Dary vedomia z tábora remesiel

sipy_SvoriradSvorirad píše: Vždy máme voľbu, aj keď nie vždy vedomie. Vždy máme voľbu, komu, čomu sa oddáme, dáme, darujeme. V dôvere, ale nie slepo – máme oči a vidíme. Strom poznáš po ovocí. Aké rastie na Medzi?

Oddal som sa na týždeň a pol životu na Medzi. Ako pomocník na tábore remesiel, gazdovania a prežitia som sa oddal vedeniu Žiarislava a Ladomíry. Väčšinou to ľuďom dnes smrdí, niekomu sa oddávať. O to viac sa však (ako okolo seba badám) nevedome ocitajú v oddaní rôznym civilizačným namotávkam, v poddaní umelým maticiam a najrozličnejším závislostiam. „Veď je to normálne, veď to robia všetci.“ Ja som sa už dávnejšie prestal porovnávať s ostatnými a obhajovať sa mienkou väčšiny. Je mi jedno, veselo si kydám hnoj. Zametám kozie bobky, konský trus. Čo by nie. Dary sú to, zelenina raz z nich vyrastie.

Ladomíra povedala, oddal som sa, konám. Keď myseľ prestane vymýšľať, stáva sa činnosť ľahkou, práca prúdi. V poddaní je sloboda – je to protizmysel? Vec prístupu. Keď sa oddám niekomu, kto ma cíti, ctí, kto vie a vidí. Nemusím chápať. S pokorou uznávam, že moje vedomie zatiaľ nie je dosť široké, aby som videl… Niečo však vidím. Prúd života. Krásu stvorenia okolo! Aj keď mi je v tom miestami nepohodlne, miestami sa trápim, uhýbam tým prúdom, prúdom dažďa z oblohy napríklad.

Zaliezť za počítač? Pekne do tepla? Tam vonku je však niečo iné. Tam je zmena. Zmena je život. Život prúdi. To len my sme niektorí ustrnuli. Stuhli, stŕpli – to preto trpíme. Keď trpím, vedomie sa zatvára, cítenie, zmysly sa zatvárajú. Kde je zmyselnosť? Zmysel?

Spievam si. Ako viem. Spraví to náladu, popri práci, keď sa cítim nepohodlne, keď sa myseľ bráni, keď nerozumie… Možno nerozumiem tomu, aký zmysel má vyrobiť si luk či pradávnym „suchým“ spôsobom založiť ohník – bez kresadla či zapaľovača či zápaliek, len s kúskom špagátu a pár drievkami…

„Pomaly sa začínam pre ten luk nadchýnať,“ vravím Žiarislavovi, po tom, ako som sprvoti jeho ponuku dreva z jaseňa odmietol. Ale najprv lieska, sám som si ju našiel v lese – aby som sa najprv naučil, ako sa luk vyrezáva, vyrába – a nepokazil vzácnejšie drevo. Dnes už aj šípy mám – teším sa a zároveň som zvedavý.

Z luku som už raz dávnejšie strieľal. Nenadchlo ma to. Natiahol som tetivu, šíp dakam vyletel. Trafil som? Netrafil? Odložil. Nič som nepocítil, nemalo to hodnotu. Pištoľ strieľa lepšie, ale vlastne ani tá ma nikdy nenadchla. Nuda. Teraz však už budem ten výstrel vnímať inak. Dostane sa mu viac pozornosti, vedomia – už vidím, ako ten luk rástol roky v tom kroví na kraji lesa za východnou lúkou. Už viem, že sú to hodiny práce prírodniny na nástroj pretvoriť. Už vidím, že tie perá na šípe dakedy divému vtákovi slúžili. Celé tie príbehy sa v jednom okamihu sústredia a poslanie sa naplní. Šíp vyletí. Čo zasiahne?

Mňa. Zbadám sa! Zbadám, kde som. Aký som vyrovnaný, ako presne mierim. Veď už na tom luku vidno mňa samého. Jedno rameno je slabšie, obe som pre istotu látkou obmotal, uchránil. Ešte stále si dostatočne neverím, nie som dosť pevne na zemi. Krásne sa mi to zrkadlí a vedomie pomaly rozširuje. Veľa veľa som si toho uvedomil, ako som ráno-večer kozy dojil, dvor upratoval, z ľuďmi sa zhováral.

Tábor prežitia – ako budú vyzerať tí ľudia, čo prežijú? Ktorých rod prežije? Určite budú s prírodou za dobre, určite budú vedieť dobre hospodáriť, gazdovať, určite budú zruční – zruční do remesiel… A svorní. Budú sa radovať. Na Slnovrate som prijal meno Svorirad, tak mi prišlo, a len postupne si uvedomujem, čo všetko to vlastne znamená.

Možno niektorým tábor nesplnil očakávania. Niečo sa nedialo či nestalo tak, ako si myslia, že by sa malo. Vlastne málo ich aj vôbec prišlo tento rok na tábor. Možno si mysleli, že potrebujú niečo iné. Ja práve skúmam tú druhú cestu, menej si myslieť, viac zažívať ako pracuje oddanie. Oddanie vedeniu, vedomiu. Vlastnému vnútornému, keď som dosť čistý, keď ma studená voda potoka v údolí ráno očistí – a aj tomu vonkajšiemu, ľudskému. Dôvera oslobodzuje.

Odnášam si dary, v ruke luk, šípy, zápästky od Vidimíra, brezové púzdro, syry, vyživený nie len dobrým jedlom od Ladomíry. Oddal som sa a bolo mi dané. Vďaka za ten čas na Medzi, za to, čo sa udialo. Prežíval som to, ako by to bolo posledný raz. Teším sa, že sa vrátim zas.

Zdroj článku: http://nazemi.sk/2016/07/25/dary-vedomia-tabora-remesiel/

 

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/dary-vedomia-tabora-remesiel

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.