Z hľadiska dnešného diania by sme sa mali pozrieť vedomým spôsobom na otázku: Je správne hľadať v pohanstve extrémizmus? Jeden slovenský publicista napísal, že v dnešnej dobe vyznávať slovanské duchovno je extrém. Pozrime sa teda na to z viacerých uhlov, či toto tvrdenie obstojí. Pretože extrémizmus je dnes trestný čin.
Označenie pohanstvo a pohan môže mať viacero významov:
- Na Slovensku je slovo „pohan“ v ľudovej reči hanlivým hovorovým označením pre niekoho, kto nie je kresťan a neudržiava kresťanské mravy.
- V niektorých vedných odboroch je „pohanstvo“ označením pre predkresťanské duchovo, či pre prírodné vyznanie jestvujúce súčasne s kresťanským, či iným monoteistikým náboženstvom. V rámci tohto označovania používaného niektorými vedcami sa takto neoznačujú ustanoveniami vyčlenené tradičné vyznania, ako budhistické prúdy, hinduistické, taoizmus, konfucionalizmus, šinto a pod. Bádatelia s väčšou schopnosťou rozlišovať dnes už takto neoznačujú ani etnické relígie (národné vyznania) slovom „pohanstvo“, ale menujú ich (slovanské duchovno, keltské duchovno, druidizmus, šamanizmus, vedomectvo a pod).
- V kresťanských obciach je „pohan“ označenie buď pre nekresťana (ľudové poňatie), alebo pre toho, kto nevyznáva monoteistické náboženstvo (kresťanstvo, korán, judaizmus) a teda ako pohana označujú aj ateistu, budhistu, taoistu, jógina, šintoistu, hinduistu a všetky prírodné duchovná, tradičné i novodobé, vrátane duchovného slovenstva, či vedomectva.
Na území Slovenskej republiky, je akýsi dvojtvárny právny stav – prepojenie štátu s kresťanskými cirkvami a súčasne tomuto protirečiace právne ustanovenia o sekularite – teda rovnoprávnosti všetkých občanov akéhokoľvek vyznania, vrátane ateistov. Sekularita, teda nenáboženskosť právneho systému a rovnosť občanov pred zákonom je však aj vzhľadom na medzinárodné dohody nadradená náboženskému uprednostňovaniu, ktoré má v podstate len výnimky , ako vyučovanie náboženstva v štátnych školách, dotovanie cirkví zo štátneho rozpočtu atď.
Štát teda zodpovedá za rovnosť občanov pred zákonom bez ohľadu, alebo z ohľadom na vyznanie.
Na hľadanie, či hodnotenie „extrémistických“, teda povedzme rovno, že nenávistných a zločineckých prvkov v náboženstvách, môžeme použiť viacero náhľadov (kritérií).
Ťažké porovnávanie
Zišiel by sa nám akýsi porovnávajúci rozbor ustanovení (kodexov) spomenutých duchovných okruhov. Ten je však ťažko uskutočniteľný, keďže ide o len veľmi obtiažne porovnateľné javy.
Ateizmus ako taký nemá nejaké jednotné ustanovenia. Zjednodušene môžeme povedať, že ateistická je presná, teda exaktná veda. Ale ateistickým je taktiež marxizmus, ktorý má vo svojom ustanovení svetovú revolúciu, teda ideologický prevrat s potlačením práv alebo aj života občanov iných politických prúdov. Ateistický bol v zásade aj nacizmus, ktorý vychádzal z niektorých ateistických protonacistických filozofických podkladov. Okrem toho nemecký nacizmus čerpal aj z akýchsi novodobých ezoterických prvkov a viaceré svoje symboly odvodil síce zo starých zobrazení germánskeho „pohanstva“, avšak zjavne sa na to priamo, teda užito nenapájal, šlo spravidla o politické špekulácie. Pri zdôvodnení užitého nacizmu sa buď zdôrazňovali materiálne dôvody, alebo náboženské novotvary odvodené zo starozákonnej biblickej kultúry, ako napríklad – „vyvolený národ“. Ide o biblický pojem „bohom vyvolený národ“ a nie bohmi vyvolený (to by museli mať bohovia nejaký „vyvolávajúci snem“ ale takto zdôvodňované nikdy nebolo) a ani nie matériou vyvolený národ. A teda tento prvok nie je „pohanský“. Zdá sa , že nacisti si z pohanstva vybrali len nejaké prvky, ktoré sa im práve hodili. Aj v oblasti vyhladzovania bola do očí bijúca ich materialistická (exaktná) strohosť a presnosť a vo veci vyvolenosti národa nemeckého sa viditeľne napájali na biblický obraz a kresťanskú ríšu Karola Veľkého, ktorá „požehnaná“ ideológiou západnej cirkvi od 8. storočia po novovek viedla križiacke vojny proti „pohanským“ polabským Slovanom, až kým ich vo východnom Nemecku až na zvyšky Lužických Srbov vyhubila a asimilovala. Nemeckí nacisti napokon obnovili výbojnú trasu „druhej ríše“ –trasu („kresťanského“) rádu nemeckých rytierov.
