POD SNEHOM A ODKVAPOM

r_zaboren.jpgZima bola hustá. Výnimočná bola troma vecami: Žiadne týždňové dvadsaťstupňové mrazy a to ani raz. Druhá vec – žiadne výrazné oteplenia. Takže, ako začiatkom mrazňa (decembra) napadal sneh, tak vydržal až do jari. Začiatkom brezňa síce poľavilo, na šikmých slnečných stráňach sa chvíľami ukazovala zelenkavá tráva, avšak mimo slnečných pascí je sneh stále veľký a človek sa doň zabára až po kolená.

Rodan mal koncom jesene dva a pol roka. Na Zimný Slnovrat dostal lyže. Šmýkal sa po dvore hore dole a behom dvoch dní sa naučil chodiť pomerne isto. Všade bol veľký sneh, takže sa držal iba na dvore. Stodolu tak zasnežilo, že sneh zo strechy sa spojil so snehom zo zeme. Keď sme vynášali seno pre zvieratá, malý bystro objavil novú skrýšu pod previsom strechy. Mal tam len dieru veľkú ako hlava, cez ktorú pozoroval okolie.

r_opravuje.jpgNa streche bola aj počas odmäkov polmetrová vrstva snehu. Rodan stál pod odkvapom, ktorý tiekol ako malý potôčik a čabral sa vo vode. Ako hovoril – púšťal vodu. Do domu sme ho bežne brali mokrého, niekedy aj s primrznutou vrstvičkou ľadu na hrubom odeve. Raz bol práve odmäk, malý mal v ruke mal plechový hrnček a v ňom miešal lyžičkou s vodou popol, čo občas naberie s plechovej krabice pri dome na posypávanie ľadového chodníka. Tváril sa pritom nenáhlivo a sústredene. Človek sa ho pýta: „Čo to robíš ? Polievku?“ Chmúrne sa pozrel a odvetil: „Nie“. „Tak čo to bude? Kaša?“ Pozrel sa na človeka podobne , ako predtým. „Nie“. Človek sa nedal: „Tak povedz, čo to bude?“ A on, že: „To je popol s vodou, predsa!“. 

Keď sme z dažďového žľabu vyhadzovali sneh, aby nám voda zo snehou k jari nevrazila do domu, Rodan tiež pomáhal. S malou záhradníckou lopatkou, ktorú dostal od babky, zhadzoval sneh naspäť do žľabu. Dal sa presvedčiť aj o opačnom smere, ale často pri práci uprednostnil horlivosť pred usmernením. V zime, a to aj v mraze, na rozdiel od celosvetových trendov, trval na vyprázdňovaní sa mimo domu. Takže hlásil nielen „Vóóónkucikať“, a to drsným hlasom, hrubším, ako má inokedy. Trval na tom, že bude cikať vonku, ako tato. Pri cikaní keď mu človek povedal, aby sa rozkročil, tak sa spravidla rozkročil tak, že by veľa nechýbalo od čelnej šnúry. Podobne hlásil aj „Vóóónkukakať“ a trval na tom, aby sme mu nočník postavili pred dom, do mrazu.

„TEPLÁ VODA“ ZO SNEHOV A PUČENIE ĽADOV

Veľké dobrodružstvo nastalo, keď povolili snehy. Najprv tiekli okolo domu jarky popod snehový príkrov. Počuli sme ich pod vrstvou snehoľadu a skúmali ich smery, lebo sme trochu tŕpli, či nám neodplavia násyp pod domom, ktorým sme vlani zmiernil šikmosť svahu, aby sme tam mohli cvičiť kone. Malé jarčeky sa spojili do väčšieho a vymleli si trasu na mieste jarčeka, ktorý človek vyhĺbil mimo navŕšenej plošinky v minuloročných búrkach. Jarčeky teraz tečú na každom metri. Keď Rodana stiahneme do domu, keď je spravidla tak mokrý, že žiadna súčiastka odevu nie je suchá. Za deň je to aj trikrát. Niekedy ho najprv opláchneme od blata pri čurke a až potom vyzlečieme. Neperieme, len sušíme. Práve tak, ako človeku popisovala mama mokré príhody z pobytu u babky, keď bol človek malým chlapcom. Človek ide okolo malého, ktorý stojí v gumákoch v jarčeku a čosi v ňom robí. Na mokrých rukaviciach má vrstvu blata. Človek sa ho pýta: „Čo robíš v tej vode?“ Rodan sa naňho pozrie a vysvetlí svoj počin: „No púšťam teplú vodu, predsa!“. Slovo „predsa“ používa dosť často. To preto, že nám dosť často musí vysvetľovať, čo myslí, alebo čo robí, teda tie najbežnejšie samozrejmosti.

