KTORÉ NÁBOŽENSTVO MÁ PATENT NA ETIKU?

Vedomie o výnimočnosti spočíva často v nevedomosti.

Niektorí teológovia presadzujú označenie troch náboženstiev „z Abrahámovho koreňa“ s koncepciou jediného osobného Boha ako „etické náboženstvá“. Myslí sa tým judaizmus, kresťanstvo a islam. Takto ich označuje napríklad katolícky teológ Hans Kung, horliaci za ekumenizmus (avšak súdiac podľa jeho filmov ide o ekumenizmus – teda zmierenie len medzi „etickými náboženstvami“). 

symboly.gif

Teda žiadnych 7 babičiek, alebo iné podanie skutočného celostného ekumenizmu zahŕňajúceho zmierenie s prírodnými kultúrami (náboženstvami a duchovnami) v koncepcii zmierenia „etických náboženstiev“ ťažko by sme nachádzali.

 

Otázka je, prečo v snaženiach predstaviteľov samozvane etických náboženstiev stále nenachádzame celostný ekumenizmus, teda úctu aj k iným – k prírodným duchovnám, náboženstvám a kultúram (česť služobne nižšie postaveným výnimkám). Možnože preto, že v skutočnosti tieto náboženstvá (nie teoreticky) nie sú až také etické, než ako sa tvária. 

 

Z DEJÍN „ETICKÉHO“ ÚTLAKU

Pozrime sa, čo sa za posledných 2 000 rokov ťaženia „etických náboženstviev“ stalo. Už predtým za Mojžiša boli zabití „pravovernými“ tí Židia, ktorí mali inú predstavu o židovskom duchovne ako Mojžiš. Ten nastolil nielen náboženstvo jedného, vyvoleného národa, ale aj (najskôr podľa egypského vzoru) kňazstvo jednej (a to svojej) rodovej línie. Kult jediného Boha nebol jeho vynález, podobnú vec už pred ním v Egypte uplatnil iný vodca (tam faraón), lenže jemu sa to nepodarilo v zavedenej ríši uskutočniť tak účinne, ako Mojžišovi v podmienkach malého putujúceho kmeňa. Po zvestovaní Ježišovom (ten pôsobil nemocensky a nenásilne) boli mnohé názory na to, ako má vyzerať kresťanstvo. Rannokresťanské prúdy boli viac, či menej tvrdo potlačené mocenskou cirkevnou štruktúrou. V tej sa skrížilo židovské náboženské poňatie s Ježišovým učením a to celé s rímskym (východným, či západným) mocenským aparátom. Treba podotknúť, že pri spájaní starého zákona (judaizmu) s novým (samotným kresťanstvom) bolo potrebné kvôli nedostatočnej „konvertibilite“ výsledok na rôznych konciloch a pri iných príležitostiach pookresávať, a to sa dialo neraz krvavou cestou. Neprežila žiadna ranná ekumenická podoba kresťanstva, a bolo ich mnoho, v ktorých sa prirodzene spájalo kresťanské poňatie s rôznymi „pohanskými“ (prírodnými) kultami, alebo bolo dokonca súčasťou panteónov. To sa stalo napríklad u Polabských Slovanov, ktorí sa síce s kresťanstvom už stretli a sčasti ho mnohí slobodne vyznávali vrámci svojho panteónu, avšak stali sa obeťou genocídy. Horlivci „etického náboženstva“, v tomto prípade nemeckých katolíkov „druhej ríše“, začiatkom druhého tisícročia uskutočnili spolu s ďalšími „etickými“ spojencami proti polabským Slovanom takú vyhladzovaciu vojnu (venedská krížová výprava), ktorej výsledkom bolo úplne vyhubenie desiatok slovanských kmeňov (územie východného Nemecka). Príznačné je, že títo Polabskí Slovania žili v podstatne demokratickejších podmienkach, ako ich kresťanskí susedia a podľa nemeckých cirkevných záznamov mali takú dobrú sociálnu sieť, že nepoznali žobrákov…Raz viac, inokedy menej kruto postupovalo šírenie židokresťanských cirkví plošne až do novoveku (pripomeňme, že Židia samotní iných na svoju vieru nikdy neobracali). A kruté postupy to boli bez ohľadu na typ kultúry, ktorú údajní „kresťania“ rozvracali. Kruté boli tak postupy voči organizovaným štátom (rozvrátenie obrovskej juhoamerickej ríše Inkov, povestnej svojou sociálnou sieťou, ktorú im mohli kresťania iba závidieť), ako aj voči kmeňovým duchovnám (zákazy pôvodného – indiánskeho duchovna v rezervačnom období , ktoré boli súčasťou indiánskeho holokaustu uskutočnenom „Bohom spojenými“ (in got vi trast) Američanmi. Kým Židia bojovali len so svojimi susedmi, „kresťanské“ cirkvi posväcovali meče na všetkých svetadieloch. Koncepciu „svätej vojny“ prebrala so starozákonným úvodom tretia monoteistická duchovná podoba a to islam. Mohamed ako vodca, bojovník i trestajúci pán, bol viac podobný vodcovskému Mojžišovi, než ako nenásilnému Ježišovi. Moslimská expanzia sa v mnohom podobala na „kresťanskú“, i keď nebola až tak podkutá kolonializmom, ako „kresťanský“ západ.

