Zašívanie ako spôsob na prežitie

Je pravda, že človek si pamätá zašívanie svojej kože, aj keď to už bolo pomerne dávno. Z cudzích koží si dobre pamätá Borkynu. Bola zima, sneh . Čuvačka – Borka si kdesi rozrezala labku a keď bol celý dvor skrvavený a vyzeralo to na dlhé hojenie. Bolo to v čase pustovníčenia a človek bol na to sám. Človek nabrúsil bežnú krajčírsku ihlu, lebo veď inú vtedy nemal, na kameni. A šil svojho takmer pol metráka ťažkého čuvača v chodbe hlineného domu. Chvíľami to vyzeralo ako zápas, človek musel Borku trochu priľahnúť a tlačil jej tú ihlu cez „vankúšik“ na spodku labku, teda cez hrubú kožu…Bolo to len pár stehov obyčajnou hrubou niťou, ale len-len že neskončil pohryzený vlastným psom, lebo Bora najprv skučala, potom aj vrčala a párkrát aj fľochla zubami. Vtedy si človek povedal, že si zoženie lekárske ihly. Trojhranné ihly, hodvábne i rozpustné nite, nožnice, kliešte na šitie sú odvtedy vo výbave pomôcok na prežitie chovu. Zvieratá sa pasú na voľno, sú ich desiatky a z času na čas sa niečo prihodí. Stáva sa, že k šitiu nedôjde, keď už nieto pomoci. Stáva sa aj to, že sa šiť neoplatí, lebo rana je malá. Stáva sa, že by sa šiť nemuselo, ale pre lepšie hojenie človek ranu predsa len zašije, lebo prečo by sa malo hojiť mesiace, keď sa to môže zahojiť za týždeň.

img_6989.jpg

Štvrtý deň po. Dojenie. Z oboch strukov dojí Vidimír mlieko. Možno povedať, že sa podarilo Písanke zachrániť kožu.

Takto človek šil dva razy ovcu Záplatu, najprv po nožniciach , ktoré jej so srsťou rozstrihli aj kožu a druhý raz po napadnutí dravcom. Človek jej zašil obkmásanú kožu sám, lebo zverolekár bol práve na poľovačke. Najťažšie šitie bolo jednoznačne zašívanie kozy Nôšky, ktorej medveď rozdrapil bok a vyrazil z nej kus bachora. Bolo treba šiť bachor, črevo a potom aj kožu, robili sme to dvaja pri svetle batérky – so zverolekárom Mirom. No a naposledy to bolo pred pár dňami.

Večer pribehol od dojenia bledý Vidimír, že je s kozou zle. Keď išiel, už po tme dojiť poslednú kozu a nahmatal jej vemeno, ruka mu vošla do veľkej rany. Písanka mala vemeno zozadu rozhryznuté po celej šírke, ale nielen kožu, ale do hĺbky a to tak, že z jednej strany jej vytekala z dlhej, ohyznej rany krv aj s mliekom. Vyzeralo to na psa, alebo vlka. Medveď ani rys takto neútočia. Človek previazal kozu na vyžšiu strungu – vymurovanú z kameňov tak, aby sa koza dala napevno priviazať a zároveň bola vyvýšená. Jednu zadnú nohu jej človek priviazal o brezové brvno a druhú držal Vidimír. Lada podávala nožnice a nite. Bolo treba dosť veľa stehov, aby sa vemeno uzatvorilo a koža zatiahla nadoraz. Ešte jeden steh a vemeno je zašité. Na Vidimírovi bolo vidno, že sa mu zjavne uľavilo. Asi ani nerátal s tým, že by sa dala tak ohyzná rana za polhodinku takto pekne zašiť. Ubehli 4 dni a stehy držia, vemeno navonok nehnisá a vyzerá celkom dobre. Koza ešte nie je celkom za vodou, ale zjavne to vyzerá lepšie, ako sme dúfali. Je čulá, neprestala dojiť, mlieko je už bez krvi a treba sa poriadne zadívať, aby si človek všimol, že je to to vemeno, čo bolo takmer do polovice rozpárané a šklebilo sa v ohyznom úškrne. Otázka je, kto jej ho takto rozhryzol.

img_6924.jpg

Rana bola v tvare písmena Ų. Vemeno už má vďaka zašitiu svoj tvar. Časť rany je ešte nezašitá.

Mohol to byť pes, alebo vlk. Naši dospievajúci psi – človekov Borut a Vidimírova Lesa, boli v tej dobe v koterci. Na stráži boli ostrieľaná Bora a Čuva. Kozy sa však pásli ďalej, čuvačky sa držia pri dome len tak do 100 – 150 metrov, ďalej by to bolo pre nich nebezpečné, nie zo strany dravcov, ale zo strany „pytliakov“ . Aj susedov pastiersky pes bol zaistený – 500 m od nás – pri susedovie dome – odkedy im čosi dotrhalo predposledné ovce, je na reťazi. On to teda teraz byť nemohol. Mohol to byť ešte akýkoľvek veľký túlavý pes.

img_6932.jpg

Nočné šitie pri svetle batérky bez anestézie: Ešte zauzliť a je to takmer hotové.

V noci je chladno. Včely nerady v takom chlade vzlietnu, ani keď sa okolo nich obšmietaš. Dnes teda človek išiel po polnoci k úľom a na jeden z nových úľov vymaľoval do vyrezaného vruborezu rozlišujúc e znaky – zelené „postavy“ smrekov, ktoré odlišujú úľ od susedného úľa so znakmi červeného mesiaca a náprotivného hnedého úľa s maľbou žltej včely. Ako tak človek v rozjímaní maľuje, z hory sa ozvalo zavíjanie. Pomalé, ťahavé, nenáhlivé, pokojné a jasné. Ako keď na jeseň druh volá druhov, aby pred zimou vytvorili svorku. Ozývalo sa zo päť minút. Nebolo to zavíjanie žiadneho psa. Bolo to vitie osamelého vlka.

img_6935.jpg

img_6942.jpg

Posledný steh

img_6946.jpg

Vemeno je zašité. Uvidíme, či sa bude hojiť.

img_6979.jpg

Dva dni po úraze. Rozhryznuté vemeno sa dobre zrastá. Pri dojení je v mlieku ešte krv.

img_6980.jpg

Štyri dni po. Rana je už sotva viditeľná. Mlieko je už bez krvi.

Podobné články:

27.1.15 OVCA ZÁPLATA – šitá druhý raz Z vrchárskeho zápisníka

20.1.15 NECH DUŠU PRÍJME VŠEDUCH – VŠETKO JE V KRUHUZ vrchárskeho zápisníka

25.2.14 BOLA TO OVEČKA, ČO STÁDO VODILA….. Z vrchárskeho zápisníka

29.6.12KUČIERKA PREŽILA O CHLP Z Vrchárskeho zápisníka 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.zasivanie.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.