo sa mu páči. Malý sa často hrá so slovami.
Dnes ráno vstal o pol šiestej. Otvoril oči a povedal:
Ajaj – dajaj,
Neda – šeda,
Da – neda – keda….
Až potom si všimol, že ho človek je hore a zapisuje si, tak vstal. Povedal: „Už svieti, idem cikať“. A šiel.
Na otázku, čo sa mu snívalo, odpovedal: „Ten jeleň, ten čo bol nad kolešňou a teraz pri salaši nad kolešňou, pretože v noci tam býva, a stojí. On tam býva a stojí“. Človek malému povedal, že by sme sa tam mohli pozrieť na stopy. Malého vrchára to nadchlo: „Uh, budem sa tešiť, a to budú aké stopy? Som zvedavý, či tam bol, alebo nebol. To musíme byť zvedaví, no? Dúfam, že dneska bude sneh zase, to budeme zvedavci. Budeme zvedavci a budeme sa pozerať, de sú, čo sa tam prihodilo, no budeme, budeme!“
To ešte len začínalo svitať. Keď svitlo, šli sme spolu pred dom, človek zaspieval zas v inom nápeve „Chvála za nový deň, chvála za nové ráno…“ Pridal sa vtáčik. Malý usúdil, že keď už sú lastovičky v teplých krajoch, tak to bude asi „sýkora“. Často odmieta zdrobneliny, takže nosí nie ponožky, ale „ponohy“, na vrchy chodí nie vétriéska, ale „vetresa“… Človek zakúril v peci a položil na pec kanvicu. Keď začne vrčať, fukotať, pískať, malý vrchár zahlásil, že kanvica spieva. Človek na to:
Kanvica si ráno spieva,
Keď sa vonku rozvidnieva.
Pekne spieva, veď je naša,
Na raňajky bude kaša.
Malému vrchárovi sa to veľmi páči, teší sa na kašu s medom, zdvihne ruku a zarímuje:
Medas – pedas – dedas – kedas.
Kým na peci zreje ranná poživeň, človek zasadne za stôl obložený knihami. No malý vrchár hneď zahlási: „Tato, chcem, aby si mi zapísal sen“.
„Hm, čo sa ti snívalo?“
Zatváril sa takmer pobúrene
„Jeleň, srnka a jelenča“.
„A čo robili?“, vyzvedá človek a zapisuje.
„Niečo urobili a niečo do toho dávali“.
„Fí-ha, diví sa človek. „A čo teda oni urobili?“
Malý sa zachmúri: “Neviem. Ale bobok to nebol. A niečo do toho dávali“.
Človek ďalej vyzvedá: „A čo do toho dávali?“
„Niečo“, díva sa do neznáma, „darček“.
„Aký darček?“ , vyzvedá zapisovateľ.
„ Taký darček a niečo doňho dávali. Predsa to, čo mali, tak to do toho dávali“, vysvetľuje a dodáva:“ Ja sa pozriem do knižky, či tam to tiež je napísané“. Otvára maďarsko-slovenský slovník, ktorý je na vrchole jednej z kopy kníh a tvári sa, že číta. „Je to tam“, tvári sa dôležito. „Vidíš to , že je to tam“.
„Hej“, prikývne mu človek, nazerajúc do slovníka.
„Ešte sa mi snívalo, že dva ďalšie jelene na konskej lúke“.
Na otázku, či to bol ten istý jeleň, aký sa mu sníval nad domom, rozhodne odpovedal: “To iné, ako tieto jelene. To je iný ako tento“.
„Podľa čoho to vieš, že to bol iný?“
Malý odpovedá: „Podľa toho že má inú srsť. Ten, čo sme ho videli na konskej lúke, tak ten má hrdzavú srsť, ako cudzia mačka. Aha,“ akože číta v maďarskom slovníku a listuje podobným pohybom, ako človek pri písaní knihy. „Ešte tohto jeleňa napíš. Tu je jeden, tu je druhý, tu je štvrtý. Tak to sú tri jelene. Tak toľko jeleňov sme videli na konskej lúke. Počkaj, kde som to skončil“, hovorí a listuje ďalej v slovníku. „Aha, tu som skončil – ukazuje prstom. Presne tuto“. Ukazuje prstom na písmená, ktorým vo veku tri a pol roka nemôže rozumieť, na miesto, kde je tam napísané „hétvégy – koniec týždňa, rekreačný výlet“. „Tuto“,– ukazuje prstom. „A teraz tuto“ – ukazuje v slovníku ďalšie heslo, napodobňujúc laznícko-redakčnú prácu. Prst sa mu zastaví na slove „hetike, hrdý“. Človek si číta, čo on ukazuje a len s námahou cez slzy zadržiava smiech. Malý vrchár však trvá na zapisovaní všetkých dôležitých súvislostí: „Ešte vieš, čo sa mi snívalo? Ešte sa mi snívalo , že jeden medveď je vonku v noci. V noci vonku nad salašom. Niečo tam robil, ležal tam celú noc. Vieš, kde som skončil na toho medveďa? Tuto“ – ukazuje na heslo „pólték – rodinný prídavok“. Nakláňa sa k človekovi, dívajúc sa na zapísané vety, ako keby vedel čítať a pre istotu kontroluje: „Píšeš toho medveďa? Tak ho tam napíš, no“.
Človek si ľahol na kožušinu pod stolom a zavrel oči. Malý ho o chvíľu začal ťahať za rukáv. „Tato, obleč sa, ideme sa pozrieť na ten salaš, nespi už“. Človek mu odvetí: „Nespím. Čakám na videnie, aby som mohol ďalej knihu písať“. A on: „čo je to videnie?“ Človek: „To keď zatvoríš oči a vidíš nie očami, ale tuto – dotkne sa mu prstom čela“. Malý vrchár zatvorí oči, otvorí a zahlási: “Ja nič nevidím“. „No“, hovorí človek, „to vidíš len duchom, ako keď sa ti sníva, vieš?“ Malý chvíľu dume. „Aha, už viem“.
Nakoniec spolu na ten salaš predsa len ideme.
podobné články:
14.10.13 Kubko, Maťko a Rodan Z Vrchárskeho zápisníka
1.10.13 Malý vrchár na dvore
27.5.13 MALÝ VRCHÁR V MESTE A „BABINA STODOLA“
Zdroj: Ved.sk
