Prvé jarné kozľa: HÁJKO V HÁJI

hajko1.jpgČlovek sa zobudil na svitaní. Uvítal slnečný svit, lebo Slnko bolo ešte za horou. Popočúval, čo hovoria vtáky. A šiel si ešte zdriemnuť. V noci písal a teraz, ráno, sa veruže dobre dospávalo. Nie dlho.

Po ránu pustil kozy. Šli na salaš, na miesto, kde včera človek osekal časť ohryzenej liesky, aby hodila šípy, a jednu schnúcu bazu nad prameňom, tiež v dvojmetrovej výške, aby hodila píšťaly. Obhádzané kriakmi, aby ich zvieratá neobhrýzli, ostali lieskové a bazové kmienky v bezpečí. Kozy sa motali okolo stajne a človek voňal les. Pozeral na salaš, na slnečnú stráň, ktorá rozvoniavala koncom zimy a predzvesťou jari. Zastrčil si za opasok osekávač a vykročil hore, na salaš. Niečo ho tam ťahalo. Niečo. Silno.

Kozy videli, ako človek kráča hore stráňou. Ohryzka vedma, dcéra vedmy Hrušky, zamekala. Z diaľky bolo vidno jej nezameniteľný obrys hlavy, uší … Ohryzka šla hore a ostatné kozy, najstaršia Vážka a Sivka, s ňou. Za nimi celé stádo. Šli hore, na salaš. Teda na lesopasienok prerastený pásmi kríkov.

Hájko stál v hájiku a čakal na svoj osud. Keby nie Čuvy, nevedno, akú by mal cestu.

Človek pozeral, ako sa na slnečnej strane, v osikovom hájiku, motá čuvačka Čuva. Pri niečom stála a očuchávala to. Bolo to asi 50 krokov od človeka. Pri Čuve, pri mladej osike, bolo nejaké zviera. Z diaľky vyzeralo ako mačka, ktorá sa chystá vyliezť na strom, ale nejako sa nemá k činu. Táto zvláštna poloha malého zvieraťa človeka zaujala, približoval sa k zvieraťu a onedlho bolo vidno, že má inú farbu, ako všetky mačky z gazdovstva. Keď prišiel k zvieraťu na 20 krokov, s istotou videl, že je to kozľa. Malo síce hnedastú farbu suchého lístia, avšak z desiatich krokov už bolo vidno, že má postavu krásneho capka a trčí z neho pupočná šnúra. To, čo obchádzala a už aj jedla Čuva, bol plodový koláč. Capko bol tu sám, zjavne pol dňa, lebo bol pekne vysušený. Nebyť človekovho cítenia a obchôdzky, asi by sa nedostal po náhlom rannom pôrode späť do stáda. hajko2.jpgBlížiace sa stádo kôz človek privábil priamo k capkovi tým, že osekávačom zhodil ohryzenú mladú osiku. Tá aj napriek zacelenej kôre mala hubu – podpňovku. Už predtým sa Vážka a iné staršie kozy dívali smerom k takmer neviditeľnému novorodencovi, ktorý mal hnedú farbu okolitého suchého lístia. Človek si všimol zvláštne mekotanie Černice. Odhadol, že ona je matka. Černica, Ohryzkyna dcéra, z klanu Hrušky z Hrušova. Keď sa mu podarilo vidieť ju zozadu, bolo vidno, že „črievka“, ktoré z nej visia, hovoria o čerstvom materstve. K capkovi sa veľmi nemala. Bol to zriedkavý prípad chabého materského pudu – po asi troch stovkách pôrodov plných materského citu. Človek držal Černicu, ktorá mu nechcela dať, kým capko, jej syn, dychtivo pil. Bol už krásne suchý, nevedno, či ho po pôrode vylízala, alebo ho vysušilo len Slnko. Asi tak. Bolo to prvé kozľa narodené po zime, na pasienku. Skoré nájdenie bolo dobrým znamením.

Capkovi dal človek meno „Hájko“, keďže ho našiel v osikovom hájiku.

Hájka sme preniesli do stajne a večer, keď prišli všetky kozy, zatvorili ho s Černicou. Ráno bol napitý a Černica mala vemeno prázdne. Dala mu piť. Zobudila sa v nej matka.

hajko3.jpg

Po napití ostal niekoľkohodinový Hájko pri breze a vychutnával si lúče svojho prvého Slnka.

Snímky: -slav- a Ladomíra

podobné články:

17.9.12 Deravý PLOT Žiarislav píše. Z Vrchárskeho zápisníka

20.4.12 Gazdovský rozhovor so Žiarislavom o slovenskej lazníckej koze

8.1.12 VRCHÁRSKE VZRUŠENIEZ rodocestného zápisníka 

 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.hajko.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.