Hoj, vlasť mojáááááá, ty zem drahááááááááááááá

Drahá rodina, priatelia, spoluobčania!

Mnoho ľudí vníma tento deň ako začiatok Nového roku. Niektorí tak vnímali skôr Zimný Slnovrat, pisateľ tohto článku vníma rok po roku ako nepretržitú závitnicu bez každoročného začiatku a konca. Ale keď už máme na dverách vyvesený nový časník, s ktorým sme priatelia, tak vidíme na ňom číslo 2013, z diaľky len 13. Trinástka je šťastné číslo. Je to ako slnečná ružica z dvanástich oblúčikov a trinásty je kruh okolo nej. Každé číslo môže byť šťastné.

Bytosti. Čože to priali predkovia na tej novoročnej kolede, ktorú už za veľkej Moravy nám zakazovali, ale vieme, že kolo koledy žije dodnes? Priania môžu byť rôzne. Napríklad: A ja vám prajem šťastia, zdravia, a božského požehnania…. Alebo – na poli úrod, pri dome príplod… Alebo štyri ovce, štyri barany. Priatelia, čo bývate v bytovkách, vám asi tie ovce nezaprajeme, lebo by ste museli ich chodiť pásť, no, to by ste sa nám nepoďakovali. Ale keby chcel niekto ovcu do chovu, tak pri tejto príležitosti by som mu ju daroval, s podmienkou, že neskončí na novoročnom pekáči. Bohatí sme, keď môžeme niečo dať. Ak chcete byť bohatí, podarujte občas niečo niekomu. Skúpy nebude mať nikdy dosť, ale ten, kto daruje, to je skutočný boháč. Nezabudnime pri tých všetkých peňažných menách i zástupných menách, nezabudnime, že najkrajšie hospodárstvo je hospodárstvo darom. Keby sme ho robili častejšie, žili by sme v raji. Pisateľ článku žije v raji. Je to spojené často s tvrdou prácou, ba až s tvrdou robotou. Ale žije v raji. Občas nejaký šrám, občas aj bolesť prichádza, ale o to viac si človek vychutná, keď nič nebolí. Čistý potôčik, rodia sa mláďatká, v pivnici máme jablká, jablkovú šťavu, niečo z nej aj skyslo, to odložíme na sviatok, tekvice – pečiarky sú v chatke, no to je bohatstvo. Máme strechu aj krbové kachle a aj drevo z lesa, hoj, hoj, vydrží až do jari, hoj, hoj, hojnosť. Nemáme milióny, ale sme bohatí, lebo sa preciťujeme v duchu.

A čo peniažky? Nie je to tak, že v oblastiach riečnych dávali predkovia pod stromček z kapra šupiny? Aby boli peniažteky? Umyli sa vo vode z nádoby, kde boli mince? Hodili mincu ako obetinu aj do studničky, neskôr do fontány? A čo novoročná šošovicová polievka? Poriadne hustá? Miska plná peniažtekov?

No, áno, áno, takmer každý má peňazí málo. Aspoň to hovorí. Nezabudnime, že peniaze sú obeživo. Ak ich budete pričasto rátať a škrečkovať, vždy ich bude málo. Ak ich budete rozumne dávať do obehu a dovolíte im, aby z neho prichádzali v dostatočnom množstve, tak oni budú obiehať. Na to je to obeživo. Tuto, v dedine, to už poznajú. Keď príde človek do sporiteľne, žienky sa už usmievajú a pýtajú sa – tak ako, vložíme, alebo vyberieme nejaké obeživo? Peniaze sú nejaké mince, alebo poukážky. Obeživo je čaro, teda predstava o tom, že niečo má hodnotu nejakú, napríklad čísla na karte, to už nie sú peniaze, ale obeživo. Aj živa je obeživo, živa je božské obeživo. A peniaze, to je nejaké ľudské obeživo, je to taká hospodárska hra, aby veci bežali. Lebo keby nebolo obeživa, tak by vám inštalatér neprišiel opraviť vodovod, pokiaľ by to nebol váš priateľ, alebo nejaký dobrodinec, tak by vám ten vodovod snáď ani neopravil, viťúz jeden. No a takto vás odvezie vlak, dajú vám chlieb tety v obchode, alebo si ho môžete zobrať z police a nik vás nenaháňa, a to len preto, lebo chápete, aká dôležitá je tá spoločenská hra s obeživom. Napríklad štát. Krajina by mohla jestvovať aj bez obeživa, vďaka duchu a žive, lenže ľudia na tom obežive tak lipnú, že si ten svet celkom znechutia mnohí.