Ak sa pozrieme na vývoj na Slovensku, tak tu pôvodné duchovno v režime Slovenského štátu nehralo žiadnu viditeľnú úlohu; úloha kresťanstva s kňazom – prezidentom bola zjavná. Pre spravodlivosť však dodajme, že to ešte neznamená, že toto by malo byť dôvodom ku zjednodušujúcim uzáverom.
Porovnávať povahu biblickej kultúry, pozostávajúcej zo starého i nového zákona, s pôvodným duchovnom Slovenov, ktoré sa vyvíjalo na Slovensku do novoveku a to len v určitých rovinách, by bolo zložité. Predovšetkým preto, lebo pôvodné slovanské duchovno na rozdiel od kresťanstva nemalo zjavný písaný kódex – ani vo svojich dejinných vývojových stupňoch a ani vo svojich rozsiahlych zemepisných priestoroch, ktoré boli príčinou postupného rozrôzňovania. Máme teda len kusé správy z ďalekej minulosti – často len od nepriateľských kňazov, alebo od menej zaujatých arabských kupcov. A z dnešnej doby by sa dali skúmať vyjadrenia súčasníkov napájajúcich sa na niektoré roviny pôvodnej duchovnej kultúry. V zásade môžeme celkom obísť ako nepôvodné niektoré novotvary z ruskej oblasti, ktoré nevykazujú známky autentickosti. Avšak ak by sme chceli hodnotiť nenávistné, či inak krajné prejavy v súčasnej dobe, ktoré by mohli smerovať k potláčaniu práv občanov, museli by sme pristúpiť aj k hodnoteniu nových prúdov, vrátane politických novotvarov, ktoré s pôvodným duchovnom okrem použitej symboliky často nemajú takmer nič spoločné. Ak by šlo len o politicky zneužité duchovné symboly, či iné tradičné prvky, na politické ciele, vzdialené užitému duchovnu, tak tam ani nie je na mieste výraz „novopohanstvo“. Podobne, ako fašizoidné prúdy, aj keď koketujú s kresťanstvom, nikto neoznačuje ako „novokresťanstvo“.
Ak sa pozrieme na vývoj na iných svetadieloch, tak naprílad v USA sa väčšinový politický extrémizmus v novovekých dejinách tiež spájal spravidla s ateistický myslením a s náboženským kresťanským prístupom. Pôvodné duchovné prúdy Pôvodných Američanov (Indiánov) hrali spravidla len posilňovaciu úlohu v obranných mierových, či bojových hnutiach. Kmeňové duchovná (relígie) nehrali v zmysle náboženskej vojny vo vzájomných kmeňových zrážkach nijakú viditeľnú úlohu (ak nehovoríme o Mezoamerike). Aj keď aj v USA spájali štátne politické kruhy kmeňové duchovná s obrannými vojnami Indiánov, čo je vzdialene podobné vývoju u Polabských Slovanov, a ako také boli kmeňové duchovná aj americkým štátom zakazované a potlačované, hodnotiť ich ako extrémistické by bolo nepatričné a dnes by sa to navyše považovalo za politicky a nábožensky nekorektné. Dnes sa už v USA na to aspoň formálne dohliada a duchovná indiánskych kmeňov, teda pôvodných národov v tomto zmysle nie sú odsudzované ako extrémistické. Pritom tiež majú po období úpadku v 20. storočí dnes už viaceré novodobé črty, keďže od 60. rokov prešli pomerne výrazným novodrevným vývojom. Naproti tomu duchovná pôvodných európskych národov, ktoré sú z viacerých dôvodov v inom postavení, sú neraz povrchne označované a posudzovné ako extrémistické. Treba povedať, že v oboch prípadoch – pôvodných amerických národov (kmeňov), ako aj národov európskych, je príklon k pôvodnému vyznaniu často spojený so snahou o udržanie, či rozvoj národnej identity.
Nemali by sme stotožňovať tradičné duchovné vývojové vetvy pôvodných prírodných kultúr európskych národov s politickými novotvarmi, ktoré s pôvodným duchovnom, či s tzv. „pohanstvom“ len koketujú.
Prúdy , ktoré narábajú s politickými stanoviskami, ktoré by sa dali označiť v zásade ako nenávistné, smerujúce k potlačeniu práv iných, tak takéto prúdy sú spravidla k vlastnému duchovnému prístupu celkom ľahostajné. Keďže politickí vyznávači týchto prúdov duchovná často len zneužívajú, niektorí s údivom sledujú, ako môže radikálny „novopohan“ voliť radikálneho „kresťana“. Človeka s vhľadom to ale neprekvapí – keď duchovné poňatie je u oboch len pretvárkou. Ich hnací motorom je politická ideológia, nie duchovno, nie spiritualizmus.
Ak by sme teda chceli hľadať politický extrémizmus snažiaci sa o obmedzovania slobody či demokracie, môže sa stať, že ho nájdeme vo všetkých spomenutých okruhoch. Treba sa ale snažiť rozlíšiť, kde sa nachádza ako prirodzená súčasť daného duchovno-filozofického celku, a kde sa v podstate len votrel, aby pre seba využil výhodné postavenie. Treba rozlíšiť, kto duchovno uskutočňuje a kto sa zaň iba skrýva a v podstate ho zneužíva. Je to v záujme tých, ktorí sa snažia o pravdivý a čestný prístup.