Náš najmenší vrchár je domaškolák druhým rokom. To znamená, že sa učí doma v časoch nezávislých na školských hodinách. K niektorým veciam ho treba viesť, ale v jednej veci predbehol všetky očakávania. Teda ak nerátame zručnosť vo výrobe čohokoľvek, lebo i keď človek zručný sa v dnešných učebných osnovách nenachádza, u nás je našťastie zručnosť hodnotou každodennou. Zorimír predbehol očakávania napríklad v hudbe. V predškolskom veku začal hrať na ústnej harmonike šumiacke piesne. Tie hral vlani aj na klávesoch, ale vždy si na nich nastaví harmoniku: „Páči sa mi páči nedeľa v Šumiaci“… alebo „Hej, hop hore, hej hop hop, už som ženáč, už som chlop…“ páčia sa mu samozrejme nápevy, slová mu až tak nesedia, zatiaľ. To ani v Kohútikovi jarabom, ale toho mu netreba zabíjať pre nejakú zlomenú ľaliu a zakopávať pánom pod nohy, pretože ho máme pretextovaného. Zorík si do tohto leta občas hral na ukulelku a pískal na malú koncovečku.
DVA MESIACE HRY NA PÍŠŤALU
Ale od začiatku školského roku ho pisateľ učí hrať na šesťdierovú píšťalku, ktorá je zrastená s dvakrát tak dlhou koncovkou, takýto druh dvojačky vlastne človek vynašiel a aj vyrába, pre hudobníkov, no a Zoríkovi sa práve táto píšťalka najviac zapáčila.
Po šumiackych piesňach a po kohútikovi sa najprv naučil piesne o zvieratách z nášho albumu, kde budeme dohrávať detské hlasy, keď začne mrznúť – keď prestaneme pracovať na základoch stavieb. To onedlho. S detskými hlasmi samozrejme rátame – aj s našimi domácimi, ale prijmeme do skupiny aj ďalšie deti (nahrávky a slová s notami pošleme, hláste sa). Náš najmenší vrchár všetky texty z dosky „Zvieratá“ prepísal do svojho zošita slovenčiny, pretože takto tato nastavil druhý ročník. Lenže chlapcovi tieto piesne nestačili a vzápätí sa vrhol na ďalšie. Najprv si začal piesne vytvárať sám – vytvoril si nejaký nápev a ten potom rozvíjal. To robil už pred rokmi s hlasom, a teraz to robí aj s píšťalou. Vzápätí, z ničoho nič, začal hrať piesne, ktoré ani nie sú nahraté, len ich občas počul na našich lesných obradoch, alebo na pracovných nahrávkach: Duch môj ochranný, Hoja ďunďa, hoja, Pieseň Zimného Slnovratu a aj Návrat Slovenov, ktorý síce nahratý je, ale počul ho len na našom vystúpení na Vatre. Napríklad pieseň „Slovensko moje“ sme mu pustili len raz, azda pred pol rokom, my nepúšťame rádio a ani televíziu, takže ju inde počuť nemohol. Teraz si na tú pieseň spomenul a hneď sa ju aj naučil hrať. V týchto týždňoch si dáva denne jednu novú pieseň. Smelo vhupol aj do zložitejších nápevov. Trochu sa trápil v niektorých chvíľach s poltónmi, ako so zvýšenou štvorkou, päťkou a šestkou (zvýšenou kvartou v lydike, zvýšenou z durmolovej toniky kvintou, teda sextou v harmonickej molovej a zvýšenou sextou v lydicko-podhalanskej, teda koncovkovej stupnici, tieto grécko-latinské názvy sú celkom sexi, však?). Inak tu ide – napriek krkolomnému názvosloviu – o príznačné slovenské hudobné postupy, teda tradičné, nie tie mediálno-vygumované. Samozrejme, že pisateľ malého nezaťažuje teóriou, ale jaké náročné piesne on aj v poltónoch váľa? Poltóny od ucha chytá nie len prikrytím spodnejších podtónových dierok, ale aj čiastočným prikrytím dierky, ktorá prislúcha tónu, ktorý znižuje.
S PÍŠŤALOU DO HORY AJ DO POSTELE
Po tom, ako zvládol za pol hodiny pieseň Hraj hudbička, ktorú treba v niektorých polohách náročnejšie prepiskovať trojčením na hornej stupnici, človek mu nadhodil Popolvára, teda pieseň, ktorá má slohu, most a členitý refrén, k tomu aj náročné sólo, a sú v nej v podstate všetky menované poltóny, ktoré v niektorých častiach piesne sú, a v iných častiach sú tóny len celé (krížená mäkká stupnica harmonická s melodickou a k tomu koncovková lýdika oproti jónskej). Keď človek píše, že sa to naučil za jeden deň, tak to znamená, že za jeden pestrý, hravý deň, lebo Zorimír chodí vonku s koncovkovo-šesťdierkovou dvojačkou, v puzdre prehodenou cez chrbát na spôsob indiánskeho luku, a keď my vonku pracujeme, hocikedy siahne do puzdra a hrá, aj hodinku, aj dve v kuse. Denne hrá aj viac, ako štyri hodiny čistej hry. Človek ho len chváli, občas mu ukáže nejaké ďalšie hmaty a on už hviždí ďalej. Trochu mu robí ťažkosti tep piesne, lebo keďže rýchlo chytá nové nápevy, nechce sa mu hrať pomaly, a tak často pieseň zrýchli, až do takmer nehrateľných otáčok. Minule mu človek pustil Šabľový tanec a Let čmeliaka, predohral to na píšťale a on už aj skúšal z toho niečo na svojej bystrej hvížďalke vychytať. Včera sme pri stole vtipkovali, že keby sme zobrali do skupiny nášho malého Zora, ktorý hrá rád tak rýchlo, tak kým by sme my zahrali prvé dve-tri piesne, tak on by už mal odohratý celý koncert a po desaťsekundovom prídavku by sa zbalil a šiel by si stavať do svahu tunely.
Teraz, pred slnovratom, Slnko u nás teraz zapadá už o druhej – za náprotivnú horu. Po obede, pred západom slnka, človek poslal ešte chlapcov von, nech chytia tie posledné, hrejivé lúče. Chlapci zmizli na rozľahľom úbočí. A po chvíli sa na tej slnkom ožiarenej, pestrofarebnej, lesopasienkovej stráni – z diaľky ozývalo rozprávkovo krásne trilkovanie pastierskej píšťaly.
Včera večer chodil Zorimír po kuchyni a ako obyčajne, píšťala v ústach, prsty mu preberali dierky na všakovaké spôsoby a hral a trilkoval jednu pieseň za druhou. Pretože už mal v lavóre zohriatu vodu a musel do nej, tak stál holý s nohami v tej vode a stále len hral a hral. Aby sa celý umyl, tak Lada mu vzala píšťalu a položila ju na stôl s tým, že nech ju tam nechá. A on ju tam nechal. Ale kým sa otočila ku dverám, zrazu pískanie pokračovalo. Zorík totiž bystro siahol po ďalšej píšťale, ktorá bola položená na hojdacom kresle a zanovito pokračoval v hraní.
Ráno ho bol človek budiť. V chladnej izbe pod prikrývky trčalo len jedno oko – a – píšťala. A ozývala sa z nej hudba.
Snímky: pisateľ
Ak chcete podporiť našu redakciu a vzdelávanie, môžete poslať dar. TU sú podrobnosti.
