Z PRÍRODNÉHO LIEČITEĽSTVA 1.

O prírodnom liečiteľstve – úvod

Tento reťazec článkov o prírodnom liečiteľstve nemá byť nejakým všeobecným návodom k tomu, ako sa máme správať pri zranení, alebo v nemoci. Má predovšetkým poukázať na to, že v minulosti sme prežívali vďaka prírodnému liečiteľstvu a mnohým to pomáha i dnes.

Niekto by sa mohol opýtať, prečo sa dnes vracať k prírodným spôsobom liečby, keď tu máme liečby chemické a iné moderné spôsoby. Áno, časy sa zmenili. Avšak mnohí majú záujem a už viac, ako 10 rokov mnohí žiadajú pisateľa o to, aby napísal o týchto veciach knihu. Vedomosti sú dôležité. Pomoc síce naozaj môže byť rôzna, pomôcť môže a aj často pomáha lekár, taktiež – pomôcť môže a aj často pomáha si človek sám, prípadne liečiteľ, alebo iný pomocník, ktorý vie, ako. Napríklad z bežného nachladenia sa často ľudia v našej krajine liečia sami, s pomocou liečivých bylín, cesnaku, vypotenia, parného kúpeľa a inými prírodnými spôsobmi. Tieto znalosti však s postupom doby strácajú, ustupujú komerčným – tabletovým spôsobom a škoda by bolo o nich nenapísať, veď v televízii reklamu – choďte si nazbierať materinu dúšku – nik pochopiteľne len tak nezaplatí. Mnoho z toho, čo v tomto reťazci nájdete, možno poznáte z počutia, alebo od predkov, ale iste tu každý čitateľ nájde aj niečo nové.

Keďže ide o knihu o prírodnom liečiteľstve a nie o návod na liečenie, kniha nie je žiadnou schematickou tabuľkou, ale má takú podobu, akú má. Často sa stáva, že ľuďom sa stane nejaký úraz a nemajú pri sebe lekárničku, ani lekársku pomoc, v tom prípade je dobré nezabudnúť, že naši predkovia sa neraz vylízali z veľmi ťažkých úrazov vďaka svojej duchaprítomnosti a vďaka znalostiam prírodného liečiteľstva. Pisateľ teda nenabáda čitateľov, aby nevyužívali bežnú lekársku starostlivosť. Tieto state sú aj o tom, že či doma, či v nemocnici, či cez deň, či v noci, dôležité je pestovať v sebe, spriechodňovať a čistiť živu – životnú silu, ktorej liečivé účinky nám umožňujú udržiavať, alebo znova nadobudnúť dobrý, zdravý stav tela, duše a ducha.

Liečenie – uzdravovanie

Niektorí lekári, nie všetci, ale mnohí, sa hnevajú na liečiteľov. Niektorí si myslia, že šesť rokov štúdia klasickej medicíny jedinou bránou do vyvoleného stavu tých, ktorí môžu liečiť. Niektorí lekári, nie všetci, ale mnohí, si myslia, že liečiteľ nemôže liečiť, len uzdravovať, alebo ani to nie. Slovo liečiť a aj liečenie samotné pochádza z doby, keď ešte klasická medicína nejestvovala. Z doby, keď sa liečili ľudia sami, alebo ich liečili vedomci.

Lekári nemajú žiadne právo nám predpisovať, ako máme používať slovo „liečenie“ a ani nemajú právo vyhradzovať si liečenie len pre svoj stav. Mnohí lekári so zdravým prístupom k veci si to aj uvedomujú. Nie tak tí, ktorí sa správajú ako členovia sekty v bielych plášťoch, pričom vám predpisujú tabletky a v duchu rátajú predané balenia, aby zistili, koľko ich ešte musia predpísať, aby im farmaceutická firma zaplatila seminár pri mori. Našťastie, aj niektorí lekári majú vedomeckú dušu, to je dôležité. A môžeme chápať aj dôvody prehnanej nedôvery lekárov voči liečiteľstvu mimo medicíny. Rozmohli sa totiž popri lekárskom „technicizme“ aj opačné, tiež nebezpečné javy. Napríklad mnoho smerov, ktoré sa vydávajú za liečiteľské, sa správajú dosť nezodpovedne, ale zato veľmi komerčne. Treba chápať snahy lekárov nás pred týmito javmi chrániť, čo by však nemalo smerovať k odmietnutiu prírodného liečiteľstva, ktoré nám celé veky pomáhalo a mnohým aj dnes pomáha prežiť.

