Výňatok z pripravovanej knihy UČENIE A CESTA KONCOVKY.
…A predsa sa tak stalo, že v „predhistorickej“ dobe sa na Slovensku koncovky našli! V období niekoľkých storočí pred našim letopočtom vedcami označovaný ako protoslovanský – ľud popolnicových polí (mal žiarové pohrebiská, podobne, ako staroslovenskí a staroslovanskí predkovia v dobe pôvodného duchovna) používal dokázateľne kostené koncovky! .Tieto píšťaly boli možnože archelógmi neprehliadnuté aj kvôli vrúbkom – priečnym zárezom po ich obvode, takže boli to nielen koncovky, ale súčasne aj rapkáče. Môžeme predpokladať, že sa používali aj na obradné účely. Desiatky takýchto píšťal sa našli v okolí Nitry.
Iné nálezy sú na východnom Slovensku – napríklad staroslovanská píšťalka – koncovka z orlej kosti , ktorá nápadne pripomína obradnú píšťalku lakotských indiánov. No a to už sme v dobe takzvanej historickej a máme o hudbe našich predkov aj písomné záznamy. O Slovanoch v krajine Svantopolka (Svätopluka) píše ako o národe, ktorý uctieva oheň, spaľuje mŕtvych, obetuje – prosí prosom a má rôzne hudobné nástroje. Popri osemstrunovej lutne a tambure (rámový bubon) menuje aj píšťaly dlhé dva lakte. Nepíše, ako sa na nich hrá, ale sú to poriadne dlhé píšťaly, keďže lakeť – po arabsky „zirá“ mohol mať podľa miesta a času 59 až 91 cm. Takže dva lakte dlhá píšťala mohla merať od 118 do 182 cm (Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, Slovensko očami cudzích, SAV, Bratislava, 2002). No ale takto dlhá píšťala, to je vlastne v dnešnom jazyku už nie píšťala, ale fujarka, alebo fujara zhruba od ladenia D (dur) po ladenie G (dur). Keďže to nebola bezpiskvorová trombita – trúba, ktorú by Ibn Rusta označil ako trúbu a nie ako píšťalu, pravdepodobne stojíme pred prvou písomnou zmienkou o fujare ! Pretože každý výrobca vie, že píšťala dlhá do poldruha metra, čo je bežná veľkosť fujary v 19. storočí (Ján Čaplovič), aby znela, musí byť hrubá práve tak, ako fujara a teda je to fujara. Je zaujímavé, že fujaru pritom datujú dnešní vedci až do obdobia valaskej kolonizácie, kedy mohlo ísť o akési znuvuoživenie (renesanciu) tohto nástroja, doloženého už dávno predtým. Nakoniec – staré miestopisné názvy vo Valasku sú často slovanského pôvodu. Rozumovou úvahou i vyhodnotením archeologických nálezov však môžeme dospieť k presvedčeniu, že okrem Synom Rusta spomínanými veľkopíšťalami určite mali staroslovenskí predkovia aj kratšie píšťaly. Syn Jakubov – Ibrahim Ibn Jakub, cestujúci krajinami slovanskými, dokonca menuje viac (!), ako dve siahy dlhú slovanskú píšťalu (prinajmenšom dĺžka veľkých dnešných fujár) , avšak vo svojich poznámkach píše vyslovene o viacerých typoch strunových i dychových nástrojov. Podľa rôznych zdrojov ich máme v tej dobe doložených u Slovanov okolo 40. Môžeme predpokladať, že tú dlhú „píšťalu“, teda fujaru, vyslovene spomína asi preto, že naňho najviac zapôsobila. Bola iste z dreva a nie z kosti, čo je jeden z dôvodov, prečo v nálezoch chýba. Kratšie slovanské píšťaly už sú archeologicky doložené aj z iných končín…
Slovenské národné povstanie z rôznych uhlov
Zdroj: Ved.sk
