NOČNÉ SADENIE A BRIEŽDENIE SEMIEN

Vetrík pošepkal výsevný kalendár, políčko poliala búrka.

Vietor na okamih ovanul človeka na tvári a povedal svojim mokrým dychom: „Dnes prinesiem dážď“. A potom sa tváril, akoby nič a povieval si v ľahkej košeli.

Človek šiel v ten deň do mesta, ale po tom, čo si vypočul vetríkov oznam, chystal si semená na sadenie. Keď sa vrátil, už hromy bili a pršalo. Skláňalo sa k polnoci. Ani si neprezliekol nohavice, len obul čižmy a na vrch tela si cez hlavu prevliekol huňu bez rukávov zošitú z dvoch zimných, hnedých, capích kožiek. Vlasy uviazal len šatkou, škoda by bolo premočiť klobúk v takom lejaku.

kukurica2.jpg

Človek nabral do obradného bubienka semená dávnej odrody červenej kukurice, vzal malú, špicatú lopatku a bežal na políčko. Hlasným spevom chválil dážď, ktorý prerušil, alebo ukončil nedlhé jarné sucho. Teraz je tá pravá chvíľa. Lopatkou hĺbil jamky a do úrodnej, navezenej, čiernej hnojozeme, bez orania dával vybrané semená kukuríc, čo to rástli aj vlani. Dážď stekal po vlasoch, po jemnej, zimnej capej srsti a po holých rukách, dopadal na úrodnú Matku zem, ktorá sa so živou vodou zlievanej Perúnom menila v posvätné blato. Človek si každá dva kroky hodil priečne na zem prút a potom poukladal pozdĺžne viacero prútov, aby v nôcke sadil aspoň približne do radov. Do jamiek narýchlo púšťal po dve – tri semená, pre istotu, lebo dvesto metrov od domu za trŕňovým valom ich veruže asi nebude nik polievať. Iba ak ten, čo dlie hore. Každú chvíľu sa zablyslo a v tých zábleskoch svetla bolo políčko osvietené ako vo dne. Blesk osvietil aj fľašku obradného nápoja, z ktorej človek pred sadením odlial na všetky štyri strany Slnka. Teraz aj sám upil z nápoja farby kukurice a ďalej ďobal do Zeme a vtláčal do nej semená a prikrýval ich perinkou úrodnej prste. Chvíľam spieval. Striedal postoje, aby ho neboleli kríže, veď už bolo aj riadne po polnoci a políčko ešte nebolo celkom vysiate. Treba využiť tento dážď, to vedel, vedel, že keď koná podľa znamení, je to dobré. Ktosi mu pred pár dňami vtlačil knihu s výsevným kalendárom. Podľa neho by sa teraz mala sadiť koreňová zelenina a nie zrno. Človek ale seje podľa znamení. Tak mu to vychádza lepšie.

kukurica_v.jpg

Keď skončil, bol po celodennej a aj nočnej práci riadne unavený. Capí kožuštek si vyzliekol. Bol ešte teplý, zvonku premočený, ale zimná, jemná podsada pustila vodu len po kožku. Zvonku bola mokrá, zvnútra na väčšine plochy suchá. Človek ho zavesil na žrď pri kachliach, v ktorých už pár týždňov nehorelo. Opláchol si nohy a zvalil sa do postele ako poleno. Ešte v náznaku cvičenie štyroch živlov, aby sa na chrbtici uvoľnili stavce a vo chvíli už spal. 

Odvtedy pár krát pršalo a zem sa už celkom nevysušila. Dnes nadránom sa človek zobudil na dážď. Za štebotania vtákov zašiel na políčko. Kukurica už klíčila. Bolo vidno jej živozelené výhonky, ktoré vyrazili na povrch najprv ako mečíky a vzápätí vetvili svoje lístky snažiac sa zakoreniť natoľko, aby mohli rásť. Kukuričné semená sa v zemi nezasušili. Krásne vzišli a spievali svoju tichú, detskú pieseň. Vetrík oznámil dobrý čas a Perún bol ku gazdovi štedrý. A to veľká chvála.

podobné články:

 

19.4.13 Posledný ostnatý drôt Z vrchárskeho zápisníka

 

7.10.2011Kradli sme, nech je nám odpustené. Teraz sadíme – O KUKURICI A GAZDOVSKOM POVSTANÍ

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.kukurica.sadenie.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.