V tomto reťazci článkov bude reč o sile, ktorá uzdravuje. O liečivých spôsoboch, aj o takých, ktoré nám pomáhajú odpradávna. Bude reč aj o žive – o liečivej sile, o tom, ako ju môžeme v sebe prebúdzať, o tom, ako ju pestovať a používať. Lebo je to tá sila, vďaka ktorej rastieme telesne i duchovne, vďaka ktorej žijeme a vďaka ktorej sa mnohí liečia.

V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že každý sa často lieči sám a to úplne bežne. Koľko krát ste mali poškodenú kožu, z ciev tiekla krv a potom sa vám spravila chrasta? Koľkokrát ste mali pohmoždený, alebo vyvrtnutý kĺb, opuchol, bolel, ale po čase sa to zahojilo? Koľkokrát ste mali iné úrazy a zhojili sa vám bez pomoci iných, alebo len s pomocou drobnou?

Archeológovia pri skúmaní kostí praľudí našli množstvo zhojených zlomenín. U jedného jedinca to bolo dokonca niekoľko desiatok zlomenín, ktoré sa zhojili. Dnes sme poistení a s každou drobnosťou mnohí bežia k lekárovi. Už od školských časov, napríklad taká chrípka…Ľudia sú čoraz rozmaznanejší. Liečenie je služba a tak sa nechajú obslúžiť. Obsluhu platia povinne z poistného tak, či tak. Tak prečo ju nevyužiť? Je to pochopiteľné. Pochopiteľné je aj to, že týmto sa oslabuje schopnosť samoliečenia a ľudia sa stávajú sa čoraz cintľavejšími.. Normálny moderný človek už na rozdiel od nás a od našich predkov nezbiera materinu dúšku, nelieči sa cesnakom, nečistí si rany močom, alebo medom, ale kupuje si tabletky a pojedá ich bez toho, aby vedel, čo obsahujú a čo všetko spôsobujú. Normálny moderný človek si „preventívne“ pichá množstvo očkovacích látok a ničí si prirodzenú obranyschopnosť v domnienke, že bude na tom lepšie.

Cieľom týchto statí nie je poprieť modernú medicínu, to nie. Cieľom týchto statí je poukázať na to, že moderná medicína je len jedným z viacerých spôsobov liečby, ktorými sa dá dosiahnuť zlepšenie telesného i duševného zdravia. Ešte dôležitejšie je však poznanie, že základom zdravia je prirodzený duchovný súlad bytosti.

Človek ešte sa len rodí a už je pacient. To je choré – deti sa rodia nemocnici. Zdravé deti by sa mali rodiť v mocnici, a nie v nemocnici. Človek sa ešte len rodí a už ho zostresujú, popichajú, odlúčia od lásky a uvrhnú do „kolektívu“ cudzích ľudí, do mnohých nalejú mlieko z chemizovaných kráv a výchova stresom môže pokračovať. Ženy sa pôrodov samozrejme boja, v strachu sa nechávajú popichať ešte viac, aby necítili bolesť a miesto mamky potom rodí doktor. Normálny moderný človek sa dnes neprirodzene rodí, neprirodzene žije a neprirodzene aj umiera. Pritom na tomto stupni technického rozvoja by sme mohli mať skvelé pôrody, skvelé životy a aspoň dobrú smrť. Ale nie je to tak. Lebo kým sme rástli v technike, na duchu sme načisto upadli. Ľudstvu ničí svoje duše, ničí aj prírodu a stáva sa otrockou masou bez iskry v oku, ktorá nemá silu, nemá živu, nemá moc. Normálny moderný človek už neverí na zázrak, neverí na uzdravenie, neverí, že jeho dušu i telo môže vyliečiť božská sila. A preto ho ani nevylieči. Je tu však stále nádej. Nádej tu je. Nádej je tu. Každý človek má dušu. A teda je schopný duchovnej obrody, kým žije, v rámci svojich možností, sa môže obrodiť v sile, v žive, v moci k uzdraveniu.

Áno, civilizačný človek má chorú dušu, preto ničí prírodu, preto je chamtivý, preto necíti radosť zo Slnka, z kvetu, z horského potôčika a čistej studne. Preto mu nevonia ani dym ohníka, a nevonia ani sám. Žije v strachu, vo vytrhnutí z posvätného sveta, v uvrhnutí do sveta hmoty a chemických výrobkov, ktorými sa sýti zvnútra a aj zvonku sa nimi natiera a ostrekuje, aby prekryl svoj pach, ktorý prezrádza stav jeho duše.

