Dnes sa hovorí o reprivatizácii, teda opätovnom znárodnení nesprávne, nevýhodne, či podvodom sprivatizovaných národných, či štátnych podnikoch. Aby sme sa mohli na tento jav pozrieť vedomeckým okom, museli by sme sa oslobodiť od politickej namotávky, v ktorej veľká väčšina národa pláva, či sa v nej rovno topí. A mohli by sme sa pozrieť na vec aj z hľadiska vecí dejinných a duševedných.
Prvoky v mori sa vznášajú, či plávu, živia a množia (delia) bez väčšieho spoločenského citu. Ryby sa už pohybujú v skupinách a kŕdľoch, cicavce sú spravidla spoločenské. Ľudia zvlášť. Ľudia sú spoločenskí azda najviac. A teda máme rozvinuté spoločenské vedomie nemenej, ako osobné. Na tom je postavené učenie i povinnosť čítať písmo, znalosť dopravných značiek i povinnosť odvodov do spoločenských pokladníc, živenie štátnych zamestnancov ostatnými občanmi a služba štátnych zamestnancov ostatným občanom (opak je chybou). V takýchto podmienkach dnes žije v podstate celý ľudský „svet“.
Vedomie osobné je vždy viac, či menej vyvažované vedomím spoločenským, zodpovednosť osobná je prepojená viac, či menej, so zodpovednosťou spoločenskou a z toho vyplývajúce vlastníctvo osobné je vyvažované viac, či menej vlastníctvom spoločenským, viac, či menej, v závislosti na dobe (časovej krútňave, kolovrate, či karme, vyberte si, čo je vám zrozumiteľné. A tak je to už od dávna: košeľa, nôž, dom, voz, či posteľ býva spravidla v osobnom vlastníctve. Kým rieka, hory, či svätoháj (park, prírodná rezervácia) býva prirodzene vo vlastníctve spoločenskom (kmeňovom, občinovom, obecnom, mestskom, štátnom…). Krajný feudalizmus i krajný kapitalizmus umožnili pár jednotlivcom vlastniť celú krajinu a jej zdroje, krajný socializmus (komunizmus) sa zas snažil znárodniť aj malé políčka. Každé krajné zriadenie utláča slobodu a uvrháva občanov občiny (a teda i veľkoobčiny – štátu) do nevoľníctva. Krajná privatizácia podstatných spoločenských zdrojov (vody, vodné siete, energetika, uhľovodíkové trasy ) nahráva úzkej skupinke zbohatlíkov (dnes je v móde označenie „gorily“) , aby vyciciavala v monopolnom postavení drvivú väčšinu ostatných občanov. Samotná privatizácia bola dôsledkom pohybu od vody (spoločenského – ľavicového) k ohňu (osobnému, pravicovému), pričom sme zaznamenali v podstate mierový pohyb (vo svete zriedkavý) od krajnému ku krajnému. Dnes ľudia zisťujú, že ani pravicová krajnosť nie je riešením na liečenie krajnosti ľavicovej. A preto je smerovanie, už očividné, k znárodneniu nedávno nevýhodne sprivatizovaných strategických podnikov, vcelku pochopiteľné. Isteže, keď má niekto utkvelé predstavy o tom, ako to byť musí a ako to byť nesmie, tak to je vec pochopiteľná. Spravidla ide o to, že keď niekto zočí zlo v priestore jedného živlu, nevedomecky sa domnieva, že opačný živel bude zákonite dobrý so všetkým, čo v ňom je. Lenže pre ducha, prírodu a dejiny je takéto videnie načisto nepodstatné. Ak sa niekto topil vo vode, to ešte neznamená, že škvariť sa v ohni je nejaká veľká výhoda. To isté platí aj pre zem a vzduch – keď sa niekto dusil v zemi, to neznamená, že aj ho odfúkne tornádo, tak bude namieste blaženým. A naopak. Tak je to aj vo veciach spoločenských. Pričom prírodné živly v zásade nie sú nečisté. Nečisté je konanie ľudí v ich priestore.
Takže – rovnováha osobného a spoločenského vedomia, osobnej a spoločenskej zodpovednosti, alebo ak chcete, tak dajme tomu vlastníctva – osobného a spoločenského, je veľmi dôležitá. Nezabudnime však, že toto nie je jediná dôležitá rovina. Či už bude les vlastniť, alebo spravovať hlúpy jednotlivec, alebo hlúpa spoločnosť, div sa svete, dôsledky budú podobne hlúpe, ba až zlé. A teda – môžete si vo voľbách zvoliť ľavicu, či pravicu, ale vedzte, že prebudené vedomie takto nedosiahnete – ani osobné, ani spoločenské. Prebudené vedomie získavame poctivým hĺbaním, skúmaním, vyhodnocovaním a uvážlivým konaním každodenným.
Pozor na jedovité politické namotávky. Kazí to vzťahy a duševnú rovnováhu. Od duchovnej nečistoty sa treba čistiť nemenej, ako od telesnej.
Žiarislav
podobné články:
9.3.12 V prírodnej spoločnosti sú živly v súlade, nie ako v politike– sken z časopisu Rodná cesta č.1
Zdroj: Ved.sk
