Ráno sa človek prebudil na brieždenie. Keďže už tretí deň nejde elektrika, na nič iné, ako na prírodné svetlo, sa aj tak zobudiť nedá. Stromy akoby zabudli, že sú v severnom miernom pásme, uprostred globálne oteplenej zimy si ľahajú na zem pod náporom snehu a nehľadia ani na drôty. Možnože aj hľadia, a ako Geronymovi Apači zahájili partizánsku vojnu a odpojili nás od prúdu. Môže za to Izák Njútn, zavtipkuje ráno človek na cudzí účet s cieľom vysvetlenia gravitačného zákona v domácom vzdelávaní, pretože malí vrchári nielenže nechodia do školy, ale ten starší sa ani nepripojí na internet, keďže ho vypli ľahom povstalecké stromy a elektrikári musia vzhľadom na masívne hnutie rastlinného odporu stavať nové stĺpy. Človek dnes nič nestavia. Zahájil totiž prenasledovanie. Oblečie si dve košele, pretože padá dážď so snehom a čokoľvek iné obliecť je aj tak zbytočné – všetko aj tak premokne. Na hlavu si dá šatku, pretože čiapka sa pomaly suší a druhú šatku si dá do kapsy. Opáše si dva remene. Jeden široký na pol piade, ten kokavský, na ktorom sa hompáľa masívny nôž na osekávanie konárov a druhý široký štvorprackový, ktorý obopne driekové stavce až po prvé rebrá. Keďže človek nechce mať pocvikaný chrbát, ako väčšina chlapov, čo robia s drevom. Už včera nahadzoval na vozík ťažké bukové siahovice a po prvom upozornení v chrbte sa radšej poriadne opásal. Sekera, píla a chladnokrvný kôň. Ako tak človek trieli k ceste do doliny, kde chlapi hlásili krádež dreva, premietnu sa mu príbehy z posledného času. Vyrabovanie Lady Nivy, zastrelenie Boruta a teraz krádež dreva. Človek si dáva za úlohu zastaviť tento nepriaznivý reťazec nastolením pravdy, lásky a krutej spravodlivosti. „Ty by si ani muche neublížil“, povedal raz trefne človeku jeden mladý poľovník a človek mu dal za pravdu. Muche nie. Uvedomil si, že má pravdu, veď aj mole, osi a sršne človek vynášal z domu bez toho, aby sa im mstil za nedodržanie domového práva.
Lada Niva je po oprave motora. Džaero na nej spôsobil škodu za tisíc štyristo Eur, a k tomu musíme prirátať ukradnutie karburátora, opierky na zadné dvere, batérie a iných vecí. Niva sa pri vývoze nákladu do kopca hriala a po bezúspešnej oprave v autorizovanom servise ju človek dal prehliadnuť domácemu majstrovi z konča dediny. Ten ju bez dohody odovzdal Ďžaerovi. Džaero, je „známa firma“, pod touto prezývkou ho poznajú aj strážcovia zákona. Pôvodne sa mal volať „Džeár“, akože Jr. – podľa postavy z meštiackeho seriálu z ´90. rokov konca minulého tisícročia, keď ešte bola zima, išla elektrika a telefóny vydržali viac, ako dva roky. Džeár sa v dedinskom prostredí zmenil na „Džeáro“ a Džeáro na „Džaero“. A ten sa zmenil z pijaka na narkomana a z opravára na zlodeja súčiastok. Keďže domáci kutil z konca dediny dal človekovu Nivu práve tomuto darebákovi, ktorý ju držal 5 mesiacov vo dvore s rozobratým motorom, človek ho nahlásil cajtom, čo ale nepomohlo. Džaero sa skrýval a utekal, keď z diaľky videl tieň s klobúkom a tak si ho človek nakoniec odchytil v jeho zhasnutej dielni. „Niva je už takmer hotová, treba ju len zložiť“, zahlásil , prekvapene hľadiac svojimi mútnymi, sklenenými očami, za ktorými sa kedysi skrýval bystrý chlapík. Ako tak šesťsto šesťdesiaty šiesty raz klamal, zase sa pohrával sa s akýmsi tupým bodákom. „Čo to máš za šmejd“, pýta sa človek. Toto je nôž – také kujem – ukáže mu človek vrchársky nôž s tisovou rukoväťou. Džaero ho uznanlivo pochválil. „Prišiel som pre Nivu“, oznámil stroho človek a darebák sa snažil po takmer polroku to odložiť na ďalšie zajtra. „Už to len treba zložiť a zašrubovať“, skúšal. „No tak to teraz zlož a zašrubuj“. Džaero začal nešikovne hľadať skrutky, tváriac sa, akoby ten voz s motorom, do ktorého dlhodobo pršalo, mal naozaj jazdiť a odkiaľsi vytiahol akúsi starú batériu, ktorá ani necekla. Človek to už nahlásil strážcom zákona, bol v podmienke a keď ho ani to neprinútilo voz, ktorý rozobral, poskladať, asi by ani nepomohlo vláčiť ho za chvostom koňa, pomyslel si. „Džaero je v base, už z neho nič nedostanete“, ohlásil pri zvyškoch potiahnutého dreva strážca zákona skutočnosť a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa chystalo prenasledovanie lapkov pre nejakých pár kubíkov dreva, ktoré padli pri ceste pri búde. Lenže tentoraz máme meno dotyčného a tak mu človek oznámil, nech sa prihlási na vyrovnanie. A aj sa prihlásil a prezradil, že nejaký neznámy človek ho vraj požiadal o odpratanie dreva spred garáže, on neskúmal jeho totožnosť a iba mu splnil prianie. Človek uznal, že ten príbeh je naozaj zaujímavý a vyzval ho na vyrovnanie. „No, za tú cenu by som už mohol mať drevo aj z urbára“, vyhodnotil. „Presne tak, ale toto bolo bez dohody“, prikývol človek a s uspokojením prijal odškodnenie.
