Apríl. Konečne začali teplé jarné dni. Slnko radostne zohrieva chladnú zem, malé klíčky, aj chrbátiky kozliatok, ktoré stoja na paši a nesmelo sa pozerajú na pníčky. Asi premýšľajú, či na ne vyskočiť, alebo nie. A ak poznáte kozliatka, hádajte, ako sa rozhodli… Vstávam z postele – nie práve zavčasu, no aj tak sa ponáhľam z chatky, aby som zo slnečného dňa mala čo najviac. Keď vyjdem von, zacítim teplý a voňavý vzduch. Takto má vyzerať jar! Krása! Pozerám na hodiny a už už bežím dolu kopcom lapať kone, lebo o hodinu príde kováč. Kopýtka si zaslúžia jarnú údržbu pred tým, ako kone naberú odvahu objavovať krásy kopcov aj ďalej od maštalí.
Koňom som dala ich obľúbené ranné jedlo a teraz si sedím na kameni a počúvam ich spokojné mľaskanie. Mokrý šrot jedia, akoby to bolo to posledné čo kedy dostanú. Spokojne si odfrkujú a sem tam in niečo padne z úst. Sú špinavší ako to najnešikovnejšie dieťatko pri kaši, aké ste kedy videli. Slniečko sa im odráža od lesklej srsti a mne od mojej bielej tváre – po dlhej zime takmer nedotknutej slnečnými lúčmi.
Z môjho kľudu ma zrazu vyruší zvláštny zvuk, ktorý sa nesie z protiľahlého kopca. Je to bager, či traktor? Veľký a hlasný stroj si ide lesom. Nuž čo, veď môže. Môj jarný deň pokračuje ďalej. Po chvíili by som na tento zvuk aj zabudla, no prichádza ďalší, ktorý sa mi už páči menej.
Pilčíci.
Motorová píla sa štartuje a ja už počujem, ako sa zahryzla do prvého stromu. Je to tak hlasný zvuk, že mi žiadna myšlienka nepomôže od neho ujsť – „vrrrrrrrrrrr, vrrrrrrrrrr, vrrrrrrrrrrrr.“ Zrazu píla stíchne a počujem silné chrapčanie. Padá prvý strom. V mojich ušiach to znie skôr ako keby mi prasklo niečo v mojej hlave. Zacítim nárazový príval smútku a v tej chvíli si spomínam na jeden jesenný deň. Stromy už hrali všetkými farbami a na tomto istom náprotivnom kopci som začula prvé ručanie jeleňa v mojom živote. Spomínam si, ako som celým dňom hľadela na kopec a hľadala, či tohto jeleňa zbadám na čistinkách toho kopca. Vždy som sa v nádeji dívala na každú čistinku oproti, no jeleň sa mi neukázal. Jeho ručanie sa však mocne ozývalo celou dolinou. Práve aj na neho myslím. Kde asi teraz je, keď rubári vtrhli do lesa a začali píliť. Veď on musí trpieť viac, ako ja. Dúfam, že je v poriadku.
Zo spomienky ma zobudí motorová píla. Znova zaťala svoje zuby do nejakého dreva a o malú chvíľu počujem silné prašťanie. „Tak tento musel byť riadne veľký!“ Pomyslím si, keď znova cítim, ako mi na chvíľu zovrela krv. V myšlienkach sa presúvam do tuhej zimy, kedy som sa dívala na zasnežené a zamrznuté stromy. Také ticho som už dlho nepočula. Ale aj tak bolo plné. Plné mrazu, vetra a snehových vločiek. „Čo asi robí ten jeleň?“ Asi hľadal trávu, či akýkoľvek kus jedla, ktorý by mu v krutom mraze zahrial kožuch. V lese však nebolo úplné ticho. Šantili tam brhlíky, sýkorky, pinky, aj drozdy. Naše celoročné vtáčatká. Bolo tu také iné ticho. Počuť bolo len vtáčatká a tiché chrapotanie spiacej zeme.
Teraz je však jar. Apríl. A rubári šlapú na pedále bagrov a lejú ďalší benzín do motorových píl. Prestávka bola krátka, a už chrapčí ďalší strom. „Ten bol trochu menší, ale predsa…“ Padol k zemi a pripomenul mi moju cestu autobusom. Vtedy som cestovala sem. Do raja. Prechádzala som dolinou, ktorú namiesto statných stromov lemovali vypílené pne. Bolo ich veľa a boli hrubé. Autobus zašiel za zákrutu a už som zbadala pri ceste pováľané a sofistikovane označené stromy. Priemer 40 až 70 centimetrov. Také statné buky a hraby. „Prečo mi je vždy tak smutno, keď to vidím? Veď aj ľudia musia z niečoho žiť, a stavať…“ Hovorila som si trochu previnilo, keď sme brázdili kľukatú cestu vyrúbanou dolinou. Po vojdení do dediny som si na ľavej strane všimla pílu… Stovky a stovky krásne a rovno napílených dosiek, hranolov, kolov – ležali na hromadách a čakali kým si ich niekto za peniaze kúpi. „Kedysi ste rástli v lese. Žili ste…“ no po chvíli som sa zahriakla. „Čo si taká úzkostlivá? Taký je život! Nechaj to tak, pozri sa na druhú stranu… alebo čo.“ Autobus sa pohol a od píly sa vzdialil. Cesta pokračovala v tichu ďalej.