Bytosti drahé, človek vám naskutku praje, aby obeživo pre vás nebolo nočnou morou, ale aby ste pochopili aj tento chod živy. Aj aby ste pochopili chod živy v tele i duši, lebo to je zas otázka zdravia. A aby ste pochopili aj chod živy v spoločnosti, lebo to sú vzťahy, to je rodina, to je občina, to je krajina. Krajina – to je krásne slovo. Štát, to latinské slovo štát, to už tak pekne neznie. V krajine sú čisté potoky horské, v dolinách je čiernozem i hnedozem plná dobrých baktérií, ktoré pomáhajú úrode, v krajine zreje zbožie, kraj, to môže byť raj. Raj, kto už si pod rajom predstaví štát? Štát, to sú aj volebné boje, sliny, urážky… Krajina jestvuje v krajšom svetle, voňajú v nej kvety a tráva, živica stromu a v lesoch a hájoch v krajine počujete spev vtákov. Milujem túto krajinu. O štáte to povedať nemôžem, z mnohých dôvodov. A predsa si vážim, hlboko, Slovenskú republiku. Dnes, na dvadsiate výročie, uctime si tento národný dom. Áno, máte pravdu, má ten dom veľa nedostatkov, možno sa vám nepáčia jeho správcovia, domovník, alebo upratovačky, ale, bytosti drahé, to je služba. Keď budete vy v službe, tiež na vás budú mnohí vidieť chyby. Žiadny dom v zmysle štát nie je úplne rajský. Ale – chceli by ste byť bez domu? Chceli by ste, aby náš národ bol len niekde v podnájme? Aby tento krásny až posvätný jazyk zanikol? Niektorí si myslia, že národ ani nie je, mnohí vôbec nevedia pomenovať, čo to je. Mnohí to zistia až v cudzine, kde vylievajú svoju živu do cudzieho domu. Áno, sme aj ľudia, obyvatelia Matky Zeme. Ale prečo len ľudia, prečo? Prečo nie aj bytosti? Bytosť je aj človek, aj strom, aj vtáčik, aj kvet je bytosť, aj Zem je bytosť… Naša veľkoobčina, ktorú voláme Slovenská republika, každý piaty čitateľ má veľkoobčinu Českú republiku, zdravíme sestry a bratov, čítajú nás aj zahraniční Slováci, aj Česi a Moraváci mimo svojej vlasti, zahraniční môžu mať aj dva domy…my si túto veľkoobčinu, ktorú voláme po latinsky „res publika“, teda „vec verejná“, my si ju môžeme vylepšiť. Predstavte si, že ju vylepšujeme. Už si to predstavujem. Žiarislav vylepšuje republiku, no – si to predstav. Áno, áno, už si to predstavujem. Aha, toto tu trošku poupratujeme, tuto vyčistíme, doladíme, aha, toto nevyhodíme, len to dáme na miesto, toto do triedeného odpadu, toto doplníme, vyčistíme okná, to ako oči, aby sme lepšie videli… Uši trošičku vyčistiť, aby sme čuli, aby sme lepšie cítili, srdiečko vyladiť… Áno, začneme od seba a veľkoobčina bude krajšia. Bude nám vlastná, vlasť to bude krásna. Hoj, vlasť mojá, ty zem drahááá, jáá zo srrrrca ťa mííluújéém, hoj vlasť mojáá, ty zem svätááááááááááááá, a ďalej už neviem, lebo ten nápev zas človeka až tak neuchvátil, aj keď je veľmi pôsobivý, len tam nie sú tie naše koncovkové tóny a tak… aha – chcem tvojím verným sýýýnooooóm býýýť, už si človek spomenul a ďalej nevie, tak si doplní o nejaký vlastný veršík… Môžete si doplniť pieseň, o nejaké pekné slová, ešte vám človek praje, aby ste si často z chuti zaspievali. Môžete si aj inú pieseň, dobre?

Pôvodne mal byť ten príhovor o iných veciach, ten úvod sa trochu natiahol, No tak to úplne neuzavrieme. Svet sa nekončí, pokračuje. Nevadí? Rodina, tak vás človek objíma. Pošlite to ďalej.

Svetu sláva! Chvála!

Na Medzi, 1.1.2013

 

podobné články:

2.1.12 Stojíme pred skúškou – IDE O PREŽITIE novoročný rozhovor so Žiarislavom 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.novorocny.2013.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.