Sú dve možnosti: Buď prírodné duchovno význam má, alebo – nemá. A ako aj pri iných podobných otázkach znie odpoveď: Jak pre koho.
Pre nás má. A nie len význam. Je to cesta. Je to úcta. Je to skutočnosť.
Ako už toľkokrát v dejinách, treba si položiť otázku, či to nepodporuje modlárstvo.
Zem nie je modla. Zem je Matka, Živiteľka, Podstata.
Duch nie je výmysel. Duch je to, čo duší, čo dýcha, čo veje, čo je.
Duchov, ako i dychov, môže byť mnoho.
Ale niektoré sú veľké, niektoré sú presahujúce.
V piatáckej civilnej učebnici polocirkevno-pologlobalistického štátu píšu o pôvodnom duchovne len jednu vetu: Že ľudia kedysi uctievali bohov, lebo si nevedeli vysvetliť prírodné javy. (Mimochodom, oni si vedeli vysvetliť prírodné javy a vysvetľovali si ich na tú dobu celkom úspešne dobovým prírodným duchovnom., pozn. pisateľa). A potom píšu v tej učebnici o tom , že predkovia prešli na uctievanie jedného boha a píšu o tom dosť veľa a ospevujúco. Vôbec nepíšu o tom, že uctievali jedného boha, lebo si nevedeli vysvetliť prírodné javy. Aha, logika naša nedosiahnuteľná. A že navyše uctievanie jedného boha umožnilo stredoveký mocenský globalizmus a vytvorenie poddanského a nevoľníckeho stavu z dovtedy slobodných ľudí.
Uctievať len jednu vec vedie k mocenskému zjednoteniu, a na to musí vždy niekto doplácať. V lepšom prípade len poddaní a nevoľníci, v horšom prípade aj celá príroda. Pre niektorých „satanská“. A teda – nakoniec doplácame všetci.
Duch , áno, duch – ak ho vnímame, tak je. Slnko. Slnečný duch predsa nie je to isté, ako Všeduch. Zem. Zem, jej duša, to nie je to isté, ako duch. Živa, životná sila nie je to isté, ako Zem. Vedci tvrdia, že bystrosť (latinizmom povedané – inteligencia) sa prejavuje schopnosťou spájať na základe podobností, ale aj schopnosťou rozlišovať na základe odlišností. A teda – k múdrosti, k inteligencii patrí aj schopnosť uznať rôznosť.
V duchovne je to podobne.
Cyril príkro odmietal rozpravy s „pohanmi“. Bol schopní len rozpráv s monotesistami – kresťanmi, židmi, moslimami. Teda – len z abrahámovskou („vyvolenou“) vetvou zemského, inak rôznorodého duchovna. To bol ale filozof. Zdá sa, že dnešní mocnári a dnešné médiá sú na tom podobne, ako kedysi Cyril. Posledná a v podstate asi jediná slobodná rozprava o duchovne bola v STV s pripustením predstaviteľa pôvodného duchovna a to práve v čase Svätenia jari (kresťansky Veľkej noci) niekedy okolo roku 1999 a skončilo to vytesnením, ktoré trvá dodnes.
Tak sme ako kresťania v Ríme. Nie , nehádžu nás levom, len nás vytesňujú. A nie sme jediní. Veď ani v Ríme kresťanov nehádzali levom ako jediných, aj keď sa z tých romantických filmov , ktoré práve vysielajú, môže pospolitý ľud nadobudnúť takú, vcelku mylnú predstavu . Hádzali tam – do arény – oveľa viac Slovanov. Jeden zo slávnych gladiátorov mal meno Rodan. Novorímske označenie pre otroka je Slovan – sklavus – aj germánsky – slave. Aj tak Slovania nakoniec obsadili Balkán, aj vďaka pobratimským obradom prijímania cudzincov do svojej duchovne silnej kultúry. O tom sa v školách nič neučí. Ani o genocíde Polabských Slovanov, ktorí boli vyhubení nemeckými a ďalšími križiakmi na rozlohe nie menšej, ako je bývalé Česko-Slovensko. Teraz, v čase jarných sviatkov, tu máme len biblické filmy, biblické genocídy, biblické príbehy. Je to zhora. Od „hlavy pomazanej“. Ale aj tak sme šťastní, pretože televíziu nechytáme. To je ten kľúč. Sme v prírode a len vďaka niekdajšiemu pobytu v civilizácii môže pisateľ podať toto svedectvo, lebo kedysi tú televíziu chytal. A pozeral na to nekonečné pribíjanie na šibenicu, kajanie a vinenie. Dosť. Dosť bolo zimy. Jar prichádza!
NIEKTORí si neustále vynucujú pozornosť v presvedčení, vo viere, ktorej nakoniec sami uveria, že to len im sa diali krivdy. Už to trvá vcelku dlho. Dalo by sa povedať, že tisícročie.
Nám sa krivdy nedejú. Rany sme si vylízali a ideme ďalej, keď nás utláčali, tak nebudeme nariekať a prenášať to na deti. Ufňukaným šťastie nepraje. Treba sa zdvihnúť a ísť ďalej.
Len šťastní ľudia môžu zachrániť Zem. Nešťastní ľudia šíria nešťastie. Niektorí sú v lokdaune rok. A niektorí už tisíc rokov. To už nie je lokdaun, to je longdaun. Dosť bolo. Prebuď sa, zdvihni svoj biely zadok a privítaj jar v Prírode. A budeš šťastný. Slnko ti dá vitamín D a duša pookreje ku zdraviu. Zasaď zdravé plody dedične nespotvorených rastlín! Ucti svojich, aj ich predkov! Zasaď semená, sadenice, štepy a vrúble! Staň sa zemským hospodárom! A ak nemôžeš, tak tomu nejako napomôž. Pozri sa na zem, našiel si okrem asfaltu a betónu nejaký kúsok zeme, kde by nič nepučalo? Nech vypučí aj tvoja duša – ku zdraviu a ku šťastiu!
Áno, spasiteľské presvedčenie vedie k omylom.
Ale poznať svoju úlohu je dôležité.
Všetci ju máme.
Nemusíme zabiť vajce. Ak na kraslici vznikne puklina, je to znamenie, že sila z nej chce von. Ako keď sa liahne vtáčik. Vtedy ju treba dať – kde? Do koša? Posvätný predmet predstavujúci zrodenie slnečnej sily? Nie. Je také miesto – do Zeme. Oddávna to tak je. Predmety obvetované (sľúbené) boli kladené na miesto obvety často už poškodené (je to tak, archeo?) neraz naschvál. Väčšinu nájdených obetín tvorili zástupné obete, aspoň u Slovanov – sošky zvierat… i kraslice hlinené…
Čo môže obetovať dnešný človek? Kreditnú kartu? Umelohmotnú stužku vyrezanú z teplákov? Kurča v mikroténovom obale?
Nezmysel. Naša obetina je kus našej živy. Naša obetina je úcta. Je to pozornosť. Je to prísľub dobrého zemského hospodárstva.
Sú drievne, staré zákony duchovna predkov. A dnes, v dobe najväčšieho kultu spotreby, prichádza zákon nový. Prichádza nové vedomectvo. Je to nová jar.
snímky: pisateľ
SVÄTENIE JARI – súbor článkov
Ak chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto: CHCEM PODPORIŤ
