Keď sa človek po polnoci vrátil z prípravy drevenice na prevoz, spal dlhšie. Povedal si, že si po tých prácach oddýchne od stavieb v suchu a teple pri príprave blížiaceho sa pražského koncertu a prednášok a snáď aj napíše pár riadkov do knihy. Skutočnosť však bola iná. Stará, schnúca jabloň, ktorú zvažoval spíliť až pred zimou, keď už na nej nebudú posledné jablká, sa zlomila. Je to vysokokmenná končiarka, s chutnými jablkami, ale – podobne, ako iné staré jablone, ktoré tu boli od starého osadenstva, už ju berie skaza. Veličizná haluz sa zlomila tak, že jedna z mohutných vetiev preborila strechu stodoly a pršalo na prácne privezené seno. Človek čakal, kým bude pršať menej, ale keď sa už šerilo, tak predsa len vzal aj v daždi pílu a vyliezol na strechu. Na strešný rebrík zaháknutý o hrebeň strechy vyhodil trojhák a na lane urobil slučky na uchopenie. Vetvu najprv osekal a orezal od konárov, aby znížil možnosť, že pri páde strhne rebrík a nechal len ten jediný konár, ktorým sa strom držal preborenej strechy. Jeho odrezanie bude znamenať pád. Azda len tej vetvy. Pravačkou sa zachytil o jedno z ôk lana z trojháka, pre prípad, že by po odpílení haluze strom strhol rebrík. Ešte si utrel ruku, aby sa píla v daždi až tak nešmýkala a nakoniec aj ten jeden konár odpílil natiahnutou ľavačkou, aby ho nestrhol dole. Haluz sa po odpílení konára stočila, strhla pílu, ale človeka aj rebrík nechala na streche. Ešte natiahol na strechu plachtu, aby seno cez tú dieru nemoklo, to už bola tma. V najbližšom čase ju bude treba opraviť.
Z vrchárkeho zápisníka, Ž.slav.
