KUČIERKA PREŽILA O CHLP

kucierka_v.jpgKeď medveď dodriapal kozu Nôšku, v tom čase najlepšiu dojku, a vyvalil jej črevá, bolo to smutné, ale aj uľavujúce. Ukázalo sa, že bezo stopy zmiznutá Princezka a jeden capko naozaj poslúžili na obed macovi, a nie pytliakovi, ako Čmarana a Maľovánka. Po capkovi sa neskôr našiel jeden roh. Nôšku aj Princezku zabil „veďmed“ po smrti čuvača Gubu, ktorý zhynul na dvakrát prestrelený guľobrokovým brenekom. Obľúbená munícia starších poľovníkov, alebo pytliakov sa odvtedy na pozemku do domáceho zvieraťa neoprela. Z Gubového semena porodila čuvačka Snežka, Borkyna dcéra, sedem šteniatok, no do troch dní zhynula na zlú vec v mrákotách. Štyri šteniatka dovtedy zhynuli a tri prežili. Od tretieho dňa života ich človek kojil kozím mliekom v izbe, v škatuli so senom, pri peci. Psík Čuvko poputoval k doktorovi Ľubomírovi, ktorý lieči na laze na tvrdé drogy návykových mládežníkov. Tam Čuvo vyrástol na pekného čuvača a zvládol s pomocou mládežníkov základný obranársky výcvik, so stopovaním i zadržaním. Pri jemu známej vôni oviec, kôz, koňov a kráv, o ktoré sa účastníci prírodnej liečby starali, keď nepracovali na poli, alebo na iných veciach. Ostatné dve čuvačky – štenatá Čuva a Bora, od tretieho dňa polosiroty, po smrti otca Gubu osireli načisto a kým boli malé, a nikde žiadny dospelý čuvač, medveď si po celý rok dovoľoval. Bol to najtvrdší rok, čo sa týka strát. Odišli všetky najlepšie dojky, zostali len mladé kozy. Najstaršia je trojročná Ohryzka, ak nerátame Sivku a jej sestru Vážku, ktorá má už ale len jeden cecok.

Tejto jari boli ohlásení hostia na dni prírodného života. V tých večerných hodinách boli obe čuvačky zatvorené v chodbe. Keď po príchode hostí vybehli na dvor, pustili sa hneď do zúrivého štekotu smerom k salašníckemu zrubu. Tam človek šiel a do päťdesiat metrov od domu našiel zadrhnutú ovcu. Vbehol večer do chatky, vyhlásil mimoriadku a hodil chlapcom – hosťom do rúk po jednej osekávačke. S čelovými baterkami sme šli po stope a predierali sa krovinami. Bora hľadala, ale už nenašla. Ďaleko sme sa už nocou nepredierali. Dve jahňatá zmizli bezo stopy. Pár týždňov na to videl u Stodolovcov osemročný chlapec neveľkého medveďa, ako zabil na pasienku ovcu a jahňa. Ovcu nechal tak a jahňa odtiahol. Iný medveď, väčší, zabil o pár kilometrov ďalej býčka. byk.jpg

Keď sme šli pár dní na to – pred týždňom, na Slnovrat, človek sa na Cisárskom obzeral po tom býkovi, čo minulého roku pred divotancami naháňal našich chlapcov, ktorí si pri tejto príležitosti vyskočili na táborový prístrešok a na brezu. Býk vytrhol z prístrešku dve strešné žrde, trochu chlapcov pohojdal a potom ich nechal tak. No býka už pri stáde nebolo. Gazda Dušan prezradil, že už ho ani nebude. Rozdrapil ho medveď sto metrov nad domov. Dušan má nejaké psíky, ale čuvače to nie sú. Odtiahol traktorom býka k lesu a nechal ho drsnému hosťovi. Práve tak to v prírodných dobách robili predkovia – ako obetinu lesu. „Cez deň robím seno, v noci strážim stádo“, hovorí gazda. Ale na Slnovratové vatry prišiel, aj s gazdinou. Tancovala a spievala do druhej, až kým sa nezačali obrady podstrižín a priímania mien.

