SVET PODĽA LAZORÍKA: Keby sa z utopického tradicionalizmu uplatnilo aspoň niečo

Teraz, keď už nežije, a nikoho nezaťažuje svojimi videniami, keď už nevypisuje naliehavé listy a nevyzýva úradníkov k priamej zodpovednosti za svoju krajovú kultúru, teraz, keď je o jedného neúnavného, neskrotného a nezastaviteľného nadšenca a obetavého bezplatného pracovníka menej, mohli by sme si položiť, aspoň tí, ktorí sme ho poznali, jednoduchú otázku, aby sme poznali nie len jeho osobu a viac jeho podstatu:

lazorik019.jpg

Pohreb Jána Lazoríka zdiaľky vyzeral ako ľudová slávnosť.

Aký by bol svet, keby sa Ľudia správali podľa Jána Lazoríka?

„ŠVET BI BUL NEŠMIRŇE ZAJIMAVI!“

Ľudia by chodili často v krojoch. Hovorili by o svojich predkoch, poznali by dejiny svojho rodu a kraja. Národné kultúry by boli súborom kultúr krajových. V škole by deťom nezakazovali nárečia, naopak, učili by piesne so svojho kraja, vo svojich nárečiach. Ani nárečia by neboli kodifikované: Načo? Veď by nebolo treba. Neboli by vojny, lebo ľudia by si rozumeli z kraja do kraja a nebolo by neporozumenia. V divadlách by hrali pásma a výjavy z tradičných ľudových hier, tancov, výročné sviatky ľudu by sa slávili namiesto umelých. V Krivanoch by deti už v škôlke poznali tanec „Ovčí zdych“, v Hornej Dolnej by poznali zase svoje tance a tie by sa učili aj v školách. Nikoho by nezaujímali holoprsatky natriasajúce sa v amerických rytmoch, aj oni by spievali svoj folklór a boli by oblečené asi celkom inak, nevieme ako, lebo by žili kdesi véľmi ďaleko a my by sme sa o nich asi ani nedozvedeli. Totiž by nebola žiadna globalizácia. Neboli by supermarkety s klonovanými jablkami. Ľudia by si na záhradkách pestovali svoje odrody, pri každom dome by bol nejaký ten rajský sadík, alebo aspoň záhradka a miestnym odrodám by sa darilo podobne, ako aj odrodám privezených zo susedných krajov. Neboli by invázne klieštiky na včelách ani invázne čínske sršne, čo ich zabíjajú vo Francúzsku. Neboli by ani migranty z Bezarábie a Afriky. Totiž by neboli vojny a migranti by si pestovali svoje kultúry pekne doma. Svet by sa nekončil, lebo ľudia by si ctili prírodu, rastliny, živočíšne druhy a bola by „podobnosť v rozmanisti prírody“ so zachovaním rozmanitosti. Neboli by ypsilony a všetko by sme písali jednoducho foneticky, aj ďe ťe ňe ľe. Ľudia by nehovorili krkolokným úradníckym slovosledom, ale ich reč by bola pekná, priama, prirodzená. V každej dedine by bol folklórny súbor, ktorý by bol dedinou podporovaný. Aj farári by podporovali folklór a „pohanské sochy“ v krivanskom sypanci by po „protipohanskej“ kázni nikto nevypálil, ale naopak, umiestnili by ich všetky niekde v dedine, alebo aj pri kostole. .. A na koniec – Lazorík by mal na truhle nie kríž, ktorý nemiloval, ale nejaký pekný krivanský vzor a mal by aj vedomecký obrad, nie taký skrytý, ale otvorený. A ľudia by pri jeho hrobe, tak ako aj v dobe prastarej, tancovali a tešili, že jeho duch sa stretáva s tým, čo stojí za podobnosťou v rozmanitosti.

lazorik035.jpg

Zbytky sôch z úmyselne vypáleného sypanca, kde Lazorík sochy uskladňoval.