 

…A ČLOVEK STRATIL KRUH…

A tak sa stalo, že „etické náboženstvá“ nastolili svoju totalitnú vládu takmer v celom pozemskom svete. Ubránila sa im len veľká časť Indie, Čína, Japonsko a pár drobnučkých, spravidla pustých území. Ťaženie „etických náboženstviev“ môžeme v podstate stotožniť s obdobím ničenia a útlaku prírodných kultúr na Matke Zemi. A je jeden z dôvodov, prečo je v tomto článku toľko úvodzoviek. Tieto náboženstvá jednoducho všeobecne neoznačujeme ako etické (z výnimkou ich teológov), pretože by to mohlo vzbudzovať predstavu, že iné náboženstvá, duchovná a kultúry etické nie sú. Ale to nie je pravda. Každý kmeň, každá kultúra má svoju etiku. A skutočná kríza vždy prichádza po jej násilnom rozbití. Ani názov „monoteistické“ nie je celkom výstižný, keďže napríklad uctievanie svätej matky, tiež rôznych patrónov, často nesie črty polyteizmu, o čom sa v cirkvách aj oprávnene vedú živé diskusie. Pochopiteľné je aj pomenovanie pre spomenuté tri „abrahámovské“ náboženstvá, i keď s tým sa určite nestotožňuje dnes laická kresťanská verejnosť. Pojem „svetové náboženstvá“ tiež nie je výstižný, napríklad judaizmus síce je v čiastočnej podobe súčasťou kresťanstva a islamu, avšak sám ako taký zostal judaizmus kmeňovým, čí národným náboženstvom Židov (ktorí sa ho nijako nesnažia šíriť medzi Nežidov – Gojov). Síce synagógy sú naozaj v takmer celom svete (asi nie sú bežné v Číne a Japonsku) ale to aj jogove ašrámy sú v takmer celom svete, takže potom joga, o to viac, že sa nespája s jediným národom, by tiež mohla byť považovaná za svetové duchovno (samozrejme, nie náboženstvo). Za jediné ďalšie „svetové“ náboženstvo je považovaný pôvodom (na podklade véd) vzniknutý indoeurópsky budhizmus. Ten síce pôvodne nebol ani tak náboženstvom, ako skôr duchovnou vedou (duchovnom). Ale keďže v užitej podobe je sprevádzaný náboženskými prejavmi a chápaním, možno ho s menšou výstižnosťou označiť aj ako náboženstvo. Avšak – akoby bez koreňa „bohom vyvoleného národa“ ho teológovia neoznačujú za etické náboženstvo. Aj keď na rozdiel od judaizmu, cirkevného kresťanstva a islamu, zahŕňa budhizmus vo svojej etike aj iné, ako ľudské bytosti. A to v dnešnej dobe nie je zanedbateľný prvok. A ďalší rozdiel – budhizmus síce tiež potláčal prírodné duchovná, ale nie tak násilne a na rozdiel od takzvaných „etických“ náboženstiev neviedol ani náboženské vojny (podobne, ako náboženské vojny neviedli napríklad prírodní Slovania). A keďže budhizmus a v podstate aj prírodné (šamanské a iné) náboženstvá a duchovná viac, či menej zahŕňajú prírodné javy, živly, sily alebo svätosti a vyjadrujú etické vzťahy aj voči iným, ako ľudským bytostiam (zvieratám, stromom…), tri abrahamovské duchovná sa nám javia ako teo-antropocentrické. Teda ľudostredné – všetko živé na zemi je len človekovým služobníctvom, bez posvätného kruhu , a potom ten mužostred – Eva je pre potešenie Adama vyrezaná z jeho rebra – kde je potom Veľká Matka? A teda antropocentrizmus, už zbavený vnímaním Boha, je potom pochopiteľným vývodom v materialistickej spotrebnej (euroamerickej) kultúre, ktorá sa práve antropocentrizmom líši od dávnych demokratických prírodných kultúr sveta, z ktorých si my môžeme spomenúť napríklad na prírodné kultúry dávnych Slovanov. Technika samotná je duchovne nepodstatným, i keď vývojovo dôležitým rozdielom medzi dávnou, a dnešnou demokraciou.