Čuva a Bora sú v službe na striedačku. Hostia na gazdovstve sú pre zvieratá vždy riziko. Nevidia celok, len seba a svoje pocity. Unesení prírodou a na voľno chovanými zvieratami by všetko len hladkali, aj šteňatá, samozrejme. Deti zákaz dotyku u psov dodržiavajú, ale dospelí sú ako často horší, ako malé deti. Neprídu v Bratislave pred prezidentský palác a nezačnú tam ohmatávať hradnú stráž. Ani neobchytávajú na ulici cudzie dievčatá. Ale prídu na salaš a hneď by omaciavali dorastajúce čuvačky. Takto raz šiel po dvore bratislavský redaktor Filip. Pohladkal jednu čuvačku, nič. Pošúchal po hlave druhú, nič. A keď chcel pohladkať tretiu, tá ho rafla zubami do ruky. Bol z toho dosť prekvapený. Človek mu vraví – ani si sa na ňu nepozrel. Chmúrila sa, vôbec sa na teba neusmievala. To je ako s ľuďmi. Ohmatáš jednu, aj pri druhej ti to možno prejde. Ale keď chytíš tretiu, ľahko sa môže stať, že ti zabije jednu po papuli. Aj psy majú okolo seba živu. To je ich osobný priestor. Nestaraj sa do nich, keď ich nepoznáš. A nevieš o ich službe. Je ťažké vysvetliť neznalým hosťom, že prečo sa nemajú salašnícke šteňatá hladkať. Zakaždým vysvetľovať to isté je neuveriteľná otrava. Keď je zviera chované šťastne a navoľno, to ešte neznamená, že má s každým cvičiť tantru. Nechaj ich byť, lebo ich to môže zabiť. Nenarúšaj ich kruhy. Čuvač ťa má ovoňať, keď gazda povie, tak aj prijať, ale to je všetko. On je v službe a je v tej službe šťastný. Nedávaj mu cukríky, nekaz ho. Staraj sa o svoje veci a on sa stará o svoje veci. Inak to tu pri toľkých hosťoch byť nemôže. Keď ho skazíš, dostane obranársky výcvik a potom tu budeš loziť po stromoch a skákať valivým skokom do záhrady, ako minule tí dvaja. Človek by nepovedal, ako vrtko vie niekto v obleku, s kufríkom a kravatou, preskočiť hore kopcom záhradný plot. A ani to nebolo až tak nutné. 

capko_kontrolor.gifNutné by to bolo, keby žil neborák Divkyn. Keď bol Divkyn ešte malým capkom, hladkala ho Slavena, potom na táboroch aj iné ženy. Keď z neho vyrástol metrákový capisko, nikto sa sním hladkať nechcel. Tak sa obtieral s tou svojou loktibradou o hosťov, popri tom, ako ich ocikával. Niektorým sa to vtipné nezdalo a zdesene unikali pred capom s polmetrovými, pretočenými rohami, o veľkosti malého býka. To sa Divkynovi niekedy páčilo, inokedy nie. Raz tak vrazil do Budislavy, že vyvalila na stajni dvierka. Vzápätí ktorémusi hosťovi strčil medzi nohy roh a zdvihol ho do vzduchu. To sa už nezdalo vtipné nikomu, okrem Divkina. A hosťovej milej. Dnes je jeho lebka s tými veľkými rohmi nad stajňou a jeho duch stráži svojich potomkov. Mohol sa dožiť aj vyššieho veku. Bol to dobrý cap. Lenže – skazilo ho hladkanie. Stálo ho to život. Odvtedy žiadneho capa tu nikto neskazil.

