Z vrchárskeho zápisníka

Vetrík pošepkal výsevný kalendár, políčko poliala búrka. Vietor na okamih ovanul človeka na tvári a povedal svojim mokrým dychom: „Dnes prinesiem dážď“. A potom sa tváril, akoby nič a povieval si v ľahkej košeli. Človek šiel v ten deň do mesta, ale po tom, čo si vypočul vetríkov oznam, chystal si semená na sadenie. Keď sa vrátil, už hromy …

Pokračovať v čítaní

Je dobré, keď človek vstáva ako gazda, na svitaní. Napriek umeleckým sklonom a hlavne nočnému písaniu. Ráno v pokročilej jari býva voňavé. Keď vyjde človek v lesnej samote holý pred dom a chce sa pozdraviť s divmi, síce si ešte niečo cez seba prehodí, ale predpoludním, pri práci na záhrade, už košeľa visí na plote. Ranné dojenie bolo poučné. Je …

Pokračovať v čítaní

Človek sa zobudil na svitaní. Uvítal slnečný svit, lebo Slnko bolo ešte za horou. Popočúval, čo hovoria vtáky. A šiel si ešte zdriemnuť. V noci písal a teraz, ráno, sa veruže dobre dospávalo. Nie dlho. Po ránu pustil kozy. Šli na salaš, na miesto, kde včera človek osekal časť ohryzenej liesky, aby hodila šípy, a jednu schnúcu bazu nad …

Pokračovať v čítaní

Dnes človek orezával bazy a liesky v dvojmetrovej výške, aby hodili rovné prúty na píšťaly a na šípy. Dvojmetrová výška je tu nutná, aby mladé výhonky neožrali kozy. Kozy, jedna po druhej, prichádzali na lieskové jahňady a nahlas sa pritom smiali. Prišiel s nimi aj Rodan. Ruky mal celé od blata, tak ho človek poslal umyť sa pár krokov odtiaľ …

Pokračovať v čítaní

Na konskej lúke, na šikmom svahu, je od jari zarovnaná podlhovastá plocha. Na hlinokamennej „mŕtvici“ je navezených niekoľko vozíkov dvoj-trojročného hnoja zmeneného na čiernozem, teda nazvime to hnojozem. Tento elektrikármi vysekaný priestor pod drôtmi človek premenil na pokusné políčko. Tŕňové kríky nahádzané dokola vytvorili plot, aký predkovia používali v dobách pradávneho poľnohospodárstva v miestach, kde bolo dosť …

Pokračovať v čítaní

Bola jeseň. V parku rástli obrovské gaštany. Stromy voňali a voňalo i lístie. Medzi spadnutými vejárovitými listami boli hnedé, lesklé, krásne a voňavé gaštany. Usmievali sa na nás a my sme ich zberali. Niektoré boli ešte v šupke – v zelenej a pichľavej. Len tak trochu pichľavej. Časom zhnedla, ale gaštan sa z nej stále usmieval. Kým si ho odtiaľ nezdvihol, nevytiahol. Bolo to …

Pokračovať v čítaní

Kôň má rád sladkosti. Kukuricu miluje. Najradšej takú mladú, sladučkú, mäkkúčku. Kôň je tu toho roku na ozdobu, kukurica nie. Dara sa nahýňa svojim dlhým krkom ponad tŕňový plot. Tŕnie je naukladané medzi dvojitými, tenkými kolami z hrabov. Tie aby držali, istia ich hrubšie – jaseňové koly, s dvojitými osikovými žrďami. Koly už majú nejakých pár rôčkov …

Pokračovať v čítaní

Keď medveď dodriapal kozu Nôšku, v tom čase najlepšiu dojku, a vyvalil jej črevá, bolo to smutné, ale aj uľavujúce. Ukázalo sa, že bezo stopy zmiznutá Princezka a jeden capko naozaj poslúžili na obed macovi, a nie pytliakovi, ako Čmarana a Maľovánka. Po capkovi sa neskôr našiel jeden roh. Nôšku aj Princezku zabil „veďmed“ po smrti čuvača Gubu, ktorý zhynul …

Pokračovať v čítaní

Vieš niečo o tom, kto zbil Vlkobora? Čože? Zbili ho? Hej. V Prešove. Bolo to niečo osobné? Chlapi z krčmy alebo nejaká páka? Dobromila sa čuduje. On často vôbec nič nepovie. Teraz ani nehovorí, kde je. Ale niečo z tých výrubov prechádzalo cez prešovský úrad. Možno to s tým niečo má. Pozeráme na cestu. Voz …

Pokračovať v čítaní