Kozy sa pásli pod hrebeňom, Gubo bol pri nich. Z ničoho nič sa na stráni rozľahol výstrel a vzápätí skučanie psa. Potom chvíľu ticho. Len splašené kozy zvonili svojimi zvončekmi. Ladomíra kričala a malý Rodan plakal, boli niže stáda, nad domom. Pes na volanie nepribehol. Nemohol. Guľa veľkého kalibru mu rozstrelila srdce aj pľúca. Bežal som s krikom do kopca na miesto činu, na čo reagoval za pásmom kríkov a stromov skrytý páchateľ tak, že strelil do už aj tak mŕveho čuvača a z miesta ušiel. Zverolekár, ktorý prehliadal psa, tiež poľovník, tvrdí, že spôsob streľby „na komoru“ a použité strelivo napovedá, že psa pravdepodobne zabil skúsený poľovník.
PODOZRIVÍ SÚ POĽOVNÍCI
Gubo bol krásny slovenský čuvač vycvičený ku práci na salaši. Nemal ani dva roky. Odchovali sme ho po smrti jeho staršieho brata Maca, ktorý zahynul na otravu. Dvaja zverolekári sa zhodli na tom, že aj v prípade Borky boli príčinou smrti kumarínové jedy (kedysi ich používali aj poľovníci, dnes sú zakázané). S podobnou diagnózou sme na jar urobili žiarový pohreb Snežke. Pred rokmi bezo stopy zmizol otec Guba aj Maca – Belo, pravdepodobne zastrelený. V priebehu troch rokov je to päť mŕtvych čuvačov, otrávených a zastrelených, i keď jeden z nich nie je potvrdený. Aby sa mohol zloduch voľne a neoprávnene pohybovať po pozemku, snaží sa zastreliť, alebo otráviť strážnych psov. Slovenský čuvač je považovaný za národné plemeno. Chov oviec a kôz bol oddávna spojený so strážnou službou čuvačov. Čuvač chráni stádo pred medeveďom, pred vlkmi i pred cudzími psami. A aj pred zlodejmi. Pastiersky pes sa dostal aj do poľovného zákona, podľa ktorého poľovník nesmie na pastierskeho psa strieľať, pokiaľ nie je viac, ako 200 metrov od stáda! Zloduch nám v piatok večer popravil psa, ktorý bol pri kozom stáde, musel počuť zvonenie zvončekov, ovce boli tiež opodiaľ. Stalo sa nad salašom.
Podozriví sú poľovníci. Niekoľkí sa zastrájali, že zastrelia čuvača, ak bude chodiť po pozemku voľne. Lenže pastiersky čuvač je na reťazi pri dome neúčinný, jeho úlohou je strážiť stádo tam, kde sa pasie. Pred rokmi som sa musel vrátiť z výjazdu na koncert, lebo jeden poľovník stál na ceste a sedemdesiat metrov od neho, chrbtom k salašu, ho vyštekával pes. V ruke mal pušku a hovoril, že ak pes nezmizne, zastrelí ho. Lenže pes bol na súkromnom pozemku, keď vyštekával poľovníka, ktorý právo tam ani ísť a už vôbec nie smerom na pozemok strieľať. Bola tu čuvačka Snežka, ktorú už raz postrelil jeden zloduch priamo uprostred pozemku, pravdepodobne poľovník. Snežka akoby zázrakom prežila priestrel guľovnicou a keď som sa druhý deň pýtal poľovníka-hubára, ktorý sa často bez ohlásenia motal po pozemku, či nevie, kto mal včera poľovačku, zaškeril sa a škodoradostne sa opýtal – čo, zastrelili vám psa? „A vy to odkiaľ viete“, pýtam sa ho, on sa len usmial a odišiel. V ten deň som zhodil na pozemku posedy.
