Žiarislav píše pápežovi Františkovi – otvorený list

Vážený pápež František!

Dovoľujem si v mene Rodného kruhu – spoločnosti pre pôvodné prírodné duchovno, Vás úctivo privítať v našej slovenskej krajine. A to týmto spôsobom, keďže nepredpokladáme, že by to, vzhľadom na okolnosti, bolo možné inak. Dnes sa mnoho ľudí v slovenskej krajine drží zvykov predkov a naši predkovia už v dobách slobody pôvodného – prírodného duchovna, vítali hostí chlebom a soľou, nech už boli akéhokoľvek vyznania či národnosti.

Za Veľkej Moravy bolo cyrilometodským Súdnym zákonom pre ľud zakázané rodné (pôvodné) duchovno, a to pod trestami telesnými (aj mrzačiacimi), pod trestami zhabania majetku a aj predania do otroctva. Po období vyše storočného uvoľnenia sa tieto zákazy – už za Uhorska – obnovovali – až do novoveku. No a dnes by sme už mohli mať vysnenú slobodu – občiansku i duchovnú, keby sa tu, na Slovensku, nediali veci, ktoré naznačujú, že občania pôvodného duchovna sa môžu cítiť ako znevýhodnení – pre svoje vyznanie.

Asi by som Vám nepísal, keby ste sa nevolali František – podľa Františka z Assisi. Vlastne toto je môj druhý list pre Vás, prvý som písal v roku 2013, po Vašom zvolení, ako odpoveď na Vašu výzvu na dialóg medzi vyznaniami, ale ten sa k Vám azda nedostal. Mojou najobľúbenejšou básňou Františka Assiského bola Pieseň brata Slnka, či Pieseň stvorenstva, ako je u nás preložená. Túto pieseň som čítal mnohokrát, vždy s hlbokým pohnutím. Pieseň, v ktorej František chváli Stvoriteľa za stvorenstvo, za pána brata Slnko, za Lunu a hviezdy, za brata Vetra, za sestru Vodu, za brata Ohňa, za našu Matku Zem a jej dary, ale i za sestru telesnú Smrť, ktorej nik živý neunikne. Pravdu povediac,  naši slovanskí predkovia oslovovali nebeského otca, ktorý stvoril z nebeského ohňa svet a následne Slnko, ako Svaroga. Naši slovanskí predkovia už v dobách pôvodného duchovna spájali raj s nebesami, nie s podsvetím. Poznali aj ďalšie svätosti, ktoré uctievali. Vieme, že ako kresťania sa modlia aj k Márii, tak v duchovne našich predkov jej na našom území predchádzala naša ženská svätosť Mokoša, vieme, že ako sa kresťania  modlia sa aj ku svätcom, tak naši predkovia sa modlili ku svätostiam, ktorým prináležia ich duchovné oblasti. Môžeme v tom vidieť mnoho rozdielov, ako i podobenstvá, alebo – oboje.

Prizná sa človek, že útoky proti nášmu duchovnu neznášal  s pokorou, ktorú ale ani takto nepestoval, ale pestuje – v súlade so svojím duchovnom – úctu. Mnohokrát  sa postavil na obranu nášho pôvodného, prírodného duchovna, ale snažil sa tak konať s úctou k iným, i k tým, ktorí nás podľa nášho vnímania dodnes utláčajú. Lebo tak, ako mne neprináleží koriť iných, tak ani seba. Moje vyznanie toto nevyžaduje, ale vyžaduje úctu – a vedomému prichodí hľadať ju vždy najprv v sebe. A hlboká úcta je to, čo srší aj z tej piesne Františka z Assisi, ktorá by mohla byť blízka mostu medzi kresťanstvom a prírodným duchovnom, medzi našimi vyznaniami, ktoré by mohli byť v budúcnosti navzájom ladnejšie, aj keď sa to dnes nedarí. Aspoň nie v našej krajine.

Mohol by Vám človek povedať, že v Slovenskej republike v skutočnosti občania pôvodného vyznania len ťažko by sa domohli svojich práv. Vchádzate do krajiny, kde na registráciu duchovnej spoločnosti je potrebných až 50 000 podpisov dospelých členov spoločnosti. To znamená, že do takej spoločnosti by sa musel prihlásiť každý stý občan, kým v susedných Čechách stačí 300 podpisov a v nepomerne ľudnatejšom Poľsku len 100 podpisov. Na rozdiel od iných krajín Európy my nemáme pôvodnej duchovnej kultúre venovaný ani jeden pamätný deň. Na dedinách v menších školách tlačia na rodičov z okruhu pôvodného duchovna, aby deti nezapísali na etickú výchovu, ale na náboženstvo (u nás výsostne biblické). Štátne úrady a verejnoprávne média sústavne pretláčajú kresťanskú kultúru, ale pôvodnej duchovnej kultúre nevenujú takmer nijaký  priestor a ak, tak nie úctivý – teda – o nás bez nás. Sochy predstavujúce pôvodné svätosti nášho prírodného duchovna boli spílené a zhanobené (odbité nosy podľa starokresťanského zvyku). Po nenávistnej kázni miestneho farára bol vypálený sklad sôch v obci Krivany so zdôvodnením, že sú pohanské. Naše práva tu dostatočne nechráni ani štát, ani verejnoprávne ustanovizne a spoločnosti takzvaného tretieho sektoru. Ľudia, ktorí v blízkych dňoch budú chodiť na Slovensku okolo Vás, Vám možno budú hovoriť, ako je tu všetko krásne a na dobrej ceste. Ale mojím poslaním je Vám odovzdať toto posolstvo a oznámiť Vám, že to nie je celkom tak. Aj my sme ľudia, ktorí majú svoje vedomie a vieru. My nie sme nejakí „pohanskí podľudia“ a chceme mať v našej krajine tie isté práva ako ostatní. A nepáči sa nám, keď v kostoloch, ktoré zo svojich daní podporujeme, tak kňazi, ktorých aj my platiť musíme, títo kážu proti našej pôvodnej duchovnej kultúre a zakazujú aj v školách pôvodné zvyky, ako napríklad Svätenie jari. 

Tento list je napísaný z dôvodu zodpovednosti a poslania chrániť našu pôvodnú duchovnú kultúru. Pisateľ po opustení civilizačných povolaní po roku 2000 pustovníčil na lesnej samote, kde aj ostal žiť a založil prírodné hospodárstvo. Nemá nijaký úrad a  nepoberá nijaký plat, preto môže písať slobodne a zodpovedne, v duchu prírodného vedomectva. Verím tomu, že ak je živý Duch nad nami, tento list sa napriek všetkým prekážkam ku Vám dostane. Prajem Vám dobré zdravie, súlad a silu na dobré a vedomé rozhodnutia.

S úctou

Vedúci Rodného kruhu – spoločnosti pre pôvodné – prírodné duchovno

Žiarislav

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/ziarislav-pise-papezovi-frantiskovi-otvoreny-list

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.