 

VYVOLENOSŤ NA TENKOM ĽADE

Výnimočný etický náboj nemožno vzhliadnuť ani v ďalšej podobnosti spomenutých troch náboženstiev. A to v presvedčení o vlastnej vyvolenosti. Skôr opačné dôsledky to vo vývoji ľudstva malo – útlak iných (a utláčali sa aj medzi sebou).

 

Na etický základ – desatoro – sú síce monoteistické kultúry hrdé, avšak podobné písané, i nepísané zákony mali aj iné kultúry, snáď s výnimkou prvého – „Ja som Jehova, Boh tvoj, ktorý ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov, nebudeš mať iných bohov predo mnou“. Takže toto Mojžišom napísané prvé prikázanie bolo len pre Židov, a kresťanské cirkvi ho museli zmeniť, aby sa mohlo uplatniť na potlačenie nežidovských kultúr, ktoré spravidla nebývali predtým v Egypte a nemodlili sa k Jahvemu. Podobne „aktualizovali“ aj ďalšie prikázania (nebolo treba napríklad spomínať pôvodné ukradnutie somára adresované aj menej chápavým jedincom v púšti, hlavne ak išlo o obracanie Eskimákov, ktorí by mohli ukradnúť nanajvýš tak soba, keby im v tom vlastná etika nebránila)… Stalo sa zneho „nepokradneš“ a dosť. Vlastne aj Mojžišove desatoro bolo kompilátom predchádzajúcich právnych noriem iných kultúr (poznáme už sumerský Chamurapyho zákonník), podobne, ako starý zákon má v sebe bájne kompilácie iných kultúr (povesť o arche Noemovej má korene v starobabylonskej povesti s podobným dejom). Zákaz krvnej pomsty je známy napríklad v kmeňovom zoskupení piatich irokézskych národov a takto by sa v etike dalo pokračovať ďalej, až k buddhizmu a jogovému neubližovaniu, ktoré by nás asi nenútilo v základnej škole na hodine biológie len tak rozrezávať dážďovky, v čom nám kresťanská etika nenapomáha, ale ani nebráni, keďže po ktoromsi koncile zvieratá už „nemajú“ dušu. Tu monoteistickí otvorení milovníci prírody, ako napríklad František z Assisi, sú skôr príjemnou výnimkou, možno až nádejou, nie však pravidlom.

 

Monoteistické náboženstvá, ktoré sa pasovali za etické, čaká dôležitá dejinná úloha. A tá nespočíva v monoteistickom ekumenizme, ktorý sa nemusí sám osebe vylučovať s dohodou troch diktátorov. Toto už dnes vec nerieši. Dnešné evanjelium je o mieri medzi človekom a prírodou, a nie o mieri medzi „vyvolenými“ utláčateľmi. A tiež o spolužití s inými kultúrami, a hlavne prírodnými.

 

Nevadí nám, prírodným bytostiam, ak nás nebudete milovať. Úplne nám stačí, ak nás necháte žiť na pokoji.

 

-slav-

 

podobné články:

zvonec.gif

16.3.10 Ľudia pôvodného duchovna aj ateisti a iní nechtiac platia prostrednícvom štátnych

odvodov veľkým registrovaným náboženenským spoločnostiam, ku ktorým sa nehlásia

a ktoré ich dokonca potláčajú. Nespravodlivosti zatiaľ neodzvonilo.

Podľa nového zákona na registráciu náboženskej spoločnosti je potrebný podpis

jej 20 000 (dvadsaťtisíc) právoplatných členov. Celýčlánok TU 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.eticke.nabozenstva.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.