Keď človek vyšiel zo štúdia, bol už večer a zákaz vychádzania. Ďalšiu noc už medzi bubnami a stojanmi na mikrofóny spať nemôže a okrem toho – je sobota na prelome zimy a jari – a nahrávanie sa nateraz skončilo, zvukár cestuje domov. Človek je unavený ako pes a vzadu v aute má kožky, ktoré treba zajtra odviezť na spracovanie. To všetko sú živnostensky vzaté časovo nevyhnuté účely cesty, ktoré zaň nik nespraví. Je skorá jar a najprísnejší zákaz vychádzania. A keďže človek vyšiel z domu pred dvoma dňami za bieleho dňa, teraz už nevychádza, len sa presúva z miesta práce. Zajtra treba ísť do tej kožkárne na sever. No a teraz niekde prespať. Paľovi Gazdovi z neďalekej dedinky ani nevolá, minule musel do podkrovia cez pivnice, nechce teraz na poslednú chvíľu spôsobovať priateľovi tlaky. Teda – stresy. Vidan nemá ženu. Tomu volá. „Dobre, akurát že som na chate, príď tu, ku Karpatom, zavolaj z cesty a ja ti poviem, kde to je“.
Ide skriňovkou s naloženými nástrojmi a zastane až na mieste, odkiaľ vidno oheň. Pri ohni sedia šiesti chlapi, ktorí už niečo zažili a dvaja z nich hrajú na gitarách trampské piesne. Človek sa zvíta, so známymi. „Čo piješ?“ Človek odpovedá, že nič, že má vo fľaši čaj. V štúdiu si zalial dva litre šalviového a mätového čaju do fliaš z mrkvovej šťavy, aby si nemusel nič kupovať na čerpačke a k tomu má ešte konzervu s fazuľou , sucháre, voľajaké jablká spod mesiačikovej záhrady a fľašu s pramenitou vodou z Medze – na tom predsa vydrží celý deň. „Všetko máme, víno, pivo, pálenku. Čo si dáš najprv?“ Hustí Domáci svojim drsným hlasom a už aj prichádza s fľašou priehľadného nápoja. „Akú si dáš? Farebnú, alebo bielu? Visky, alebo domovinu? Visky nemáme. Daj si domovinu“, núka. „Ja mám doma domovinu. Pálenku nepijem“. Keď už, tak pivo. V sklenenej fľaši. Pomyslí si, že s tým jedným pivom ten večer nejako prežije. Domáci dáva na výber zo štyroch značiek. Človek si vyberá podľa názvu, lebo v chutiach piva sa aj tak veľmi nevyzná. „To, čo má v názve ten svit“, vraví a aj si sám berie fľašu, aby mu to niekto z ochotného osadenstva napochytre nenalial do voľajakého pohára. Predsa len je doba, aká je. „Každý , kto príde, si so mnou musí štrgnúť“, a už leje do poldecáka nápoj s retiazkou pri kraji skla. Tak si človek štrgne, ale nepije. Položí plný poldecák na kamenný múrik za puzdro s husľami. „A prečo nepiješ pálenku?“ Pýta sa znova a znova domáci. „Štípe to v krku“, hovorí človek prostoreko a Domáci je touto odpoveďou úplne odzbrojený. Piaty krát už nenúka, len jedlá. „Teraz nemám hlad a nehanbím sa, keď budem mať chuť tak si vezmem“. Domácemu to nestačí. „Čo rozdýchavaš?“ položí otázku mĺkvemu človeku. „Niečo“, odpovedá stroho v zadumaní.
Človek sa stáva neviditeľným, nebudí pozornosť a počúva. Reči, piesne. Dvoch ľudí pozná, dvoch už raz videl kdesi na v zrube pod Poľanou – z inej zálesackej chaty, a dvoch nepozná vôbec. Aj táto chata je spoločná. Stavali ju, keď boli mladí. Pec je neumelo vymurovaná z kameňov, čo našli okolo, komín je tiež z kameňov, pristavený z vonku chyže. Na peci je tá fazuľa , čo núkal domáci. Vonia celkom dobre. Všetci chcú človeka obslúžiť a tak nič neje a nič nepije, lebo chce byť neviditeľný. Cez deň bolo teplo ale teraz je znova chladno, má na sebe zelenú košeľu previazanú opaskom , kožúšok bez rukávov a deku prehodenú cez plecia prevesil cez zábradlie. Lebo Rohovec prikladá poriadne, oheň je veľký, sú v ňom hrubé kláty a hreje teda poriadne. Pár krokov za ohniskom je voda. V mesačnom splne sa človek díva na hladinu a zazdá sa mu, že počuje čľupnutie. Pozerá smerom k hrádzi z papekov. Všimne so pozhadzované stromy odryzené „do ceruzky“ a je mu to jasné: bobor. Po chvíli sa vracia k ohnisku.
