AKÝ JE ROZDIEL MEDZI VEDOMCOM, ŽRECOM A VOLCHVOM?

Otázka: V knihe Návrat Slovenov v duchu a slove a aj na prednáškach si spomenul, že v pôvodnom duchovne je dôležité rozlišovať medzi vedomectvom (vedstvom) a žrectvom. Aký je v tom rozdiel? Prečo je to dôležité?

Žiarislav: Rozdiel to je v istom zmysle výrazný, i keď z niektorých hľadísk postava žreca a vedomca splýva. Vedomec či vedma uskutočňujú povolanie v ktorom pomáhajú ľuďom lepšie žiť v súlade medzi sebou a s prírodou a toto povolanie sa nepretržite udržalo aj v takzvanom kresťanskom období. Vedomci a vedmy udržiavali povedomie o prírodnom duchu, duchovne rôznym spôsobom – sami spájali často prvky duchovných prúdov, s ktorými sa stretli. Kým muži zotrvávali viac v pôvodnom duchovne, ženy – vedmy, ktoré boli aj častejšie vystavené nátlaku a útokom,  používali pri svojej práci viac aj prvky kresťanskej viery. Vedomcivedmy, to boli často „spomáhači“ – liečitelia, poradcovia vo vzťahoch, znalci prírody a prostredníci medzi prírodným duchom a ľuďmi, uskutočňovali osobné i spoločenské obrady, pomáhali pri pôrodoch a robili iné dôležité veci. Pravda, aj toto povolanie mohlo mať aj úpadkovú podobu, každý človek je iný, ale jadro bolo takéto – boli to znalci, ktorí vedia, názov odvodený od slova „vedieť“(*1) a preto ich aj tak označovali. Prostriedkom ich práce bolo teda predovšetkým vedomie, isteže, bez vedomej viery by to nešlo. V dnešnej dobe môžeme povedať, že vedomectvo má nové podoby pre tento svet a tento dnešný život. Ľudové vedomectvo bolo donedávna čriepkovité a nemalo všeobecne čitateľnú nadstavbu, dnes ju dostáva.

Žreci, v ruskom prostredí označovaní i ako volchvovia, boli dávni obetní kňazi. Žreci sú známi len v mužskom rode, toto označenie v ženskom rode nie je známe. Žrec, či  volchv, vykonával teda obrady na  zabezpečenia zdaru a spojenie medzi človekom a bohmi. I keď u Slovanov bola najčastejšia obetina rastlinná strava (obeta zvaná „treba“), na žreckých obradoch bolo bežné aj zabitie zvieraťa, ako to bolo bežné aj u iných dávnych kultúr. Súčasťou žreckého povolania bola teda aj určitá mäsiarčina, keďže tak, ako aj inde, súčasťou tohto bolo aj veštenie z vnútorností. Aj keď u Slovanov zďaleka nie tak, ako u Keltov a Germánov, ale predsa len sú známe aj prípady obetovania ľudí a to hlavne v bojových kresťansko-“pohanských“ oblastiach, hlavne na hraniciach s germánskym svetom (Polabie, vikingsko-slovanské Rusko). Tak u polabských Slovanov je známy prípad obetovania zajatca a aj v Rusku obetovali ľudí podľa doložených zmienok volchvovia. Z 11. storočia je napríklad známy záznam, podľa ktorého ruskí volchvovia zabíjali starých ľudí pre údajné zadržovanie úrody (v r. 1024 v Suzdali, podľa záznamu za kniežaťa Jaroslava v Rostovsku a Beloozersku volchvovia spôsobili hnutie zabíjajúce ženy ako údajnú príčinu neúrody v roku 1071 (*2). Letopisy pripomínajú podobný fanatický hon na „čarodejnice“, než aký v západnej Európe uskutočňovali kresťanskí kňazi. Pripomína to skôr zabíjanie starých ľudí germánskymi Herulmi v našej oblasti mnoho storočí predtým.

