GAŠTANY

gastany4.jpgBola jeseň. V parku rástli obrovské gaštany. Stromy voňali a voňalo i lístie. Medzi spadnutými vejárovitými listami boli hnedé, lesklé, krásne a voňavé gaštany. Usmievali sa na nás a my sme ich zberali. Niektoré boli ešte v šupke – v zelenej a pichľavej. Len tak trochu pichľavej. Časom zhnedla, ale gaštan sa z nej stále usmieval. Kým si ho odtiaľ nezdvihol, nevytiahol. Bolo to obrovské bohatstvo. Také gaštany. Veľmi sme sa z toho tešili. Keď boli na zemi gaštany vyzbierané, pozerali sme sa do kurún a vyhadzovali papeky. Bolo treba nájsť ten správny papek. Ani nie príliš ľahký, ani nie príliš ťažký. Ani nie dlhý, ani nie krátky. Taký akurát. Papek treba hodiť do koruny a to tak, aby trafil niektorú z vetiev obvešanú krásnymi plodmi. Zrelé sa usmievali zo škrupín, stačilo len trochu potriasť. Papekom . Nikoho pritom netrafiť. Keď dobre hodíš, gaštany sa len tak sypú. Keď je papek príliš ľahký, alebo dlhý, zostane na strome. Niekedy zhodíš aj papek, čo tam už nejaký čas trčal. Bolo sme malí a nevedeli sme vyhodiť papek príliš vysoko. Otec to vedel. Vyhodil až hore a už sa to sypalo. Niekedy šiel okolo nejaký iný ujo a pozhadzoval nám gaštany, jój, to bolo dobré. Plnili sme si tašky. A vrecká.

Načo sú dobré gaštany? V skutočnosti to, čo sme zbierali, boli vedecky vzaté pagaštany konské. Nie tie jedlé gaštany, čo rastú v dolinách. Tu, pod Tatrami, jedlé gaštany nerástli. V škole povedala učiteľka, že gaštany dávajú poľovníci do kŕmidiel jeleňom, aby nehladovali. Ako deti nás učili, že poľovníci pomáhajú v lese zvieratám, aby nezomreli od hladu. Teda nie preto, aby mali viac mäsa, keď ich na jar zastrelia.

 gastany1.jpg

Tak som ako malý chlapec nazbieral zo dve tašky gaštanov a šiel som do lesa dať ich ku kŕmidlu zvieratkám. Ako ma učil tatik, naslinil som si chrbát ruky a zistil, odkiaľ fúka vietor. A potom som čakal. Ale aj tak neprišli. Tak som im to tam nechal. Keď som prišiel o týždeň, gaštany boli nedotknuté. Boli tam aj stopy zvierat, veľké od jeleňov aj menšie od srniek. O gaštany nemali záujem.

Malý človek o gaštany záujem mal. Oco so mnou robil od mala z gaštanov zvieratká. So zápalkami, alebo špáratkami. Onedlho sa malý chlapec naučil robiť zvieratká sám.

gastany2.jpgTak si človek spomínal, keď zbadal v ďalekom meste gaštany. Ležali pri ceste, lesklé a voňavé. Nazbieral ich do kapsy. Nebude kupovať drahé veci v obchode so suvenírmi. Donesie gaštany. Tie na medzi nerastú. Malý sa bude diviť.

„Čo to je tó? Čo je to totó“? Diví sa malý. To sú gaštany. „Čo to je tó“? Z toho sa dajú urobiť zvieratká. Urobíme zvieratká? „Ujobime“. Aha, toto bude hlava. Toto bude trup. A toto nohy. Urobíme mu aj topánky? „Ujobimé“, teši sa. No, a už stojí. A čo mu chýba? „Čo mu chybá?“ No, čo u chýba? „Jukííí“. No tak u urobíme aj ruky. Aj čapicu mu dáme? „Dame mu čapicú!“ No, a už má aj čapicu, z cerového žaluďa. A toto je čo? „To je kozááá, de ma ceciky, ceciky nemá“, naliehavo volá. No dobre, tak jej urobíme aj cecíky…

 

podobné články:

 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.gastany.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.