Áno, v tomto sčítaní sa mnohí hlásime k pôvodnej duchovnej kultúre v širšom zmysle. Patrí k tomu kolobeh výročných sviatkov (Zimný Slnovrat, Hromnice, Svätenie jari, Turíce, Letný Slnovrat, Dožinky, Dušičky…), i udalosti v živote človeka (posvätenie novorodeniatka, prijímanie mena, postrižiny, sobáš, odprevadenie duše…), očistné, liečivé a posilňujúce obrady, chvály prijímania darov a živlov, súčasťou prírodného duchovna je aj prírodné liečiteľstvo, ľudové, užité vedomectvo, tance i duševeda… A teda nie je to v cirkevnom zmysle „náboženstvo“, je to duchovná kultúra a teda duchovno, ktoré je súčasťou kultúry národnej.
Naši predkovia uctievali svätosti, ktorých mená bežne nevyslovujeme a nosíme ich v srdci. Nebolo to jednotné v dejinách a priestore, a tak je to i dnes, je to na každého osobnej voľbe, vedomí a cítení. I keď každý má trochu inú dušu, ducha, cítenie a vedomie, i tak sme všetci vedno, v spoločnom kruhu.
Avšak toto vedomé hlásenie sa k vlastnej duchovnej kultúre, ktorá bola po vyše tisícročie zakazovaná, alebo vytesňovaná, by nemalo byť podmienkou pre zlepšenie pomerov v slovenskej krajine, či iných porovnateľných krajinách Európy. I keď to teraz vyzerá tak, že bez nášho úsilia sa to k lepšiemu nepohne. Predsa slobodné jestvovanie národných kultúr v širšom zmysle, teda aj s prvkami pôvodného duchovna, ktoré pretrvali a mnohé sa ďalej rozvíjajú, by nemalo byť podmienené nejakou cirkevnou registráciou, ktorá aj tak je v Slovenskej republike, v tejto veci celkom vzdialenej našej podstate, v podstate znemožnená.
O vedomom prístupe niektorých európskych národov k vlastnej duchovnej kultúre, vrátane predkresťanských, či súbežných pôvodných prejavov, sa môžeme presvedčiť na príklade pobaltských, či severoeurópskych národov, ktoré majú viaceré pôvodné sviatky uznané ako štátne sviatky, alebo ako pamätné dni. V školách majú výučbu o duchovnách, a nie vyučovanie jedného invázneho náboženstva, ako je tomu nanešťastie u nás. A v rámci tejto výučby sa učia aj o svojom pôvodnom duchovne. A nemajú také právne obmedzenia, ktoré sú v rozpore so slobodou vyznania, akou je napr. na Slovensku tzv. „Vatikánska zmluva“.
Súčasťou pôvodného duchovna je odpradávna i sloboda vyznania. My, pôvodný duchovný kruh, (Rodný kruh ako spoločnosť, ale aj ako zjednocujúce a aj iným spoločnostiam slúžiace vzdelávacie hnutie), máme vo svojej obradovosti uchovávané už od dôb slovanských občín voľby, ktoré poznáme v obradosloví na Slovensku dodnes ako májové voľby kráľov a kráľovien (na Slovácku Jízda králú), vo svojej obradovosti sme mali i prijímanie cudzincov do kmeňa, ktoré je doložené ako ručiteľský pobratimský obrad po šnúre, jeho podmienkou bolo prispôsobenie sa nášmu zvykovému právu, súčasťou našej spoločnosti bola i prítomnosť iných duchovných prúdov, vrátane cirkevných, pokiaľ tieto neničili naše prírodné svätyne – posvätné stromy a svätoháje, a pokiaľ neohrozovali našu spoločnosť.
Toto my vieme dokázať v letopisných dejinných zdrojoch a dokazuje to aj naše pôsobenie v súčasnej dobe, keď sme hostili na našich výročných obradoch ľudí z národov všetkých svetadielov a uskutočňovali aj obrady dvojitého spôsobu (napríklad sobášne), na rozdiel od niektorých dnes povýšených náboženských spoločností, ktoré ich odmietajú.
To všetko však nič nemení na tom, že pevne a neochvejne si stojíme za svojou podstatou. Naše deti sú pod ochranou nášho duchovna, a v dospelejšom veku si volia svoju cestu, aj duchovnú. Sme slobodní, pestujeme slobodu i vnútornú silu, dlhodobo sme schopní uznať slobodu aj iným. A v rámci tejto slobody – bez strachu, sami sa hlásime ku svojmu vyznaniu. A to vyznanie je pôvodné – prírodné, a keďže po 25 rokov budovania obrodeného obradoslovia, uskutočňovania prejavených výročných, osobných i očistných obradov, sme priateľsky hostili členov v podstate všetkých slovenských duchovných prúdov , ktoré sa viac, či menej hlásia k pôvodnému duchovnu, a popritom sme nadviazali spojenia i s duchovnými spoločnosťami iných národov, slovanskými i neslovanskými, môžeme pokojne a isto prehlásiť, že aj v budúcnosti budeme konať podobne, ako doteraz, ale s o to väčšou silou a pôsobnosťou, o čo viac ľudí sa prihlási k pôvodnému – prírodnému, a teda k RODNÉMU DUCHOVNU.
Prihlásenie sa pod viacerými menami je samozrejme možné. Avšak znamená to trieštenie síl. My z toho nemáme nijaké výhody, nijaké miesta, nijaké peniaze, nič, čo by stálo za závidenie. Pisateľ tejto výzvy a veci – obrode pôvodnej duchovnej kultúry – zasvätil svoju vedomú cestu a vyzýva všetkých, ktorí sa s ňou stretli, a aj tých, ktorých s touto výzvou oslovíte, čo je veľmi dôležité, aby ste sa nad tým zamysleli, zahĺbili, aby ste svoju dušu precítili a takisto aby ste vnímali zmysel a spôsob svojej životnej cesty. Je tu taká možnosť – že po tom, ako nám siahali na dušu a slobodu po vyše tisíc rokov, po tom, ako nám siahajú na naše duše a práva dnes, máme možnosť prihlásiť sa k našej pôvodnej – prírodnej , a teda k rodnej ceste. K nášmu prirodzenému vyznaniu, ktoré by sme – každý podľa svojej duše a slobodne – mohli označiť ako „Rodné duchovno“. Chvála za dary, ktoré k nám prichádzajú.
Žiarislav
