Malá veľká hudba

s_huslema2.jpg

Keď sa Zodan rodil, mal už napočúvaných prinajmenšom 9 mesiacov hudby. Ctislava počúvala pred pôrodom všetky medzistupne najnáročnejšieho nahrávania Pri prastarom dube. Zodan nemal žiadnu ťažkosť s rozoznaním vhodnej a nevhodnej hudby. Koncovky, fujary, bubny doby i drsné sláky a struny označoval ako „tato“ a ak náhodou počul nejakú inú hudbu, napríklad v dedine na sieti, kde sa tomu nedá vyhnúť, buď si žiadal „tato“, a to dosť priskoro s vyžiadanými slúchadlami, alebo zaspal prikrytý dekou, alebo kožušinou, či kabátom, na uspôsobenom ležadle, pri zvukoch nevedomeckej hudby, ktorá ho úplne unavovala. On ju úplne, latinsky povedané, odignoroval. Ku hudbe značky „tato“ patril aj autentický folklór, ktorý tato počúval v doline len s drevorubačskými slúchadlami na ušiach. Tak označoval aj pustené nahrávky z rodinného výberu zhruba troch stoviek dobových záznamov prevažne Slovenského rozhlasu, isteže nie všetky počul, len niektoré, ale tiež ich považoval hudobne za svoje. Keďže Rodná cesta vychádza len raz za čas, Zodan mal primeraný čas na spolupôsobenie s dedinskými chlapcami a dievčatami a taktiež mal pomerne nenarušený vzťah ku kultúre našej, ktorá sa už nedá ani tak onálepkovať ako folkorizmus, viac by ju mohlo vystihnúť spojenie „živé rodo“.

s_lutnou.jpgKeď mal Zodan pár mesiacov, spolu s mamou tancoval na hudbu, ktorú ocenil svojou účasťou. Vo vedeckej záľube mu tato púšťal aj iné piesne, ale do všetkých strán sa mykajúce jeho končatiny hlasovali za piesne z našej dielne. Isteže, nedá sa pritom vylúčiť osobný a dedičný (genetický) vplyv. V prípadoch, kde sa vylúčiť dá, si už exaktný pozorovateľ nejaký dôvod nájde.

 

 

s_gitarou2.jpgKeď mal Zodan pol roka, tato ho ráno zvykol posadiť na kreslo, čo obľuboval, a na to kreslo mu často remeňmi priviazal gitaru. Zodan na ňu brnkal a aby to ladilo, tato preňho vypracoval „čisté ladenie“ (C-G-C-G-C-E) , na ktorom aj bez stláčania strún, čo od polročného decka isteže nemôžeme očakávať, zneli celkom príjemné súzvuky. Brnkal na strunky, skúmal a tešil sa. Toto „kojenecké“ ladenie sa potom osvedčilo v mudrických piesňach „Matička Zem spieva v nás“ a „Pod veľkým stromom človek stojí“.

Keď mal Zodan dva roky, stále sa driapal k tatovým husliam. Preto dostal menšie, trištvrťové husle, ktoré oproti jeho telu pôsobili ako basa (kontrabas). Takže tato mu navrhol aj také držanie on ťahal slák o dušu na tenké aj na hrubé strunky. Vedel ťahať „jemnuško“ a aj „dzivo“.

s_gitarou.jpgNiekoľkokrát sa pritom stalo, že začal spievať. 

Píšťala, do ktorej pískal od roka, teda ustúpila husliam. Tie si zvykol na ráno vypýtať. Isteže nie vždy, lebo veď žil vo vrchárskej rodine. Ráno dojenie, a to vždy, niekedy seno, inokedy drevo, a hudba len občas. Tak to už chodí, v prírodnom živote.

Aby Zodan nedral chlpy z tatovho koncertného sláka, lebo občas zachytil o dolaďovače, tato mu kúpil malý slák. Aj keď mal už svoje husle, občas si vynútil aj koncertné, keďže presne vedel, ktorý nástroj má najlepší zvuk. Hrával teda aj na husle, ktoré stáli toľko, ako jazdecký kôň. Jazdecký kôň dnes stojí toľko, ako ojazdené auto, pretekársky kôň ako pretekárske auto. Koľko stojí vzdelanie dieťaťa, to je otázka. Koľko stojí láska?

Zodan si od veku jedného roku vždy vybral tie najlepšie husle, tú najlepšiu gitaru, tie najlepšie píšťaly, bubny, fujary isteže, lebo na fujaru hral ráno na vlastnú žiadosť najčastejšie. A nakoniec – klávesy.

Klávesy doniesol domov tato, keď mal Zodan dva a pol roka. A kus. Tato zahral svoju orgánovú štvrťhodinovú skladbu a Zodan, pribehol v noci, ostal očarený. Chcel, aby hudba išla znova a znova. Potom neodolal a jedným prstom stlačil na pravej strane klávesnice jednu klávesu, ktorá zahrala výrazne neladne. Zodan si potom asi dve minúty otieral ten prst o tatove nohavice, akoby z toho prsta chcel zotrieť niečo neuveriteľne nečisté. Tato sa z toho smial a snažil sa mu ukázať, že to nie je nič hrozné, ale Zodan to vôbec neprijímal a za žiadnych okolností sa už nechcel dotknúť klávesnice.

s_huslami.jpg

Na druhý deň hral tato ráno nejakú vysnenú skladbu a Zodan pribehol. Počúval hudbu a keď tato odišiel, začal potajomky. So zjavným vzrušením sa dotýkal klávesnice, ktorá deň predtým vydala taký hrozný zvuk, pričom si zjavne uvedomoval, že je to nie je až také jednoduché. Ťukať na klávesy – najprv celkom opatrne, od vrchných, postupne, poctivo po jednej, ukazováčkom – až ku spodným. V podstate sa zameral na á-mol, čo znie písomne vzaté veľmi prirodzene, a po jednoprstových úderoch prešiel na údery viacerými prstami, až k búšeniu. Isteže , nejde o žiadny geniálny výkon, ale je načase pouvažovať, či by predsa len nebolo dobré dať deťom možnosť k hudobno-duchovnému vyjadreniu skôr, nech skrivíme ich duše násilným zgniavnením v škole a podobne.

Keď hrá „tato“, Zodan sa k nemu napriek svojej „divošskej“ povahe túli (vec nezvyklá) a takto „očarený“ „malý muž“ večer aj prijíma driemoty zavčasu v ich krásnej podobe.

Žiadne dieťa nie je boh. Je však jeho odrazom, máme ho v sebe my, i naši potomkovia, či nasledovníci. V deťoch sa prejavuje hudba božským spôsobom, čo je jedna z možností, ako ju vnímať čisto. Hudba je pojivkom medzi dušami. Je to zázrak skvúci sa medzi bytosťami, medzi ľuďmi, medzi časticami. Za to veľká chvála.

Žiarislav

 

podobné články:

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.mala.velka.hudba.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.