Ak chceme dostať do zdaru, či zdravia, svoje telá, musíme začať duchom. Ak chceme uzdraviť, vyliečiť, dostať do zdaru svojho ducha, svoju dušu, musíme si uctiť kolo bytostí a prírode. Prírodné živly, prírodnú silu – živu.

Áno, dnes sa ľudia v priemere dožívajú dlhšieho života, ako vtedy, keď žili bez väčšej techniky a chémie. Precitnutie v prirodzenosti a v prírode neznamená nutne, že by sme mali zahodiť všetky stroje a prístroje, všetky poznatky, všetky továrenské lieky. Obroda a precitnutie v prírode a prirodzenosti je cesta ku svojej sile, k žive, k moci, ktorá uzdravuje. Môžeme sa dožiť toľko isto, alebo aj viac rokov, ale podstatný rozdiel je v tom, že svoj život neprežijeme ako slaboduchý otrok civilizačného stresu, ale ako slobodný človek, ktorého duša je presiaknutá vnímavou živou, ako zdravý človek duchaplný , ako človek so silným duchom, s duchovnou mocou. Mnohí by radšej žili hoci aj kratší život v slobodnom duchu, ako dlhší život stresovaného otroka.

Zdravie je niečo, čo si treba vážiť. Zdravie nie je len tak. Keď sme zdraví, keď nás prinajmenšom nič nebolí, keď chválime dary živy, keď sa nám aspoň ako tak darí a chválime dary, ako čistú vodu a iné zdanlivé samozrejmosti, vtedy sa približujeme životu v duchu. Keď cítime, ako sa nám v radosti zo sveta spúšťa sila, keď cítime chuť do práce, ktorá už nie je len zamestnaním, ale stáva sa poslaním, to je už život v duchu. Keď vieme pomôcť sebe aj iným, to je už prejav duchovnej moci. Keď máme jasnovidné sny, alebo videnia, považujeme to za dary ducha a vštepujeme si ich do pamäte. Keď zaspávame s chválou dobrých chvíľ a s vedomím, že sa dnes stal ďalší zázrak, náš spánok je liečivý a lieči nám duševné i telesné rany, ktorý má každý nejaké, i keď niekto len malé. Spánok je liečivý, ale aj život v duchu je liečivý.

Na liečenie potrebujeme predovšetkým prebudeného ducha. Ten sa prejavuje aj znalosťami.

V zásade trochu ľahšia pomoc pre liečiteľa sa môže ukazovať pri zraneniach, ako pri nemociach s porovnateľnou bezpečnosťou. Pri nemociach je liečenie naozaj účinné len vtedy, keď liečime príčinu, a nie len príznaky nemoci. Príčina nemoci je skrytá v duchovnom svete. Aj zranenia sú následkom stavu, alebo zlyhania duchovného sveta, avšak tu je následok – zranenie – už od duchovnej príčiny akoby oddelené a môžeme to zranenie liečiť aj bez riešenia príčiny zranenia. Čo neznamená, že by sme nemali riešiť tú príčinu, avšak dôležitá je okamžitá pomoc a príčinu môžeme hľadať aj potom.

Duchovná príčina zranenia? Čo to je?

Napríklad ľudia s nadbytkom živlu vzduchu v povahe, ľudia s nedostatkom živlu zeme, a to sú v podstate duchovné pojmy, takýto ľudia majú často „rozlietané“ pohyby, často zakopávajú, slabšie vyhodnocujú povrch zeme a teda častejšie padajú. Ich členky a kolená často trpia, aj keď nie sú preťažené, a to hlavne neladnosťou pohybov. Takže ak sa zrania v následku nevyrovnanosti živlov (prebytok vzduchu), môžeme hovoriť o duchovnej príčine zranenia. Napríklad ľudia s nadbytkom živlu ohňa ak vyvolajú napríklad bitku a v nej utrpia zranenie, tak tiež ide o duchovnú príčinu zranenia. Aj keď má niekto strach, je neistý a pochybovačný, teda prebytok ´“mútnej vody“ v povahe, zazmätkuje a pes ako dravec vycíti jeho strach a neistotu a rafne ho do nohy, tak síce môžeme chybu nájsť aj v psovi a psovodovi, čo je tiež duchovná príčina, ale duchovnú príčinu môže pohryzený vzhliadnuť aj v sebe, lebo je to on, čo sa dostal do polohy ovce, duchovne a vlk, teda pes ho v tejto polohe napadol (to mohol urobiť aj človek).