Áno, Ján Lazorík z Krivan bol podľa mnohých čosi, ako utopický tradicionalista, tak by ho mohol niekto nazvať a ujca by to rozhnevalo, lebo nesúhlasil by s tým, že je to neuskutočniteľné. Skúsme si ale predstaviť, aký by bol svet podľa Lazoríka, keby bol nie celkom, ale aspoň trochu podľa neho a iných jemu podobných, aspoň trochu podobných, lebo v skutočnosti nikto ďalší, ako bol ujec Lazorík, už nielen na Šariši, ale asi ani na Slovensku nie je. Jedna rozhlasová stanica, alebo aspoň jeden okruh slovenského rozhlasu by hral len ľudovú kultúru z krajov. Taký by bol aj jeden televízny kanál. Najmenej. Síce nie každý by bol pestovateľom, ale krajové odrody by sa v krajoch tešili pozornosti. Ľudia by sa obliekali pestro a krojové prvky by boli vyhľadávaným zdrojom pri tvorivosti. A tak ďalej. Globalizácia by síce nejaká bola, ale nie tak silná, lebo by bola vyvažovaná miestnymi vplyvmi, silnými miestnymi kultúrami. Z hľadiska živlov by sme mohli vedomecky povedať, že ohňo-vzdušný svet (kapitalisticko-liberálny) by bol plne vyvážený živlami zeme (tradícia, miesto, príroda) a vody (spoločenské vedomie).

Lazoríkove predstavy naozaj neboli až tak utopistické, neboli až tak fantastické, ako sa niektorým zdali. Aj keď – vývoj sveta je zákonitý. Niečo z jeho predstáv sa však naplnilo. Krivany už majú súbor a Lazorík založil aj pestovateľskú stanicu. Majú svoje múzeum i svoj sviatok – festival. Dedina je plná sôch ľudovej tvorivosti a vystavené sú aj tie obhorené po vypálení sypanca. Televízia vysielala seriál o krajových kultúrach natočený podľa Lazoríkovho návrhu. Vznikol prvý folkloristický časopis. Niektorí chodia v odevoch na spôsob krojov mimo pódia. Miestne folklórne skupiny stále natáčajú v nárečiach. A ujcovi Lazoríkovi rečnili na pohrebe aj tí, ktorým vytýkal vo svojej krajnej neústupčivosti nedôslednosť. Lazoríkovi na pohrebe hrali ľudové piesne, tak, ako si to bol prial. A nakoniec bol aj tichý obrad so „švetim žeľom“, s obradnými zelinkami v duchu vedomeckom, lebo on vedomectvo uznával. 

Ján Lazorík nebol fantasta. Bol síce, ako o ňom povedali – rebel , ale jeho videnia neboli neuskutočniteľné. Na jeho živote bolo najfantastickejšie, ako po ťažkej nemoci dva razy zmizol nemocnice, ako jediný z oddelenia prežil a to ďalších desať rokov a znovu sa pustil do neúnavnej práce doživotného etnografa a folkloristu, isteže , bez akademického vzdelania v týchto odboroch. Pohreb Lazoríka vyzeral ako dedinský festival – v preklade sviatok. Aj sa tam hovorilo, aj sa tam hralo.

lazorik027.jpg

Posledná cesta cez dedinu

Lazorík zmenil svet. Ale zmenil ho v duchu svojho svetonázoru – zmenil ho miestne. Ministerstvo kultúry si môže vydýchnuť, lebo už nemusí ani zdvorilostne otvárať hory jeho listov plných naliehania na uchovávanie krajových kultúr. Vydýchnuť si môžu aj mnohí ďalší v úradoch. Lazorík totiž vydýchol naposledy. Aj keď na pohrebe odznela požiadavka na vyznamenanie Lazoríka aspoň po smrti (…v prezidentskej kancelárii, aj keď sme o to mnohokrát žiadali, sa nenašla ani jedna medaila pre takéhoto človeka…), dedina ho už vyznamenala. Krivanský súbor a hornotoryský , ním založený festival pridali do svojho názvu Lazoríkovo meno.

Podobné články:

Rozlúčenie s Jánom Lazoríkom– obrazové svedectvo

31.8.15 Umrel starešina Ján Lazorík z Krivan

Ján Lazorík: Krásne a zdravé boli prírodné viery – sken článku z časopisu Diva r.2002

Cesty za folklorom-Krivany – dokumentárny film – EŠTE K LAZORÍKOVI: v závere filmu je niečo z konfliktu medzi Lazoríkom (folklórom) a miestnym farárom, čo sa skončilo po farárovej kázni o „pohanských sochách“ vypálením Lazoríkovho sypanca. Ani jeden už nežujú, ale pre poznatie to linkujeme. https://www.youtube.com/watch?v=J3QNsN_ACtk

 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.Lazorikov.svet.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.