r_dvevody.jpgVčera sme boli na prechádzke na konskej lúke. Trochu sme ho previezli na sánkach. Zastavili sme sa pri hrádzi vymurovanej z kameňov pred rokom a pol, keď sme chystali miesto na potnú chyžu. Jarné jarky sa valili po úvaloch, inokedy prázdnych, teraz zavodnených a vtekali z dvoch strán do prírodnej, človekom vylepšenej nádrže. Hladina hladila celú hať až po samý vrch. Hrádza bola síce dole otvorená a okrem toho voda vytekala aj cez dva prietokové otvory, ale nestíhala ujsť pred sebou a naplnila hať až po vrch hrádze. Pretekala cez ňu aj cez bok hrádze popri mohutnom hrabe. Rodan zúpäl obdivom pri pohľade na dve trúbky, cez ktoré sa valila voda, keď si človek v jednej z nich umýval tvár. Človek sa slastne umyl tou horskou, čistou vodou a niekoľkými nádržkami spojených dlaní si zmyl aj povrch vlasov, na ktorých sa napriek olejovaniu usádzal popolček z krbu. „Fí – ha“, vyhŕkol doslova malý vrchár“ „Dve teplé vody!“. „Nástojil na tom, aby ho tato vzal do úvalu pod hrádzu, aby sa aj on mohol umyť v čurke valiacej sa z hrádze. Umyl si tvár a potom si aj trochu omočil vlasy. Tváril sa pritom tiež blažene. Vracali sme sa cez plošinku, ktorú sme minulú jar zväčšili, aby na nej mohla byť Novodrevná Vatra. Zabárali sme sa po kolená do snehu. Malý chodil po povrchu snehovej zmäknutej škrupinky, ako pavúk po vode. Večer, keď sme sa ho pýtali, čo sa mu dnes najviac páčilo, povedal: „Dve teplé vody!“.

V celom dome sú povešané Rodanove šaty mokré od „teplej vody“. Človek sedí pri kozube dume nad tým, ako dnes malý „púšťal teplú vodu“ a potom búchal po snehoľadových , odmäkom oslabených kryhách, snažiac sa z nich kúsok odlomiť. Pri tom si spomína si na známe rodové príhody z detstva, ktoré občas so smiechom i s obavami rozprávala mama. Keď bol človek malý, chodil bežne domov celý mokrý. Keď sa ho mama pýtala, čo s kamarátmi robili, hovoril napríklad: „Skákali sme do závejov“. Čo bola aj pravda. Človek si spomína, ako skákal do závejov zo spolužiakmi za mestom pri ceste. Potom ale začal chodiť domov mokrý len do pol pása. Ale zato mokrý úplne. Mama si najprv myslela, že je to z tých závejov, ale keď mu z topánok vytekala voda, začala sa znovu vypytovať. Vtedy, vraj so stiahnutými ústami, povedal: „Pučili sme ľady“. „A kde že ste to pučili ľady?“ A tak musel mame vysvetliť, že na potoku pučili ľady a olamovali kryhy, aby sa na nich mohli voziť. Človek dostal v škole za samé jednotky k vysvedčeniu knihu o eskimáckom chlapcovi, ktorý v jednom diely plával na kryhe. No a teraz, na konci zimy, boli na Hornáde také krásne rozpukané ľady. Tak s Mariánom a Stanom a Milošom sme pučili ľady, aby sme sa mohli voziť. Ale aj tá najlepšia kryha niesla iba jedného a to iba chvíľu a hneď na to bol po stehná, alebo aj po pás mokrý v potoku. Mama bola zhrozená a bola rada, že Hornád tu nie je až taký veľký. Človek na to spomínal pri pohľade do plameňov kozubu a skúšal si spomenúť na ďalšie knihy za dobrý prospech, ktoré mu osud a učiteľky pridelili: „Rybáriky na belasej zátoke“ – to bolo o vtáčikoch rybárikoch. „Na slobode a v nevoli“, to bolo o rysovi, ktorý utiekol zo zoologickej záhrady.“ Fram, polárny medveď“ – to bolo o medveďovi, ktorý sa dostal z cirkusu späť do divočiny. A potom, aká kniha bola potom? Už si nevedel spomenúť na žiadnu. Spomínal si ale na svoje vlastný príbeh. A teraz, keď vidí malého, ako sa čabrí medzi topiacimi sa snehmi „v teplej vode“, je rád, že dom nestojí niekde pri potoku, ale vysoko na stráni, kde tečú iba jarky.

podobné články:

28.11.12 „MALÝ TATO MAKÁ“ Z vrchárskeho zápisníka

20.10.12 Lesné jasličky – Z vrchárskeho zápisníka

1.10.12 GAŠTANY – Žiarislav píše: Z vrchárskeho zápisníka

 

 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.pod.snehom.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.