Povolené husle, rozbitá diskotéka a cez Trnávku na perón.

Skupina Bytosti vznika v roku 1997-8, v roku 1999 sme mali prvé väčšie vystúpenie – na Vranovských hudobných slávnostiach. Hrali sme na bubny, doby, koncovky, fujarky, sprievodné dvojačky a mali sme aj basfujaru. Husle pribudli neskôr. Korýtkové. Aj basička. Cvičili sme v trnavskom K-kube, v Dome Schneidera Trnavského, na podujatiach v lesoch Malých Karpát, kde sa dalo. V roku 2000 človek otvoril s pomocou priateľov vedomecké Stredisko Diva v Trnave na Jeruzalemskej ulici a v ďalšom  roku v súkromnom dome so záhradou na Stromovej. V tých rokoch skupina veľmi pokročila, pretože sme hrávali niekoľkokrát týždenne.

Bytosti sprava: Žitiaslav, Dobyrad, Duchoslav, Žiarislav. Novodrevné stredisko na Jeruzalemskej v Trnave

Podladené husle

Človek sa vtedy učil hrať na husle. Najprv na Bohdanove trištvrťky, potom si objednal u Koblíčka korýtkové husle a tie má doteraz. Spôsob hry, ale i držanie huslí a sláka  odvodzoval od starších spôsobov hrania, ktoré sa zachovali, hlavne na severnom Slovensku (Terchová, Goral), zo starých rozhlasových etnografických nahrávok, ale i z národopisných záznamov (Ján Čaplovič, 19. Storočie, hra cez 2-3 struny…). Tento spôsob v lydickom, či mixolydickom dure so znejúcim základným tónom, keď prstom podľa potreby  dopínaný slák zachytával 2-3 struny, trochu pripomínal gajdovú hru.  V trnavskom súbore Dudváh vtedy hrávali bratia Franekovci z Terchovej a po rozpravách s nimi si človek zrezal kobylku na horniacky spôsob. Vychádzal z toho, že cifrovanie novouhorských huslistov je nadstavba a že základ je omnoho jednoduchšia, no čarovná a pôsobivá hra so starými harmóniami na podladenom nástroji. Dalo sa predpokladať, že staré črevné struny sa neladili na dnešných 440, 442 či 444 pre komorné A, ale že boli výrazne uvoľnenejšie. Terchovci podlaďovali v tej dobe D na Cis, teda celé husle o poltón. Aj z dôvodu ladenia s píšťalami a fujarami človek podladil husle o celý tón, takže namiesto A bolo G. Tak hrávame v skupine doteraz. Človeku bol trochu nepríjemný zvuk našpanovaných husľových tenkých strún a poľavenie prinieslo pre sluch úľavu. Malo to taký iný zvuk.Všimol si to aj Andrej Budislav Jobus z Vrbovských vŕb. Hovorí: „Jak je to možné, že keď ty hráš na husle na tenkú strunu, neboli ma hlava? Pri ostatných huslistoch ma bolí“. Človek na to: „Husle sú podladené. O celý tón“.

Vítanie jari okolo roku 2000 na trnavskom hlavnom námestí pred Mestskou radnicou. Žiarislav začal vystúpenie rapkáčom.V druhej ruke má dvoj-dvojačku (c-g) s možnosťami bežnej (jonskej) i horskej (lydickej) stupnice. Na krku vtáčkarská píšťala. Na rapkáč hrá aj vedľa bubeník Dobyrad. Ďalší dvaja bubeníci s dobmi pred sebou: Žitiaslav (s drumbľou v ruke) a Duchoslav (rozfukuje drevené kadidlo). Skupina Bytosti začala hudbou starovekú, cez rano-stredovekú „Hoja Ďunďa, hoja“ až po piesne novšej doby. Na ktoré sa napojil novoveký folklórny súbor Dudváh. V pozadí Ivana s deťmi z detského súboru – vie niekto ako sa ten detský súbor volal? Podujatia mesta Trnava, námestie plné ľudí.