Keď som sa autobusom vracal k domu, prvý rok po usadení sa na vrchoch, vtedy ešte bez domácich zvierat, často som vystúpil na zastávke hore na Kokavke a prešiel sa dva kilometre po zarastenej stráni. Pri dome sa zvykol pásť krásny srnec. Až do koncertnej šnúry v Británii. Keď som sa vrátil domov, poľovníci sa pochválili: „Pri dome sme ti strelili srnca“. Pritom 200 metrov od domu je zakázané strieľať. Keď je „spoločná poľovačka“, a všade sa rozliehajú výstrely, často sa stáva, že napriek štekotu čuvačov príde na lúčku pri kolibe, sto metrov nad domom, stádo jeleňov a čakajú, kým sa poľovačka skončí. Tu, na pozemkoch okolo novodrevného salaša, poľovníci nemajú právo ani len vkročiť a nie to ešte strieľať, keďže som s nimi nikdy nepodpísal zmluvu a po týchto udalostiach určite ani nepodpíšem. Kvôli ujasneniu – sú slušnejší poľovníci, ale niektorí sú aj neslušní. Tí neslušní porušujú zákony, predpisy a nemajú ani len náznak slušného správania. Chodia po pozemkoch, na ktorých nemajú poľovné právo a strieľajú tam protiprávne divé aj domáce zvieratá. Okrem cigaretových krabičiek po nich ostávajú na čistučkom pozemku pohodené aj krabice od nábojov. Pred týždňom deti na letnom tábore priniesli so prístrešku nábojnicu z guľovnice, ktorú našli ani nie sto metrov od domu. Prišiel čas povedať, že už to nebude tak, ako to bývalo a že hovoríme o trestnej činnosti, ktorá už nebude utajená.
ZASTRELENÉ KOZY A KONE
Občas sa stalo, že sa mi na pozemku pásli cudzie kone, alebo kravy. A stalo sa aj to, že moje zvieratá prešli na susedov pozemok (tuto, vo vrchoch, je riedke osídlenie a najbližší sused je niekedy aj kilometer ďaleko). U vrchárov sa takéto veci bežne riešia dohodami, čo sa aj dialo. Z času na čas sa ale stane vec, pri ktorej zastáva rozum stáť. Napríklad neďaleko Kokavy zastrelili gazdovi Krupovi jazdeckú kobylu. Ťažko povedať, s kým si ju splietli. Nik tam nemal hlásenú poľovačku, čo sa bežne stáva, ale niekto strieľať musel. Domáce zvieratá, na ktoré sa tu strieľa, to nie sú len čuvače, ale napríklad aj kozy. Na jar sa nevrátili z paše tri kozy. Jeden capko mal prestrelenú sánku, jedna mladá kozička sa vrátila po desiatich dňoch s prestrelenou nohou a dve dojky sa nevrátili vôbec. Za takýchto okolností sú čuvače nutné. Dnes tu už žiadny dospelý čuvač nie je. Našťastie dorastajú dve šteňatá, čo boli vypiplané na cumli na kozom mlieku, sú ostrejšie, ako nebohý dobrák ich otec Gubo, vyrastali od mala bez matky. Keďže ich matka – Snežka – tri dni po pôrode zahynula podľa zverolekára na príznaky otravy. Šteňatá môžu dostať hraničiarsky výcvik, so stopovaním a zadržaním hladkým aj s protiútokom. Mnoho susedov, vrchárov, je tiež pobúrených. Aj na susedovom pozemku pred dvomi rokmi ležal ich zastrelený čuvač, starší ľudia ho nevládali odtiahnuť. „Len čo si vychováme čuvača, hneď nám ho zabijú“, hovorí Darina Bosmanová, vrchárka z vrchu Hrabina. Iný sused sa sťažoval, že mu zastrelili koňa a hlavu odrezali, keďže v nej pravdepodobne uviazol projektil, ktorý by mohol poukázať na strelca. „Ale som si ho chytil, toho poľovníka, rozbil som mu o strom pušku, priviazal ku mravenisku a nad ránom sa priznal“, hovoril o tom ten vrchár, i keď nevedno, či to bola pravda a ani či takéto priznanie bolo dôveryhodné. Skutočnosť je ale taká, že poľovníci si občas zmýlia domáce zviera s divým. Zdá sa, že nám tu po horách chodia ozbrojení teroristi a bolo by vhodné, aby proti nim zasiahol štát. Ako je možné, že držitelia zbrane nie sú povinní preukazovať sa psychotestami, dokonca vôbec? Mnohí poľovníci vôbec nepoznajú zákon. Alebo ho naschvál porušujú, keď vyhlasujú, že môžu zastreliť kedykoľvek akéhokoľvek psa 200 od domu. Nemôžu, lebo – v prvom rade by museli mať hlásenú poľovačku so zápisom v knihe návštev revíru. Druhá