A ak niekto má prebytok živlu zeme v povahe, a teda je ťažkopádny, jeho živodráhy odpovedajú len pomaly na pohyb a niečo ho trafí – konár, bicykel, hocičo, tak zase môžeme vidieť príčinu úrazu v duchovnom svete, lebo živly v povahe sú otázkou duchovného naladenie.

Vieme, že v každom človeku je jasnovidný duch, ako hovorí dávna slovanská povesť, ale nie každý človek má toho jasnovidného ducha prebudeného. Niekedy nemusí ísť ani o predvídavosť v čase, ale napríklad o bežné priestorové videnie – pamätáme si veci, čo sme pred chvíľou videli, kde sú, už ich nevidíme – dom, strom, kôň, kameň, jama… ale pamätáme si , kde sú – veď vďaka tomu môžeme chodiť po lese, po lúke a pritom pozeráme niekoľko krokov pred seba a nie rovno dole pod nohy, lebo by sme nevideli, kam ideme. Takže ak sme utrpeli úraz kvôli nezvládnutiu tohto javu, je to tiež duchovná príčina, ak sme boli nevyspatí, či unavení z iného dôvodu, roztržitý, nasrdený, opití, alebo slepo zamilovaný, tak to sú tiež duchovné príčiny. Tu telesná prekážka nie je skutočným dôvodom na úraz, ale náš duch vedie telo a buď to zvládol, alebo to nezvládol a telo narazilo, to je tiež duchovná príčina. Ak sme si sadli do auta vodičovi, ktorý sa predvádza a nezvládol to, tiež je príčinou duchovný stav jeho i náš. A tak ďalej – stále je to duch, duch, duch, čo vplýva na zdar i zdravie a aj na úraz.

No a duchovný stav je dôležitý aj pre ošetrenie a liečenie úrazu. Napríklad – Roztrhnutá, či inak poškodená koža. Krváca. Môže tam byť nečistota. V prvej chvíli pri porezaní vieme, že krv netečie, ak nie je poranená veľká cieva. Takže hneď sa pozrieme a vidíme do rany, vieme, či v nej je, či nie je nečistota… Ako človek duchaplný, ak nejde o veľkú ranu, nič do nej nepcháme. Aby sme si nezaniesli iné kultúry drobné do krvného obehu a vnútorných tkanív, môžeme dovoliť krvi, aby trochu vytekala, lebo veď krv tú ranu čistí. Neumývame v mláke… Vieme, a ak sme to nevedeli, tak teraz už vieme, že v močovom mechúre máme stále viac, či menej dezinfekcie – máme moč a keď je čerstvý, je sterilný. Takže svojim močom si rovno ocikáme ranu, alebo si ju inak močom omočíme.. Veľmi veľa ľudí malo po úrazoch ťažkosti z nečistoty – hnisanie, infekcie, aj prišli o prsty a údy a nejeden i o život preto, lebo buď nevedeli, alebo nevyužili svoju vlastnú vnútornú očistnú tekutinu – moč. Ak si ranu olejeme pálenkou, alebo alpou, teda alkoholom, ten je síce účinný, ranu očistí (dezinfikuje), ale vypáli bunky na okrajoch rany a rana sa už tak pekne nezrastá, ako po moči. Mimochodom, moč, samozrejme, čerstvá, sa dá použiť aj na vypláchnutie ústnej dutiny, ak v nej máme ranky, alebo zápal ďasna a tiež na vykloktanie zapálené hrdla.

A samozrejme – aj ako voda prirodzená po holení, drobné ranky sa potom nezapália. Čerstvá moč zdravého človeka nesmrdí. Teraz hovoríme o čistení rany močom, nie o urinoterapii, a ani o nejakom rekreačnom pití moču.

Je dobré vedieť o prirodzenej liečivej sile, ktorú v sebe máme. Ale je tiež dobré vedieť aj o prírodných telesných zákonitostiach. Napríklad jeden známy vypracúval zvieraciu kožku prírodným spôsobom, takže môžeme povedať, že nevoňala. Mali by sme vedieť, že keď nám niečo smrdí, môžeme to považovať za nečisté. A môžeme, alebo nemusíme už potom vedieť, že to, čo nám smrdí, sú výkaly drobných bytostí – baktérií, tieto kultúry teda nepojmeme do trávenia a ani do krvného obehu, keď nám náš duch a aj strediskové živodráhy (centrálna nervová sústava) dávajú takú jasnú správu – puch – o nevhodnosti. No a ten náš známy sa pri robení tej kože porezal nožom do prsta, a poriadne. Tak on si to len opláchol v tej smradľavej vode, čo bola chyba.

