Na úvod musím poznamenať, že keby nenastali ťažké časy, tento článok by som verejne nezdieľala.
Minulý víkend som bola na seminári Aktívny strelec (Active Shooter) v škole bojových umení Makoto v Pennsylvanii. Seminár viedol môj tréner Sifu Mazza, vedúci školy tradičného Wing Chung Kung Fu v New Jersey, ktorý trénuje a konzultuje, okrem verejnosti, profesionálov v oblasti bezpečnosti a obrany.
Medzi iným sme pozreli krátky film simulovaného útoku jedného strelca v priestoroch administratívnej budovy. Na tomto príklade boli podané základné univerzálne pokyny na prežitie:
- Utečte – ak viete, kde je východ z budovy, utečte. Ak sa dá, povzbuďte iných k úteku, ale sami ostaňte v pohybe smerom von. Nesmiete sa zastaviť. Pomoc volajte telefonicky až keď ste v bezpečí (mimo dostrelu.)
- Skryte sa – ak neviete cestu k východu, alebo ak nemôžete utekať, skryte sa. Vypnite telefón (môže vás prezradiť.)
- Ak nemôžte utiecť a niet sa kam ukryť, musíte bojovať. Nájdite tvrdé alebo ostré predmety, ktoré vám pomôžu útočníka zraniť a pustiť zbraň – napríklad stoličku, hasiaci prístroj, ale aj menšie veci ako hrnček, vázu, kovové hodiny.
Po tom ako sme podrobne prebrali situáciu z filmu, hlavne scénu zo zasadačky, kde sa nebolo kam schovať a kde tým pádom došlo k zrážke s útočníkom, nám jeden z účastníkov seminára, zjavne inštruktor bojových umení, povedal toto:
“Ak sa vyskytnete v skupine, ktorá je nútená bojovať, nikdy sa nespoliehajte na to, že ostatní budú agresívnejší, alebo rýchlejší v zásahu ako vy. Vy musíte byť to zviera, ktoré si zachráni život, pričom môžte len dúfať, že ostatní budú tiež bojovať ako zvery. Ale nikdy sa na to nespoľahnite!“
Táto správa ma mátala celé dni. Uvedomila som si, že v situácii, v ktorej sa nachádzame, málokto hľadá skutočné východisko. A tak som sa rozhodla, že nemôžem čakať, kým za schodnú cestu bude bojovať niekto iný. Sadla som k počítaču a vyvesila som svoj náhľad na veci rovno na FB kašľajúc na to, komu sa to nebude páčiť a kto ma bude súdiť:
Už došla zima, alebo ešte len prichádza?
Prednedávnom som hovorila som s mamkou uisťujúc nás obe, že toto leto ju prídeme navštíviť. Ja som v New Jersey a ona na Slovensku. Ako som tak nahlas rozmýľlala, vravím jej, že do leta by už malo byť po víruse, keďže národ sa už očkuje a vírus už nemá kam ísť..
Ale má, či nemá? Toto mi vŕtalo v hlave celé dni a môj (myšlienkový) systém to vyhodnotil takto – vírus mutuje, presne tak ako chrípka, zatiaľ čo je bez pochýb dravší a viac nákazlivý. Takto (mutovaním) nás buď bude držať v strachu zatvorených dobrovoľne či príkazmi, alebo sa budeme musieť naučiť s ním žiť.
Niektorí z nás s tým (rizikom) už takto žijú, samozrejme so zvýšenou obranou, ktorá okrem rúška a mydla spočíva v posilňovaní imunity zdravou stravou a cvičením, teda telesnou odolnosťou. Pri správach čísiel v New Jersey by sme už mali byť chorí alebo mŕtvi, čo nie sme. Každý z nás sa musí v istom bode rozhodnúť, kedy sa vráti do normálneho života, alebo bude doma sedieť dlho predlho.
V tomto období sa považujem sa šťastlivca, že žijem v Amerike. Monitorujem Európu, pretože tam mám pokrvných príbuzných a priateľov. Krajiny Európskej únie majú lock-downs a niektoré tiež zákaz vychádzania v určitých hodinách. Preto sú protesty a nepokoje spojené s násilím, naposledy v Holansku a Francúzku.
Vyzerá to tak, že rastúce radikálne skupiny sa privesujú na mierové protesty, rachotia reťazami a robia zmätok po celom svete, kým my chodíme po špičkách, snažiac sa byť politicky korektní.
Realita je taká, že vládam skôr či neskôr dôjdu zdroje (podpory nemôžu ísť donekonečna) a my sa musíme naučiť brániť sa voči násiliu.
Tak, ako iných, aj mňa občas pochytí vnútorná triaška a brnenie v kostiach – známky strachu a úzkosti. Nebudem ich však potláčať. Namiesto toho ich použijem na boj za prežitie, kým mám v hre slušnú pozíciu, pomáhajúc môjmu zamestnávateľovi, priateľom, rodine a miestnym podnikateľom (farmám, súkromným školám, obchodom), ktorí mi umožňujú žiť v dostatku v týchto ťažkých časoch.
Nemôžme sa poddať. Nedávno som na tréningu zistila, že uhnutie v smere útoku (konkrétne pri kope) bolí oveľa viac, ako keď útoku čelíš v dobrom postavení v správnom postoji.
Najlepšie šance na prežitie máme, keď sme ochotní veci riešiť.
Keď nemožno ujsť a niet sa kam schovať, musíme byť pripravení zabojovať. No a nezabudnime, že väčšina z nás nie sme v zdravotne ohrozených skupinách a preto riešenie je na nás. Budeme sediet pri monitoroch a sledovať ako nám vykrádajú obchody a rozkradajú štátne poklady? Alebo si ochránime svoje, na všetkých úrovniach?
