Malý vrchár si zdôvodňuje beťárinu dedične

Z vrchárskeho zápisníka Žiarislav píše

modracikPo čase sme boli spolu v dedine. Malý vrchár na otázky, aké dávajú cudzí  dospelí deťom, bežne neodpovedá. Ak už sa ale rozhodne niečo povedať, vytiahne nejaký svoj príbeh. „A dnes nám zase zožral kocúr Modráčik vajcia, čo zniesli v stajni sliepky. My chováme mačky, aby žrali myši, ale beťári kocúri nám namiesto myší žerú vajcia. Preto ho voláme Modráčik – vajcopapáčik. Ale ja som vymyslel, že Modráčik – vajcokakáčik!“, zvestoval malý vrchár úradníčke a víťazoslávne sa pritom usmieval. „A nie si ty náhodou beťár, keď vymýšľaš také veci?“ pýta sa ho pani. Malý vrchár len odvetí: „Ja mám beťárinu po tatovi!“. Všetci sa smejú. Pani mu chce dať cukrík, alebo keksík, ale žiadny nemá. Človek jej hovorí: „To je dobré, že nemáte, lebo on ešte cukrík ani keksík nejedol“. Nakoniec sa uzhodneme, že ak už celkom tak nabudúce mu môže dať mandarínku.

Malý ale má sladkosti rád. Ešte máme lekváre vlastnej výroby, všelijaké ovocie na tanieri s trochou medu, to tiež. Kozie mlieko má rád s trochou medu. Minule keď človek prehliadal úle, v jednom bol na dvoch rámčekoch v rohu zaplesnivetý peľ. Človek rámčeky vybral, boli už staršie a v zaviečkovaných  plástoch bol voňavý med. Človek sa posadil k peci, hrebeňom medové bunky odviečkoval a nožom ich krížom-krážom ponarezával. Kvôli kilu medu škoda zagabať medomet.  Lyžicou potom med posťahoval aj so zbytkami plástov do nádoby, med scedil a odviečkované i otečené medové voštiny dal do misky. Odtiaľ sme si ich brali ako prírodné žuvačky a vyžuvaný vosk dávali do ďalšej náboby s voštinami. Človek pri tom spomína, ako so sesternicami a bratancami práve tak žuval kedysi medové voštiny, ktoré v kuchyni do hrnca prichystal dedo. Vyžuvané voštiny sa prevaria a vosk sa odloží, aby voštinár z neho odlial medzistienky. Už nemôžem, už som presladený, zahlásil malý vrchár. Človek zatvoril fľašku so scedením medom. No, prvá tohtoročná fľaša. Neplánovaná. Čo budeme robiť s medom? Keď ho tu nikto nemá rád? Dáme ho kozám? Alebo koňom?  Žartuje človek.  „Ja mám, ja mám rád medíka!“ hlási sa prudko malý vrchár. „No tak teda dobre, odložíme ho“, položí človek med na skriňu. Medu spotrebujeme viac, ako sa zdalo. To bude tým, že cukor v podstate nepoužívame. Včely zosilneli. Dva silnejšie úle už vyvádzajú vo veľkom mladušky. Tretí úľ, čo bol pred rokom len maličký oddelok, ešte nie je početný, ale matka už ploduje. Z nejakého dôvodu museli matku vymeniť. Na jednom z vyradených rámčekov je zbytok matečníka – materskej bunky. Ak s predchádzajúcou matkou niečo bolo, v každom prípade si to vyriešili včely samé. Do úľa chodia mravce, lesné. Ale med nekradnú. Asi ho len čistia. V tomto úle bolo najviac klieštika. Zdá sa, že klieštik ustúpil. Že by spolupracovali s mravcami? Je toho ešte veľa, čo o včelách nevieme. Rozhodne tento úľ s mravčou návštevnosťou má mŕtve včely po zime, ktoré zvyknú byť napadané naspodku, najviac upratané. No uvidíme, či sa v tomto roku rozmnožia. Človek je rád, že včas objavil plesnivé ložisko. Rámčeky ešte starej výroby, tie sa už aj tak majú vymeniť. Z niektorej silnejšej rodiny by ale bolo ešte urobiť nejaký oddelok. Na podstavec z dubových fošní by ešte jeden úľ vošiel. To by sme boli bohato sebestačný i pre prípad zlého roku a zvýšilo by sa i na občasné podarovanie. Med je veru hodnota. Malý má dobrú imunitu. Keď sme dostali na poslednom podujatí civilizačný darček v podobe chrípkovej nákazy, malý mal jeden deň horúčku. Dostal pečené cesnaky a na druhý deň bol zdravý ako buk. Je dobré vedieť, že sa to dá aj bez chemických cukrov, bez antibiotík a bez iných chemických, násilných zásahov do detskej bytosti.

Domorodec ide po dvore a voľačo si spieva. Človek je v dielni a počuje: „Okresný stavebný podnik, Spišská Nová Ves“, stále dokola, spieva sa to na nápev valčekovej odrhovačky „Horenka, horenka, hora, zelená hora“. „No čo, naučila som ho to“, smeje sa Lada vtipno-previnilo. OSP SNV je hudobná zbraň najťažšieho kalibru. Používame ju ak niekde pustia nejakú anglickú alebo inú odrhovačku a nevieme sa jej zbaviť. Na to stačí zaspievať „Okresný stavebný podnik“ aspoň prvé tóny a akákoľvek vtieravá namotávka je týmto rozprášená. Vtip je v tom, že potom sa ale človek nemôže zbaviť Okresného stavebného podniku. Malý vrchár ale túto ťažkosť zjavne nemá. O chvíľu ide po dvore a spieva všetky slohy „Jóžin z bážin“. „No, to je otázka, či je to v poriadku, s tým práškovacím lietadlom“, húta človek. „Ale, tato, oni ho nezabili, len ho omráčili“, nedá sa malý. No čo už – húta človek, predsa len žral turistov. Stačilo ich na tej Morave omráčiť. Nemusel ich „kúsať, sať a hrdúsiť“. Človek je rád, že tu dnes nie sú ani turisti, ani Jóžin z bážin, ani práškovacie lietadlo a že tu máme svätý pokoj. Túto pesničku pre istotu nevykúri Okresným stavebným podnikom, ale hodí si „Chvála ti, Slnko, chvála“. Včera sa malý pýtal, čo si to človek púšťa za pesničku. Človek mal práve hudobnú náladu a púšťal si cez slúchadlá  Mozzartovu „Malú nočnú hudbu“. Malý vrchár trval na tom, že ju chce počuť. Tak si ho človek posadil na kolená a pustil ju od začiatku. Ako hudba hrala, človek si s ňou divoko spieval husľové vyhrávky na spôsob „tak-táááá taramtam táraráááá, taramta tárarááá…„, trochu sa pritom metal, rukami mával ako dirigent prežíval to ohnivo. Keď sa skladba skončila, sústredene pozoroval malého vrchára tvár. Malý bol ohúrený a po chvíli mlčania zahlásil: Tato, pusť to ešte raz.

Podobné články:

15.3.15 Malý vrchár si umýva ruky – Z vrchárskeho zápisníka

2.3.15 HORSKÁ KÚPEĽ NA MEDZI

25.2.15 Včely vyleteli na prvý pracovný výlet: Bzum bzum: Kvitne lieska a rakyta!

9.1.15 Lesný chlapec pečie placky v mrazivej noci pri ohni – Z vrchárskeho zápisníka

 

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.maly.vrchar.betar.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.