Civilizačný občan ubližuje zvieratám, keď ich nemá rád. A ubližuje im aj vtedy, keď ich rád má. Aby sa stal trochu vedomejším, tak to je s ním roboty, jak na kostole. V škole sa to nenaučil a od skúsených sa učiť nechce. Je ako malé decko. A oni len – keď sú takí zlatí, no ako ich môžem nehladkať. Človek na to – aj ja ťa môžem mať rád a nemusím ťa pritom ohmatávať. Skús milovať bezdotykovo. Na hladkanie sú tu mačky. Ak sa ti dajú, môžeš ich hladkať do nemoty. Zas ale tak dlho ani mačky nechcú. Keď ich niekto chce hladkať nasilu, občas ho poškriabu. Aj čuvačovi môžu občas prasknúť nervy. Nechaj ho robiť svoju prácu, pohybuj sa tu ako hosť a neruš chod tejto velikánskej vrchárskej domácnosti.

img_0096_v.jpgČuvu a Boru sa podarilo tesne uchrániť pred pokazením. Už sú takmer dospelé a dravú zver vycítia veľmi rýchle. Chránia svojich päťdesiat pasúcich sa zverencov a celú kolešňu. Včera večer, počas dojanie, bola vonku na stráži Čuva. Bora štekala a zavíjala v chodbe ako divá. Nebolo ju možné pustiť, lebo Čuva vybiehala sto metrov od domu a voľačo zaháňala. Zrazu pribehli splašené ovce a nepohli sa od domu. Človek vbehol do domu pre osekávač a s lukom a poloprázdnou tuľajkou na pleci vybehol na západ, kde Čuva čosi zúrivo vyštekávala. Človek obehol ten priestor a potom zastal. Počkal, kým sa stíšil búrlivý tep srdca, ktorý vystúpi pri prudkom behu hore kopcom. Tep sa stíšil a dych utajil. Človek nakričal hnedému chlpáčovi, ako vtedy, keď strhol nôšku. V tom tichu človek začul tiché, ale ťažké, kroky. Vzďaľujúce sa. Trvalo to do pol minúty. Potom už nič. Človek sa vrátil ku kolešni a zrátal ovce. Boli všetky. Až ráno, za bieleho svetla, bolo vidieť, že vedúca ovca a najlepšia dojka Kučierka má rozdrapené ucho a podriapaný krk. Musel to byť ten mladý maco, čo tu bol aj s matkou minulého roku. Starej by ovca neušla. Stále ten istý rukopis. Čaká schovaný v kroví proti vetru a čaká. Nadíde si potichu koze, alebo ovci so zvončekom, ktorá popri tom cilinganí menej počuje. Keď je celkom blízko, kvakne ju pazúrmi za krk a ak sa mu podarí ju zadržať a vyčerpať, capne ju labou po chrbte, alebo jej rozdrapí bok, ako Nôške. Tentokrát mu pazúry skĺzli po hustej ľanolínovej vlne Kučierky, ktorej sa hneď podarilo ujsť.

Čuva dnes dostane vyberané žrádlo a Bora tiež. Aj vajco, aj tvaroh… Bora hlásila a čuva odrazila útok medveďa. Na maca sa hnevať nemožno. Musí niečo žrať. Aj on chce prežiť. s_ovcou.jpgNajviac galiby nenarobí medveď, ale ten so železnou rúrou na pleci, čo v samoľúbej snahe o vládu v lese ohrozí aj čuvača. Verného a statočného strážcu. Najlepšieho strážcu pasúcich sa mekotavých a bekotavých bytostí, ktoré tu žijú a každý deň nám dávajú svoje biele zlato. A my im za tieto prebytky mlieka, čo dajú napriek tomu, že odkoja svoje mladé, my im poskytujeme prebytky sena, aby v zime nehladovali. A tiež im zabezpečujeme celoročnú ochranu. Aj ovca Kučierka to vie a preto sa ako vedúca stáda tak často mazná s čuvačmi. Takto je to všetko v jednom kole. Od malého mravčeka až po maca, všetci sme spolu v jednej obývačke. A bojujeme o život s nevedomosťou.

foto: Ž.slav a Ladomíra

podobné články:

 

8.1.12 VRCHÁRSKE VZRUŠENIEZ rodocestného zápisníka 

11.11.11 Strhnutá Nôška  – Z vrchárskeho zápisníka

6.10.2011 Ludia už napádajú medveďov i holými rukami – S MEDVEĎOM VTIPNE I VÁŽNE

28.9.2011 JAK JSME SE POTKALI – aneb kdo uteče ten vyhraje 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.kucierka.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.