Nože - ukuj nože! - Rodná Cesta

Malý vrchár mal 12 rokov. V deň jeho narodenín človek začal kuť dva nože.

Chlapec už bude chodiť na zásahy pri záchrane zvierat s otcom. A človek ho vezme aj na jesennú niekoľkodňovú výpravu. Človek bez noža je v lese je iným len na oštaru, stále mu treba niečo požičiavať, nevie ani len odrezať šnúru na plachtu. Zálesák má na opasku nôž. Na prírodnom gazdovstve je to podobná potreba. Neraz človek odrezal v poslednej chvíli zamotané zviera, kozy, ale aj koňa, ktorého ktosi raz uviazal na slučku a už sa len metal priškrtený na zemi. Dobrý nôž pre zálesáka je to, čo pre úradníka počítač. Dobrý nôž treba mať po ruke, brúsiť a občas i leštiť, opatrovať a – kto ho chce mať v dobrom stave – príliš ho nepožičiava. Človek bežne zverí do rúk iným automobil, niekedy aj počítať, ale osobný nôž nie. Tu, v lese, je to otázka cti a prežitia. Malý vrchár má peknú zbierku nožíkov, zatváracích. A kedysi dávnejšie dostal i malý chlapčenský nožík , keď ich človek ukul obom synom a tiež synovcovi zo starých vidlicových oceľových klúčov. Ale mať na výprave v puzdre na opasku riadny – kutý nôž – to je niečo celkom iné. A teraz na to nastal čas.

DVA NOŽE

A keďže človek spravidla vyrába dve podobné veci naraz, kul dva nože. Keby sa aj jeden nepodaril, druhý by sa mal. Ale podarili sa oba. Ten druhý mal byť o niečo väčší, to pre seba, na záložný opasok, ale trafili sa oba takmer rovnaké. Nejaký čas si počkali na popustenie v horúcej peci a chvíľu trvala aj výroba rukovätí – z uskladnených haluzí získaných z tisového orezu v neďalekom mestečku – Tisovci – človek pripravil rukoväte. Nasadil ich až na remeselnom tábore. Ešte sa chvíľu hral so záštitami. Rastúcemu vrchárovi vyrobil bielu záštitu z časom vybielenej kosti, ktorú čuvače doniesli z pasienku. Na svoj vychádzkový nôž vyrobil čiernu záštitu z konca capieho rožka, na povrchu už zvetraného, ale vo vnútri zdravého. Po napustení ľanovým olejom sa sivá rohová záštita ukázala ako čierna a po napustení rukoväte smrekovou živicou rozpustenou v liehu sa leskla ako nejaký čierny drahokam, kým tá kostená bola ako biely kremeň.

Vlani na detskom tábore človek povedal deťom: choďte teraz všetci do nášho lesa a pozerajte sa, či nájdete niečo zaujímavé: Samorast, drevo na ozembuch, bazu na píšťalu, vtáčie perá, kosti, paroh… A dodal, že kto by našiel parožtek, človek mu doň ukuje nôž. Jeden zo starších táborových chlapcov sa vrátil s parohom zo starého jeleňa – spiatočníka. A tak človek ten nôž ukul. Ešte pred koncom tábora mu ho zasadil do parohu a Viliam odišiel s táborovým nožíkom. Zaujímavá bola príhoda, ako ten parožtek našiel. „Utekal som lesom, ale potkol som sa zošmykol dolu svahom a vypleštil sa na zem. Keď som sa dvíhal, všimol som si, že rovno predo mnou leží paroh. Trčal z lístia, akoby tam na mňa čakal“, hovorí.

NA ČO VŠETKO?

Mnohí si predstavujú pri pohľade na nože zbraň. Pre toto si ale v hore nože nevyrábame. Veď obyčajná palica z tvrdého dreva by bola ako zbraň oproti nožu podstatne účinnejšia. Pre prírodného človeka je nôž základným nástrojom na prežitie. Nožom si človek mnohokrát vyrobil jednoduchý prístrešok, či trojnožku na kotlík. Veľkým nožom – osekávačom – už rozťal aj smrek spadnutý na ceste, za ktorým bola zápcha. Nožom si Na Medzi presekáš cestu cez ostnaté krovie, kto tu bol, ten vie, a nožom na hriadkach aj zrežeš burinu, keď ju v suchu nechceš vytrhávať. Nožom zaštepiš stromčeky, orežeš kríky, keď sú prehustené, nožom si vyrežeš násadu na hrable, či na mieru zastrúhaš porisko na sekerku, vidly, lopatu… Nožom odrežeš chleba, či syr. Skracuješ špagáty a šnúry, osekáš si konáre, keď na strome zbieraš včelý roj, alebo ho použiješ v úli ako rozperák, upravíš rámček, oškrabeš propolis, či vosk. Nožom oslobodíš zamotané zviera . Nožom odrežeš kožu pri výrobe krpcov, káps i opaskov, narežeš švihle, stiahneš kožu z mŕtveho zvieraťa a oškrabeš ju na bubon, odsekneš bazy na píšťaly či fujary, nožom môžeš a dokonca aj musíš robiť denne toľko vecí, že na prírodnom gazdovstve máš buď pri sebe kapsu s nožom zatváracím, alebo opasok s nožom kovaným. A tento výpočet vecí, na ktoré sa zíde nôž, na čo ho používame, je len časťou toho, na čo nôž človek používa denne. Takže tu nehovoríme o noži filmovom, ale o noži ako o základnej pomôcke pri prírodnom živote.

PREKÚVANIE, UDRŽIAVANIE, (PRE)ŽITIE

Nože sme kuli aj tohto roku, ako vlastne zakaždým, na remeselnom tábore. Pätnásťročná Eva si domov odniesla nôž na opasku, do ktorého si sama vybrúsila mosadznú pracku, čo jej bol človek pripravil vysekaním a vyvŕtaním z hrubého mosadzného plechu. Aj puzdro si naň šila. Zbierky nožov ukázali aj kováči Horomislav a Slavoj. Niektoré nože sme ukuli z pilníkov a krompáčov zo šrotoviska – zo starej dobrej ocele vyrovnanej akosti, ktorá sa vyrábala za socializmu. Niektoré z pružinovej ocele starých automobilov. Žijeme v dobe, keď najlepšie kusy železa ešte možno nájsť v starom šrote. Z dnešných pilníkov , vidlicových kľúčov a poľnohospodárskeho náradia by ste už len ťažko mohli ukuť dobrý nástroj. Tak využívame, čo je práve možné a prekúvame staré nástroje na nové.

Nie je to však len otázka udržateľnosti prírodných zdrojov, ktorá nás tlačí k prekúvaniu. Je tu aj otázka udržania zručnosti i prírodnej a mužskej sily. Niektorí sa ju snažia vybudiť v posilovniach, niektorí v predvádzaní a športoch, niektorí v internetových krúžkoch a my – my skôr v tom dennom prírodnom živote. Kde si každým dňom uvedomujeme, aká dôležitá je schopnosť prežiť, vydržať, zariadiť sa a zabezpečiť seba a svoje okolie. Pričom nejde ani tak o hmotu, ako skôr o ducha, ktorá sa aj v nej prejavuje.