Novodrevná inakosť

Niekedy sme prišli z lesa, v sobotu večer, a zastavili sme sa v andrgrandovom klube v Káčku. Sadli sme si na nádvorí na trávu, človek zapichol do zeme fakľu a hrali sme na bubny a na koncovky. Všetci sme mali dlhé vlasy, niektorí čiastočne zapletené do vrkočov na bok hlavy, alebo celkovo na kečky..  Občas sa pri nás zastavili nejaký chlapci, že – či nemáme „gandžu“. My že nie.   Len Ondro mal fajku, na tabak, z jelenieho parohu, z prvej rázsochy. Tí chlapci si spájali bubny s Afrikou, s rasta a s konopou. My nie. Pre nás boli bubny a koncovky dva základné pôvodné pranástroje – perný a ladný, tepový a prírodne ladiaci. A do toho spevy. „Hééééj, kone vrané….. Živááááááá…“ Vždy sa tam pri nás zhrčili ďalší ľudia. Keď sme dohrali, niekedy sme si zložili nástroje a vaky v skladíku klubu a vpálili sme do sály na diskotéku. Ešte na nádvorí si Vlado s vudkrafterským menom Urzon, inak nefajčiar, (v skupine nehral, ale do lesa chodil táboriť, chodili s nami aj vudkrafteri a karpatoindiáni) ubalil z novín lievikovú „trumpetu“,  napchal do nej tabak a zapálil. Potom ho dve hodiny ako netanečníka nebolo možné zastaviť. Vtedy tam púšťali Reič, Biohazard a podobné veci, pri Reidž v piesni Ígl tam do polpása vyzlečení parobci z pódia, zo stola, alebo zo stoličky vyskakovali do vzduchu a ostatní ich chytali. My sme tam vpálili do toho virvaru a spustili sme divoké tance, nemali sme tie dobové pohyby, ale niečo sme pokrížili a vytvorili si tam priestor. Chlapci zo skupiny Bytosti boli rovesníkmi tých, čo tam chodili. Niekedy sme boli šiesti, niekedy desiati. Jeden z miestnych vodcov sa po rokoch prihovoril ku človeku a zaspomínal, ako sme tam občas „rozbili diskotéku“. Teda nie v zlom, lebo nikdy nevznikli pri tom ťažkosti. Bolo to pred 20 rokmi.

Prekážkový beh za poslaním

V roku 1999 sme začali hrávať v čajovniach, v kluboch, v múzeách a v podobných priestoroch. Presúvali sme sa zväčša vlakmi. „Zadymení cigáni“, poznamenala raz jedna lepšo-teta, keď sme prechádzali cez chodbu vozňa nasiaknutí dymom z obradového ohňa.  Raz sme sa dohodli na jazde na koncert do Žiliny. Človek vyrazil z bytovky zo sídliska Družba spoza štvorprúdovky, okolo  hradieb so stolitrovým vakom na chrbte – s husľami a píšťalami vo vnútri a s fujarami a gitarou v rukách. Takto bežal cez Trnavu a zabočil ku garážam pri riečke  Trnávke. Tam prebehol cez žihľavy  a kriačiny, prešiel cez dieru v plote, vyštveral sa na železničný násyp prebehol cez koľajnice  a už bol na nádraží, pravda, celkom  obišiel stanicu a ušetril tak desať minút, inak by to nestihol. Dohodnutý rýchlik sa práve pohýnal, tak človek naskočil do posledného vozňa, ktorý mal chvost nad chrapaždinami  Trnávky. Cez okno už idúceho vlaku potom videl prekvapené Bytosti, ako tam – Bohdan Dobroslav, Pravoslav, Duchoslav, Dobyrad – stáli prekvapení na peróne a pozerali sa na človeka vezúceho sa v poslednom vozni. Oni čakali, že človek príde na stanicu, kúpi si lístok a tak, nečakali, že naskočí v poslednej sekunde z inej strany. „Ale dohodli sme sa, že pôjdeme tým vlakom“. Prišli ďalším. Keďže sme sa v tej dobe samozrejme nezvučili, rozbalili bubny a rovno sme hrali. Účinkovanie v Bytostiach bolo náročné. Bytosti boli často vystavené rôznym skúškam. Všetci sme tak boli nastavení a vedeli sme ísť na doraz. Lebo – poslanie.

Človek vyžadoval od všetkých husté cvičenia, robili sme cestu koncovky, hudobné i dychové cvičenia ale nebola to len hra, chodili sme do Karpát, prespávali v lesoch, v čase splnov a slnovratov kládli táborové ohne, chodili po žeravej pahrebe, dlabali bubny a vŕtali píšťaly. Niektorým priateľom, ktorí s nami chceli hrať len tak, nezáväzne, pre radosť, človek povedal, že keď, tak len naplno. Mimo účinkovania vo vlastnej skupine sme samozrejme bežne priberali ľudí a to aj  iných hudobných naladení. Ale žili sme tým naplno. Aj sa nám o tom snívalo, stretávali sme sa vo snoch a hovorili sme o týchto znameniach.

Ak chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto:  CHCEM PODPORIŤ

Dobová snímka: Človek sa v tej dobe živil remeselnou zručnosťou – okrem píšťal, bubnov a fujár vyrábal aj luky a šípy.

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/povolene-husle-rozbita-diskoteka-a-cez-trnavku-na-peron

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.