Slnovratový stromček a Perúnova sila

24. 12., v 20. roku obnoveného pôvodného, prírodného duchovna 🙂, teda v deň, ktorí bežne označujeme aj ako štedrý, človek dostal predvečerom očarujúci nápad a nadchli sa ním i ostatní, trvalo prebývajúci v našom sídle Na Medzi. Zjednodušene povedané – úzky rodový okruh. Stromček, po iné roky máme len konáre vo váze, ale tentoraz sme sa dostali ku smrečku z húšťavy z orezu, mal byť v stredovej miestnosti, ktorú iní označujú ako kuchyňa. Nuž – človek ju hneď aj vymaľoval, na štedrý večer – ako inak. Ale o tom inokedy. A keď prerábal aj svoju pustovnícku kuticu so zadymeným stropom, všetky veci poprekladané na kopách, vyniesol odtiaľ sošku Perúna. Povedal si, že to by bolo nedôstojné dívať sa na taký neporiadok a preniesol sochu do vymaľovanej svetlice pod vianočný stromček. Reku – nech ho stráži, jak to aj bývalo kedysi v staroslovanských svätohájoch pri posvätných stromoch.

Také príznačné spojenie – keď náš strom, tak aj náš Perún. Veď to nie je žiadna palmička.

Aj keď človek vyrezáva z dreva rád, za celý svoj život vôbec nevyrezával sošky slovanských božstiev. Túto však podaroval spišský výtvarník – statočný rezbár Tibor Gurín. Bolo to na výstave v Galérii umelcov Spiša, človek tam bol pozvaný aj s hudobnými nástrojmi, bolo to voľakedy dávno a Tibor Gurín, potešený pisateľovou knihou o pôvodnej kultúre, mu vtedy podaroval túto sochu. Videné podobizne všetkých ostatných slovanských božstiev on, ako vyslúžilý baník, vykresal z kameňa, len táto bola z duba. No tak si ju človek postavil do rohu izby a odvtedy tam stojí.

Ale to znamenie Perúna pri znamení stromu – to akoby pomohlo spustiť hotové divy. Kým na vlastný Slnovrat sme naozaj slávili – v – a pri spoločenskom prístrešku – bolo nás tak veľa, že o tom potom – tak na Štedrý deň, 1. Sviatok Slnka a 2. Sviatok Slnka len prerábame izby a vyrábame slnovratové darčeky. Na strope je už vymaľované svargové kolo v stredovej izbe a aj v človekovej divotvornej kutici, aj keď v polovici izby neostal kameň na kameni, drevo na dreve a vznikajú nové zákutia – pre písmo, pre hudbu, pre obradové predmety, pre šitie a iné zručnosti . Nový svetový poriadok 🙂 začína sa – kde inde, ako tu. Vyrábanie políc, lavíc z odležaného dreva, s patinou a prirodzene farebnými čmuhmi, čiastočne ohobľované, čiastočne divočina. No a pod stromčekom sú nové a nové slnečné darčeky, každý večer niečo. Už sme mali tri štedré večery (asi sa nám to pretiahne až do nového roka, lebo vyrábame čím ďalej, tým viac darov) a to, že tá prvá štedrovečerná večera sa začala po domaľovaní večer o deviatej, tu už nikoho neudivuje. Tá soška Perúna bola akoby skrytá v stromčeku, a tak si človek povedal, že ju vyjme do popredia a urobí snímku. Pritom si všimol, že pri ňom visí varecha so šesťlupeňovou svargou, ktorú niektorí označujú aj ako Perúnovú hviezdu (pisateľ by ju skôr priradil ku Svarogovi) a vo vlastnej priehlbine varechy je dvojitá – dvojrozmerná štvorramenná – a teda vlastne jedna osemramenná svarga, aká je známa z nášho územia z dna nádob – v záverečných dobách slobody pôvodného duchovna (teda nie tá s ôsmymi rovnako veľkými lomenými ramenami (kolovrat) z ruskej oblasti, čo je teraz v móde, ale tá naša, dávnoslovenská). Niekto by si povedal – to už len akí svojstojci takto novodávne vystroja vianočný kútik?

Stará mama mala na stromčeku orechy, jabĺčka a voskové sviečky v mosadzných štipcoch, prírodné ozdoby a nám sa to páči – malí vrchári viazali naše orechy a ručne robené slamené reťaze. A šité ozdoby od svojej babky. Niečo k tomu ešte prirobili.

Vianočný stromček prenesený do obydlia vraj ako zvyk zaviedol reformátorský kňaz Martin Luther – voľakde od Lipska pochádzal. Na tomto území ešte vtedy žili zvyšky „pohanských“ Polabských Slovanov (Slovanov pôvodného vyznania), ktorí uctievali posvätné stromy – postupne vyvraždených, či násilne preobrátených nemeckými križiakmi – ako sa dialo od Karola Veľkého až do novoveku v takmer celom Východnom Nemecku. No a práve tam môžeme nájsť posledné slovanské duby – posvätné stromy, i keď z mnohých sú len pamiatky, či pne – muzeálne chránené. Niektoré kedysi uctievané stromy Slovanov tam však ešte stoja – nie v slovanských krajinách, kde zväčša ľahli popolom, ale najviac práve v dnešnom východnom Nemecku. V čase Luthera boli ešte živo uctievané. A vianočný – zimnoslnovratový stromček – sa spočiatku v kresťanských domácnostiach vešal „hore nohami „– dole korunou. Akoby mŕtvy. Akoby predstavoval zoťatý posvätný strom, zoťatý možno až tak nejako – „metodicky“, 33 ranami, ako sa píše v cyrilo-metodskej legende. Vlastne teraz, keď je ústavne zakázané hanobiť inú vieru, a iná je aj tá pôvodná, by mohli byť prenasledovaní ľudia s čislom 33.

No – ale dosť bolo číselných zapeklitostí, potešme sa, radujme sa, veseľme sa, že Strom (zimného) Slnovratu je už na nohách, vrcholec hore, kmeň dole, ešte tie korene by mu pristali, jak to majú vo svojom znaku Žilinčania. Lenže – skutočný strom života nemôže byť v kúte izby. A nemôže byť ani vyrúbaný. Strom života máme predsa vo svojom srdci. Cítime ho nie len všedušne, ale aj v rode, cítime ho v žive, cítime ho ladne a chránime ho – a keď treba – tak aj perne. A v tom nech nám všetky divy nášho sveta pomáhajú. A my na tejto ceste s plným vedomím a dobrou vierou, v pokoji duše, v úcte, ale aj vo vedomom prebudení ducha – vytrvalo kráčame. A odolne, rodina, odolne, prirodzene odolne 🙂 . Pretože – my sa tak ľahko nevzdáme! Ž.Slav

Ak chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto:  CHCEM PODPORIŤ

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/slnovratovy-stromcek-a-perunova-sila

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.