Odrazu počujem ďalšie chrapčanie. Prebudí ma do prítomnosti a uvedomím si, že som stále tu. A rubári sú zase tam. Padá ďalší strom. Ten je riadne veľký, chrapčanie sa ozve celou dolinou. Je to akoby sa odlomilo zo skalného brala. Už padol k zemi. Tento zvuk mnou zatrasie a odfúkne ma až do ďalekej Prahy. Boli sme vtedy na návšteve u dobrej priateľky Šárky. Má neveľký byt a pri ňom miesto balkónu malú záhradku. Vravela že to tam má rada. Spávala na záhrade v stane a zrazu s iskrou v očiach povedala: „Mám na záhradke malý semenáčik Duba. Teším sa, že prežil a rastie.“ Tešila sa, akoby to bolo niečo veľké. Predstavila som si maličký stromček s trochou listov – malých, kučeravých. Krásna predstava. Z malých dubčekov mám vždy takú radosť. Je to radosť z nového života. Akoby v sebe niesli viac ako len drevo. Sú pre mňa akoby … poviem to? Či nie? Ale poviem…. posvätné. Sú skrátka čarovné. Zatiaľ neviem, čím to je, ale duby sú kúzelné stvorenia…
Kone už šrot dávno zožrali a spokojne odchádzajú na lúku. „Len si choďte, potvory,“ s úsmevom a vtipom si poviem, a upracem ich vedierka od jedla. Motorová píla znova hryzie drevo a praští ďalší strom. Už padol. „Hádam tento bude už posledný,“ pomyslím si a spomínam si na návštevu krásneho miesta – Gavurky pri obci Dobrá Niva. Gavurky sú chránená oblasť, ale aj posvätné miesto, kde rastú prastaré – stáročia staré duby. Majú hrubočizné kmeniská a koruny sa im ťahajú vysoko k nebesiam a doširoka, akoby chceli zakryť celú lesostep. Sú tak obrovské a mohutné, že s istotou poviem, že staršie a väčšie duby som ešte nevidela. Prechádzam sa pomedzi nich a pomyslím si: „Ako to, že ste ešte tu? Ako dlho ste už chránené? Ako To že vás nikto nevyrúbal? Buďte radi že vás nikto nevyrúbal. Ste nádherní. Neviem to ani povedať, ako veľmi…“ Dubiská ma len ticho počúvajú a jemne zatrasú poslednými listami, ktoré ešte prečkali zimu na konároch. Akoby hovorili, že sú tiež rady. Veď predsa už viac ako 4 storočia tam stoja, rastú a pozorujú. Videli veľa druhov vtákov, cicavcov, chrobáčikov, videli kopec ľudí, ryjúce diviaky, bežiace srny, jazveca, rysa…“Sú kúzelné… Musím sa sem znova vrátiť,“ poviem si, keď auto naštartuje a my opúšťame Gavurky. Som šťastná, že tieto prastaré duby sú chránené. Na Rozdiel od tých, ktoré práve pilčíci zotínajú jedna radosť na náprotivnom kopci.
Pomyslím si, že snáď teda pilčíci už zajtra neprídu. No prišli. A prišli aj ďalšie dni. A tak zvuk motorových píl a bolesť praštiacich stromov sprevádzajú naše dni v raji. Snáď sa má ten jeleň dobre. Snáď drozdy, pinky a brhlíky nájdu pokoj niekde inde, ako pri pilčíkoch. A dúfam, že v tej vyrúbanej doline vyrašia mladé statné stromy, a les sa obnoví. Myslím aj na Šárku a jej semenáčik. Snáď pekne rastie. Nech rastie! Do Gavuriek posielam tichú myšlienku. Nech tie krásne dubiská stoja a ticho strážia túto rodnú zem ešte mnoho storočí. Nech sa pevne týčia nad touto zemou.
Stromy drevné, posvätné.
Snímky: Žiarislav
Ak chcete podporiť našu redakciu a vzdelávanie, môžete poslať dar. TU sú podrobnosti.