vec je, že členovia poľovníckeho združenia majú presne poznať svoj revír a nesmú vôbec vkročiť na pozemky, ktoré združenie nemá zmluvne dohodnuté (a na tých, kde to dohodnuté je, sa mali vopred hlásiť). Tretia vec je tá, že na to, aby strieľali na psa, musia mať povolenku na škodnú. Ďalšia vec je tá, na pastierskeho psa nesmú strieľať, hlavne keď sa 200 m od neho pasú domáce zvieratá. A štvrtá vec je tá, že strieľať môžu len keď dokázateľne durí zver, čo isteže poľovník vždy povie, že pes duril zver a psova výpoveď isteže neplatí. V Trnave pred nejakými pätnástimi rokmi susedina štrnásťročná dcéra venčila psa a poľovník jej ho zastrelil pred očami, krásnu bytovú koliu, pričom na dievča vrieskal a strieľal smerom k nej. Porušil hneď niekoľko predpisov. Už dávnejšie bol prípad v Levoči, kde poľovník – lekár (!) zastrelil chlapca, ktorý ležal pri svojom sediacom psovi, ktorého chcel „lovec“ trafiť z okna svojho auta. Levočania spomínajú, že nedostal ani len podmienečný trest. Člen poľovnej stráže (!) prestrelil pneumatiky chlapovi, ktorý mal pri lese pristavené auto, inde poľovník vyháňal z lesa chlapcov tak, že jedného z nich postrelil. Na stránke Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk v diskusii iný poľovník píše, že jeho kamarát na poľovačke komusi zastrelil psa a namieril pušku aj na majiteľa s tým, že keď sa mu to nepáči, môže odstreliť aj jeho (!) a hrdí sa tým, ako keby to bol nejaký chrabrý a správny čin, a nie zločin agresívneho idiota, ktorí by už nikdy nemal mať povolenú zbraň. Inde zastrelil poľovník susedovho psa rovno vo dvore a podobných príhod je veľa.
CESTA JE ZÁKON
V poľovnej knihe návštev revíru nie je na deň, keď bol počas služby zavraždený čuvač Gubo, žiadny zápis. Ak to teda bol poľovník, čo strieľal, tak porušil niekoľko právnych noriem. Niekedy lovec musel byť zdatný, priblížiť sa na dostrel šípu, riskovať život len s oštepom v boji s medveďom alebo kancom. Dnes je to inak. „Lovci“ popravujú ďalekonosnými zbraňami nemé tvory a to často v rozpore so zákonom, aj pytliaci, aj poľovníci. Navyše, kým medvede na Slovensku zabijú ročne priemerne nula ľudí (0 ľudí), poľovníci zastrelia aj 10, isteže, najskôr nechtiac, zväčša kolegov, s postrelenými je to údajne okolo 35 ľudí ročne. Zdá sa, že nie je to medveď, kto je tu premnožený, a už vôbec nie najnebezpečnejší.
Riešenie? Áno, jestvuje. Poľovníkom sme ich lovecké právo dali my. Lebo my sme štát. Majú tie svoje práva a povolenia od nás. Tak im ich môžeme aj obmedziť a to prostredníctvom múdrejšieho štátneho zásahu. Okamžité podrobenie psychotestom a vylúčenie zákona nevedomých, alebo porušujúcich poľovníkov, by mal byť začiatok. Vylúčení by mali byť aj tí, ktorí sa dokázateľne vyhrážali iným násilím. A prešetrovanie trestných činov a prečinov úradmi je ďalšia vec. Lebo napríklad čuvač s dobrým výcvikom, aký mal napríklad Gubo, 
nemôže mať menšiu hodnotu, ako 300 E a to sa nedá ututlať ako priestupok, keď to je trestný čin. 90 percent územia Slovenska sú poľovné revíry, po ktorých sa pohybujú okrem slušných ľudí aj neslušní a medzi nimi sú aj mnohí poľovníci. To sa máme báť pohybovať sa vo svojej vlasti? Máme trpieť tým, že nám protiprávne zabíjajú našich priateľov? Nie! Zmeňme to!
Drahý Gubo. Priateľ. Dobrý a slušný čuvač, ochranca zvierat a kamarát detí. Zastreli ťa zákerne podlý a zákerný vrah, keď si bol na hliadke pri našom stáde. Viem, že tvoja duša onedlho príde do neba. A včera, keď som ti pri stmievaní staval hranicu, videl som tvoje na červeno svietiace oči, neboli už živé, ale ešte ani mŕtve. Videl som, že oni videli zloducha a že ten bude postavený pred boží súd.
Žiarislav,V Kokave nad Rimavicou, 30.7.2011
podobný článok:
20.4.11 BORKA ODCHÁZDA – Z vrchárskeho zápisníka, Žiarislav TU
Zdroj: Ved.sk
