Z vrchárskeho zápisníka: Borka odchádza

borka.jpgZ ničoho nič prišla do izby. Urobila to niekoľkokrát. Chcela niečo povedať. Niečo veľmi dôležité. Borka, ale veď nič sa tu teraz nedeje. Ani pieseň nezuní, ani nič iné. Ale ona len prišla a chcela pohladkať. No jasnéééé, že ťa máme radi. Bóóórka. A teraz si ľahni na miestečko. Ona si aj ľahla. 

Človek si ale hovorí – ona chce niečo povedať. Stále nad tým dumá. Hladká Borku v nemilej predtuche. Človek je síce s nahrávanie načisto vyčerpaný, ale predtucha dobrá nie je. Sen je varovný. Ráno tam bola zvracanica. Žlč samá, žiadne jedlo. Človek to v noci počul, ako všetko, čo sa deje okolo, vstal a utrel. Ráno zase. Borka príde smutne sa tvári, priloží hlavu na koleno. Pozerá tými svojimi múdrymi očami a hovorí – ja neviem ja nemôžem s tým. Je to nedobre. Máš ma rád? Obtrie si hlavu a človek ju pohladká. Jasné, že ťa ľúbim. Veľmi ťa ľúbim, ty si náš hlavný pes, ty si náš človek. Ale potom zase. Žlč sa mení na krv. Prvá vec, čo človeka napadla – otrava. Lenže to už ak niekoľko dní trvá, pomoc je ťažká. Živočíšne uhlie ani vitamín nezaberá. Potom sa jej predsa len na deň polepšilo. Zjedla ďalšie vajcia, lebo nič iné nejedla. Aj sa napila. Borka chodila kolo domu, aj zabrechala. Jak to ona vie, na diaľku spozná, či sa blíži dvoj, alebo štvornohý. Ale na ďalší deň sa znova pohoršilo. Krv spredu i zozadu. A na ďalší deň už iba samé zvracanie. Nepomáhajú ani protizápalové injekcie, ani vápnikovky. Človek beží do doliny, vracia sa a dáva jej infúziu. Deň z toho žije, a potom sa celkom stráca. Vracanie krvi. Jasnej, spenenej, i temnej, zrazenej. Borka, vydrž, ešte vydrž. Utiera spod nej chuchvalce krvi, už tri koberce sú nasiaknuté. Počkaj, dám seno ovciam, koňom a kozám. Ona len leží, vo svojej pevnej polohe statnej vlčice, ale už na dlaždiciach, lebo všetky koberce sú krvavé. Pozri, Borka, tuto som ti ustlal čistú plachtu. Oči má prítomné. Jasné, nesťažuje sa. Leží s mierne otvorenými očami, nefučí, ako kedysi jej syn Maco. Neplače a nemá kŕče. Drží sa ako svätý bojovník, bez útoku a bez úteku. Človek ju pretiahne na čistú plachtu a beží dať žrať senožravým. Keď sa vráti, Borka leží na boku. Bez dychu. Jej duša práve vyvanula a pozerá sa na nás zhora. Pomaly sa lúči a odchádza. Darmo ju hladkáš, darmo spomínaš, ako tu s tebou bola, vo vrchárskom raji, od prvej chvíle, odkedy ju poslal očovský bača v krabici od topánok, priniesla ju Lesana s Jankom ako uvítací dar. Chodila s tebou aj na vystúpenia, aj na stretnutia, ako taká malá chlpatá, biela, statočná spoločníčka. Strážila vak, potom dom, kolešňu, spávala pri pelechu i pri posteli, v panelákoch i v lesoch, kdekoľvek si vkročil, stále bola s tebou a trpezlivo čakala. Rozumela duši, aj hudbe. Odhadla dobrých ľudí i zlé myšlienky vedela vytušiť. Ale nemyslela si, že ľudia vedia byť až takí zákerní, že dajú jed do jedla. To by predsa neurobili ľudia, no nie, človek? No ale niekto to asi urobil. Niekto asi áno. Možno ten, kto otrávil tých štyroch jazvecov pred troma rokmi, možno aj ďalšie zvery, ktoré zhynuli mimo našich zrakov. No a pred rokom a pol umrel v kŕčoch na vnútorné krvácanie aj tvoj syn, Maco. Tuto má, aha, miesto, tak tuto treba jamu vykopať. Aj pospomínať na všetky zásluhy a dobré činy a spolužitie. Aj priniesť posledný kus aj pramienok vody, pofŕkať v modlitbe, aby duša mala dobrú cestu. Človek už nemá silu na nič iné. Chvála ti Borka, ty duša blízka. Za všetko chvála. Večné svetlo, živé svetom…

Aké je to čudné, keď tu nesedí, neleží. Keď tu nestráži. Vlastne to tu ani bez nej nikdy nebolo. Belo i Snežka strážia na striedačku, ale to nie je ono. Nik si nepríde porozprávať, nik si nepríde zaspievať. Už aj núkajú známi čuvačie šteňatá, ale to nie si ty, drahá Borka. Ach, Borka, smutný je tento svet. Plný zloby, podlosti, špinavosti a zákernosti. Trestať, či netrestať podlého traviča, čo obchádza tento kraj? Veď my vieme, kto proti všetkým zákonom vtedy, v nedeľu, na pasienke postrelil Snežku.

No čo, nič, žiť treba. Treba sa zdvihnúť a ísť. Treba prejsť chodníky a vyznačiť zákony. Už aj kvôli tebe, Borka. A nielen kvôli tebe, ale aj kvôli tomu, pre čo si umrela. Treba chrániť les posvätný.

Sečeň,18.1. r 11.

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.Borka.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.