„Hajzel je to. Pozhadzoval stromy, postavil tu hrádzu, teraz je tu mokro, všetko to tu hryzie, Nenávidím ho – hovorí Mierny. Ten druhý, čo brnká na gitaru a vyzeral doteraz tak vcelku mierne. „Je ich tu veľa, okolo priehrady. Rozmnožili sa, svine, a teraz to tu všetko hryzú. Dvesto rokov tu neboli“, vraví Mierny, „a teraz sa tu z ničoho nič zjavia, ako my k tomu prídeme?“ Vidan im z druhej strany: „Aha, bobry si vravia“: „Odjakživa sme tu boli, a teraz sa sem nasypú tí špatní ludé, šecko to tu vyrúbu, postavia tu domy, jak k tomu bobor príde? My sa im netrepeme do dediny a ani do mesta, tak čo sa nám tu trepú rovno k potoku?“ Človek hovorí o tom, ako tu kedysi vylovili bobrov. Kresťania v piatok nemôhli jesť mäso, ale kedže bobra si spájali s vodou, vysvetlili si to tak, že je to ryba a že ho v piatok možno zjesť. No a piatkov bolo viac, ako bobrov. Tak ich vybili. Koncom dvadsiateho storočia sa sem začali vracať z Rakúsov, kde prežili – v chránených oblastiach – na západné Slovensko a nedávno prešli z Poľska na Slovensko východné. „To tí ochranári, tí ich sem priviezli, čert aby ich vzal aj s týma hnusníma chlpatýma bobrama“, hromží ďalej Mierny. Človek podotkne, že bobor nepozná štátnu hranicu a presúva sa prirodzene aj bez ochranárov.
Ktosi zahrá na gitare a človek na žiadosť Vidana vytiahne husle. „Ta tak chodíš oblečený stále? Zahraj nejaké tie svoje, slovanské“, ozýva sa zľava – sprava. Človek nemá v poriadku hlas a tak sprevádza Vidana, ktorý sa nemôže dočkať podpolianskych piesní a spustí rozkazovačky. Nakoniec všetci chcú spievať „Na Kráľovej holi“. Tie slohy , kde všetci plačú pri francúzskych kanónoch, človek nehrá a poberá sa znova stať neviditeľným. Spýta sa, čo sa spieva v tej piesni, ktorej jednu slohu nebolo rozumieť a Mierny hneď aj hrá: „Už vyplouvá loď Džan Bí… Nechte mne plout….“ Už spieva aj tú slohu v strede znova tak, že nerozumieť slová, možnože ich nepozná. Aj Mierny spieva – ďalšiu „...Je tam stráň a příkrej zráz, modrá tůň a bobří hráz“ a pri tej zmienke o bobrej hrádzi sa vôbec nechmúri, tvári sa zasnene, s obočím zdvihnutým nad koreňom nosa, akoby bol v raji.
Rohovec prikladá ohryzené papeky a osadenstvo sa presúva do vnútra. Človek si nájde voľné miesto v rohu na prični, vyhodí tam spacák, ale chata je tak prekúrená, že spí takmer holý, prikrytý len tenkou ľanovou plachtou, ktorú našťastie prihodil do cestovnej výbavy. Ráno nájde malú panvicu a zohreje si tú fazuľu, že takmer vrie. Zje ju z panvice vlastnou lyžicou. Štípe, ale dá sa. Sú v nej aj kúsky klobásy , ale povie si, že ich nevyberie a vezme to s úctou ako dar cesty. Dva dni nejedol teplé jedlo a dnes sa tiež k žiadnemu nedostane, tak si to vychutná a ide k ohňu. Konečne sa vyspal. Mierny dvíha fľašku s bielou pálenkou, že ju tu netreba nechávať a už aj nalieva. Človek si cucne z čaju a vytratí sa preskúmať tú bobriu hrádzu. Čaju má so sebou dosť, uvažuje o tom, ako sa tí chlapi pitím oslabujú. Po polhodinke sa vracia k ohňu. Občas sa tu niekto zastaví, nejaká žena, alebo iný okoloidúci, starí trampi tu majú naokolo známych. Rohovec nesie ohryzené konáre z osík a rakýt. „Vy tu nadávate na toho bobrov, a aha, aké drevo nám prichystali. Dva z nich si človek berie do ruky, majú skvelý zvuk. Klepká s nimi jemne do tepu piesne niekoľko minút. „A čo tie luky?“ nadhodí človek Vidanovi „Dobre že vravíš“, Vidan vymýšľa hry na Slnovrat a stavia pyramídu z tvrdých papierových kužeľkov. Človek zas navrhne rýchlostreľbu z otočky – a aj týmto spôsobom pustíme do terča tak niečo cez stovku šípov. Keď sa vrátime k ohňu, Mierny hovorí o tom, že by bolo dobré s tým bobrom zatočiť. Človek s usmieva a akoby nepočul tie poznámky, vraví, že už odchádza a že niekedy by sem prišiel so synmi, že sa im tá bobria hrádza bude veľmi páčiť a že odtiaľ pre nich vezme nejaké ohryzené papeky. Mierny a Domáci ešte rýchlo vykazujú známky ďalšej pohostinnosti a domáci chce človeka prekvapiť a keď vidí tie dve ohryzené paličky, čo si vybral, tak vo chvíli nabehne s motorovou pílou, že mu odreže na pamiatku taký krásny, veľký ohryzenec. Človek za ním beží, lebo hneď vie , ktorý myslí, totiž to celé naokolo už preskúmal a na poslednú chvíľu usmerní rez tej bobrej sochy. Chlapi sú milí, lúčime sa a človek húta o dobách, keď sa ľudia stretávali pri ohni, hrali piesne, stavali si spoločné zálesácke zruby a svet bol iný. A – pre niektorých aj stále iný je.