Bytosti sa mu dostali do tkaniva – baktérie, ktorých úloha a poslanie je rozložiť kožku, aby tu nebola večne, tak títo hustí pracovníci sa vďaka jeho neobozretnosti zahryzli mu do rany prsta a začali mu rozkladať tkanivo. Lekár mu to potom vyškraboval až do kosti. Čo by mal robiť, keby bol liečiteľ, alebo aspoň znalec? Čo v starej dobe, keď sa kožky vypracúvali prírodne, ľudia mali určitý pojem o týchto veciach.

Oveľa lepšie by urobil, keby si odfŕkal z prsta prudkými pohybmi čo najviac krvi, aby tiekla len von a nie z rany dnu. To hneď. Potom si ranu priamo vypláchnuť čerstvým močom

 A až keby si bol istý, že je rana vyčistená, podľa jej závažnosti, mohol zdvihnúť ruku s poraneným prstom a nechať si zrobiť chrastu , v rozjímaní, alebo zaviazať tak, aby sa tá chrasta mohla spraviť. Napríklad jemne zožuvať list skorocelu, položiť si ho na ranu a tento list potom obviazať obväzom. Takéto zožuvanie z liečivej rastliny uvoľní účinné protizápalové látky. Tie obsahujú aj sliny zraneného. A obväz nezaschne na rane alebo v rane, takže sa dá hladko previazať. Ak nemáme obväz, môžeme si napríklad rozpárať rukáv košele (ak nie je umelohmotná, isteže), dôležité je teda ten skorocel v tomto prípade aj ako ochrana pred nie úplne čistým odevom. Áno, zdravý človek znesie a zničí určité nečistoty, napríklad malú nečistotu z prepotenej košele, a nápor hnilobných baktérií je rádovo iná záležitosť. Je to taký rozdiel, ako sa ubrániť jednému psovi (malý nápor) alebo svorke desiatich divých psov (hnilobné baktérie). Vedomecký človek síce dokáže s pomocou divov neraz zázraky, ale to neznamená, že by bol slepý k prejavenému svetu.

Mimochodom, pred prácou s „nečistými“ vecami s hnilobnými baktériami (koža, hnoj, ale aj pri práci s mäsom, aj keď nehnije…) je dobré, ak nepoužijeme rukavice, si ruky aspoň namastiť.. Je dobré si vyčistiť ruky, pretože na pokožke, ktorá nás chráni, bývajú často oderky. Poslúžiť môže okrem moču aj ocot – štípanie prezrádza oderky, isteže aj pálenka a ak by nám ruky stále páchli, rieši to mydlo – vypratie košeľu v jadrovom mydle spravidla vec úplne dorieši. Mydlo síce nedezinfikuje, ale rozpúšťa niektoré nečistoty a čistí od pachov… Ak nám niečo páchne a máme to na sebe, je dobré to vyčistiť. Vzniká tak pocit duchovnej čistoty, ktorý nemusí byť len pocitom. Pozor na krajné riešenia – napríklad ľudia, ktorí nežijú duchovne napĺňajúci život, často skĺzajú k prehnanej čistotnosti, všetko stále dezinfikujú a radšej sa vystavujú chémii, ako prírode. To je samozrejme opačná krajnosť, ktorá môže spôsobovať mnoho nemocí, o tom neskôr. .

 

podobné články:

28.12.12 Vedomecké liečiteľstvo a zdravoveda: časť – nápoje a pitie. O hodovaní čistým spôsobom 

26.7.12 Civilizačná krútňava: médiá, móda, drogy a stres. JE CESTA OSLOBODENIA

13.9.2011 Hranie bez stresu a falošných tónov – Koncovkou sa dÁ vylepŠiŤ HUDOBNÝsluch aj spev

26.7.11 Dislexia a disgrafia sú uznané poruchy, disvokalita nie. Prečo?  SPIEVAŤ NIE JE MENEJ ZDRAVÉ, JAK ČÍTAŤ A PÍSAŤ!

24.11.10 Ako by mohli vyzerať pôrody (2.) Pôrod je sviatok. Je to posvätný úkon a tak ho treba aj vnímať. Tajomstvo života treba pestovať, posilňovať a chrániť. TU

6.10.10 Ako by mohli vyzerať pôrody (1.) O TEHOTENSKEJ PRÍPRAVE TU

22.9.10 POTREBUJEME CELOSTNEJŠIU PôRODNÍCKU MEDICÍNU TU

 

 

 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.liecitelstvo1.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.