Nie, že by človeku záležalo na obežive, ale pravidlá rovnováhy hodnôt keď sa začnú porušovať, tak to nemá konca kraja. Ešte ani poriadne nezaschla Borutova krv po tom, čo ho strelil z cesty darebák, ktorý ho – zdá sa, že vylákal na upytliačenú a nedpratanú laň. *Vyrezal z nej len najlepšie mäso a nechal tak. Privolaní strážnici oznámili, že za podivných okolností strelenú laň prenechajú na posúdenie vedúcemu poľovníckeho združenia. Ten usúdil, že netreba nikoho žalovať za škodu, lebo to nebol pytliak , ale poľovník, ktorý ale ostatky lane neodpratal. Ale že bol isto z iného združenia, ktoré strieľa na opačnom kopci. O čom svedčí poloha mŕtvej lane, ktorá smeruje nosom hore kopcom. Laň teda mala s prestrelenými pľúcami prebehnúť z opačného kopca, cez cestu a cec potok a potom vybehnúť hore kopcom strmším, ako strecha, a nakoniec vyhasnúť presne v smere svojej dráhy. Človek usúdil, že to musela byť mimoriadna laň. Najskôr aj preto je jej kostra dodnes vystavená v lese, i keď „na druhý deň po nej nemalo ostať ani stopy“. Neznámy vraj poľovník síce nezvládol zakopať ostatky svojej obete, ale zato zvládol zo 50 metrov od mrciny s prestrelenými rebrami zastreliť nášho pastierskeho psa. Borutovi odstrelil stavec a dokaličeného ho nechal v priekope, kde ho človek po dni hľadania objavil. Človek si uzrel toho zloducha ako darebného chlapa, ktorý radšej stíska kohútik na puške, ako nejaký pracovný nástroj a podľa toho aj vyzerá jeho darebné telo, v ktorom sídli darebná duša.
A tak si povedal, že ten reťazec zlých činov sa neskončí, kým tu niekto za niečo podľa spravodlivosti nezaplatí. Ten, čo svojpomocne odpratal cudzie drevo, zaplatil – a človek si povedal, že z tých kalamitných driev vyvezie aspoň jednu fúru. Celý deň pršal dážď so snehom a človek zmokol do nitky a do ponožky. Na sklonku dňa mu malý vrchár k ceste priniesol suché nohavice, košeľu a ponožky. A počítač. Ako sa tak človek v tom mokrom snežnom lese vyzliekol a obliekal si na sparené telo suchú slovanskú košeľu a tenké čierne kimonové nohavice, usúdil, že takýto vrchársky výcvik by každý nezvládol. Sadol do studeného auta, bola v ňom kožušina, tak si ju prehodil cez plecia a vyrazil do doliny, aby odoslal zo sveta, v ktorom ide elektrina, piesne o zvieratách. To pre vedúcu súboru, aby ich mohli deti naspievať. Trochu sa tešil, že sa prehreje v reštaurácii s medzisieťou, keď už v dedine šliapol tou suchou nohou do snehovej kaluže, ale aj tam bolo chladno.
Keď odoslal potrebné veci a nabil počítač a telefón, vyviezol ešte vozík kalamitného dreva a spoza stodoly vybral k domu suché siahovice, niečo z nich hneď aj narezal do pece. Chlapci sa už umývali v lavóroch. „A to ti nebola zima?“ pýta sa Lada, keď vytiahol z vaku mokré košele. „Bola mi zima“. Človek si uvoľní z kolena mokrý úväz, ktorý do hory občas nosí po tom, ako prenasledoval toho zloducha, čo z cesty strelil Boruta a berie do rúk svoju drevenú misku s mäsom, ktoré zabezpečil minulý týždeň. Síce mu nevonia, ale zje. „A to nie si hladný , keď už niekoľko týždňov neješ nič z múky?“ vyzvedá. „Som hladný“. Lada sa na človeka chvíľu pozerá, akoby mu nerozumela. Po novom roku navyše vyhlásil, že vo svojej izbe nechce kúriť. I keď posledný týždeň ale navečer v chyžke horí oheň. Človek teraz neje múku, ani veci z nej pripravené. Takže je len celé zrná. Napríklad varené pšeničné. A orechy. A nekrájané ovocie. Múka zalepí črevá, prekysľuje, hlavne keď je už kvasená, a aj keď nie. Pečivo je mäkké. Z mäkkých vecí môže človek zmäknúť. Chlap má byť jemný. Napríklad keď sa dotýka ženy. Ale inak mal by byť pevný, odolný. Veď akoby tu inak prežil?