Názov „žrec“ (praslovansky žьrьcь (*3) ) súvisí so žertvou, teda s obetou (praslovanské ьrtva je odvozené od praslovanského *žerti – obetovať bohom, sláviť, čo by malo byť príbuzné s litovským gìrti –“sláviť, chváliť“, latinsky grātēs –“vďaka, chvála“, staroindicky gīr vo význame „chvála, vďaka“, všetko z indoeurópskeho *ger – „pozdvihnúť hlas, chváliť“ (*4) ). Žrec je teda ten, čo chváli – je to jedna z jeho obradných úloh. S tým spojená úloha bolo obetovanie (praslovanské *obětъ od *obětiti  – „sľúbiť“ je utvorené z *ob-větiti „ob“- „vetiť”, hovoriť„*(tamže, str. 418.). Pri význame obeť ako sľub si všimnime záznam Prokopia z Cézarei z roku 546: “(Slovania)…sľubujú Bohu, že mu prinesú ďakovnú obeť, ak nezhynú. A keď vyviaznu, obetujú mu, čo sľúbili…”*(5). Žrec je teda  prostredník, „prakňaz“ od doby neolitickej (pred chovom dobytka dával obetinu duši zvieraťa priamo lovec, z čoho je poľovnícky obrad „posledný kus“, „posledný zob“. Keďže každý môže sám dať obetinu, žrec je verejný prostredník, „úradný“ kňaz.  Pracovným prostriedkom žreca teda je viera, ktorá vytvára prostredie pre jeho verejné žertvovanie. V tomto by mohol byť rozdiel medzi ním a vedomcom, ktorého pracovným prostriedkom je vedomie už podľa slovného koreňa jeho označenia.  Žreci a volchvovia zanikajú ako takí v dobe stredoveku, kým vedomci (vedúni) a vedmy ako predstavitelia prapôvodného duchovna zostávajú, aj v ruskom prostredí popri volchvoch osobitne spomínaní od 11. storočia  (*6). Pričom v súvislosti s vedomcami  ľudské obete nikto nespomína a to v žiadnej slovanskej krajine, i keď doložiteľne ide o všeslovanskú (vedskú) kultúru, zjavne prameniacu v období pred rozšírením Slovanov po väčšine Európy. Je málo pravdepodobné, že by dnes popri iných veciach plnili žreci aj úlohu niekde na bitúnku tak, ako židovskí kňazi zabezpečujú zabitie zvieraťa podľa predpisov „košer“ a židia v Izraeli a USA majú v súvislosti so zabitím zvierat zvláštne právne postavenie.

V starej dobe slovanskej obidve tieto roviny slovanskej kultúry – vedomectvo i žrectvo – boli súbežné. Obidve slová a významy sú teda prastaré. Tak žreci či volchvovia  ako aj vedomci a vedmy uskutočňovali obrady a boli nositeľmi pôvodného ducha. Ich postavy mohli navonok často splývať, neraz boli letopiscami označovaní nie vlastnými – slovanskými, ale cudzími názvami, takže popri označení za čarodejníkov sa dnes dočítame aj o údajných slovanských šamanoch. To je síce (šaman) označenie (mimo Evenkov a Indov) z novoveku a môžeme ho brať len v rámci približného významu. Koreňoslovie (etymológiu) slova volchvъ  niektorí hľadajú v staroslovanskom výraze „vъlsnati (Sreznevskij) a teda volchv by v takomto prípade znamenal „človek vo vytržení (extáze) hovoriaci (*7), čo by bolo vlastne významovo podobné šamanovi. Pogodin ukazuje súbežnou podobou ruského „volchъ na fínskevelhovo význame čarodej (tamže). Pravdaže, tu by sme nemali zabúdať, že stav vytrženia (extázy) je známy aj u vedomcov a vediem.

Je možné, že aj žreci, volchvovia by zmenili pomery svojej práce podobne, ako indickí brahmani, ktorí taktiež v starej dobe (pred dvoma tisícročiami)  uskutočňovali krvavé obety a dnes už to nie je taká dôležitá časť ich činnosti. V Indii, kde na rozdiel od celej Európy pôvodné duchovno nebolo zakázané, takisto je popri brahmánovi (brahmán – obetný kňaz) známy pojem „vadin“ (teda vedún, vedomec) a  iné označenia, ktoré znamenajú „znalec“ a nie „obradník“ či „obetník“.

Ak, obrazne povedané, bolo žrectvo v slovanskom dávnoveku akýmsi „starým zákonom“, tak naše dnešné vedstvo, vedomectvo môže byť považované za náš „nový zákon“. I keď je svojim pôvodom vlastne „staronové“. Nie je teda spojené s krvavou obeťou, ale umožňuje na pôvodných koreňoch rozvíjať súladné vzťahy medzi ľudskými bytosťami navzájom, ale aj medzi človekom a okolitým svetom prírody, z ktorej sme vo vedomectve nikdy neboli vytrhnutí. Vedomectvo nám umožňuje vylaďovať sa s prírodnými živlami, bytosťami, napredovať na ceste duchovného naplnenia a takto pomáhať aj spoločnosti.

zdroje:

*1 podrobnejšie Miro Žiarislav Švický, Návrat Slovenov v duchu a slove, 2014, vydavateľstvo Diva, Citadela, Kokava n/Rim., str. 47.-50.

*2 Niederle Lubor – Slovanské starožitnosti – Život starých Slovanů – Víra a náboženství, Bursík a Kohout – knihkupci české univerzity, Praha, 1916, str.216.  A nebude to len kresťanský výmysel, lebo svedčia o tom i iné záznamy – napr.perzského cestovateľa Ibn Rosta  o škrtení ľudských obetí v Rusku, tamže str. 214.

*3 Rejzek Jiří – Český etymologický slovník, LEDA, Praha, 2001, str.751.

*4. tamže, str.747.

*5. Marsina R. a kol. autorov – Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov, Literárne centrum, Bratislava, 1999, str. 90.

*6. Niederle Lubor – Slovanské starožitnosti – Život starých Slovanů – Víra a náboženství, str. 209

*7. Tamže, str.208

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.zreci.volchvovia.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.