Uverejňujeme ukážky z knihy, ktorá po prvýkrat vyšla v roku 1998, v prepracovanej podobe v roku 2016 s dotlačami. V knihe sú rozjímania v prírodnom duchu, z pôvodnej kultúry našich predkov. Niektoré state v novom vydaní majú črty lyrizovanej prózy. Pisateľ – Žiarislav
137 Dar stromu
Živodrevo, čo pomáhaš,
čo skýtaš nám tie dary mnohé,
aj pre teba tu – malý dar!
Prijmi ho s našou úctou
na podporu tvojej dužiny.
Obrady, hrúženia ak pestujeme, radšej len v prajnom prostredí. Tak ako iné veci duše ľudia si v tajomstve chovajú. Každý má svoje zákutia, každý má svoje spôsoby. Očista, hrúženie, duženie, pokoj, to v tichu duše hľadáme. Nie div, či div? – že v prírode práve svoj stánok duše vzhliadame. Prirodzene, no ušľachtilo – prijímame dary čistej živy. Vedome prijímať, vedome dávať – dar vedomý je obveta. Obvetina – v slove či v duchu. S ohľadom, v úcte zložená. Úcta je dužina duše a ducha, jak celostného vedomia. Čo je ten dar? Kúsok zo seba. Živá je chvála odveká. Z toho, čo človek vypestoval, pripravil, niesol či v duchu mal, môže dať diel pri rozjímaní na miesto, kde on prijímal. Môže to byť aj ten strom starý – veľký, čo prijme malý dar. Spojenie – cez kúsok zo seba – stužkou. Drievco. Pramienok vlasov. Pokrm. Keď vtáčik nájde, to tiež – zdar. Niečo zo seba – vložiť tam kúsok – ku koreňom či na konár. Čarovnú priadzu z košele svojej, tkaničku viažeš na vetvu. Odhryzneš z jablka a je v ňom červík? Ohryzok nechaj mu, prikry lístím. Udržuj priazeň odvekú. Rozjímanie pri stromoch a v prírode by malo byť spojené so základnou úctou. Ak niekto cíti na znamenie chvály zanechať na mieste niečo zo seba – na prepojenie so silou, ktorej sa mu dostáva – malý dar, dobré je, keď je z prírodnej hmoty a vyjadruje čistý vzťah.
Poznámka: Posvätné stromy boli v dávnych dobách ovešané obetnými darmi. V 20. storočí napríklad nechávali dievky na strome šatky ako obetinu. Časté boli obetné stužky a tkaničky, pôvodne aj odtrhnuté či odkrojené z odevov. Takto zdobia dodnes stužkami obvešané „máje“ – pôvodne to boli posvätné stromy navštevované na sviatky Turíc (májov), ale po ich zničení ustanoveným náboženstvom ich mali čiastočne nahradiť odrezané stromy privezené na námestie či ku dvorom – snáď namiesto zásnub pri strome, o čom svedčí ľudový zvyk pod čerešňou… Podobne aj vianočný stromček – tiež zdobený, s obetinami na sebe a prenesene aj pod sebou – nadväzuje na starý zvyk – doniesť vetvy stromu na sviatok. Pôvodne boli, samozrejme, predmetom úcty nie odrezané stromy, ale živé. Narúšanie posvätných miest bolo podľa pôvodnej viery neprípustné, ľudia verili, že takíto by na seba privolali kliatbu a trest, čo sa aj v 9. storočí niektorým stalo. To isté sa týkalo aj prípadného osvojenia si či narušenia obvetných – obetných darov. Takáto „svätokrádež“ podľa pôvodnej viery prinášala nešťastie. Čo sa netýkalo zvierat, ako napríklad vtákov – tie keď zobali obetné zrno (kašu a podobne), považovala sa obetina za prijatú.
Toto sú zmienky o prírodnom vyznaní v minulosti. Dnes je doba iná. Dávne spôsoby nesú určité posolstvo, ale – treba vnímať veci v dobe. Stav vedomia ľudí je taký, že malým – veľkým a užitočným darom, ktorý môžeme dať, je snaha o uchovanie prírodných porastov a hlavne porastov prirodzených, umožňujúcich zokruhovanie pôvodných rastlinných a živočíšnych reťazcov. Dar je aj čistenie lesov a riek, používanie prírode neškodných spôsobov prania, kupovanie prírodne pestovanej stravy, triedenie odpadu až po jeho zokruhovanie, spätné nahrádzanie umelých častí nábytku, hračiek, odevov… prírodnými a k prírode šetrnými… V každom meste by mohol byť aspoň jeden háj, kde by rástli pôvodné dreviny, ktoré už chýbajú nielen v parkoch, ale aj v lesoch, z ktorých mnohé sa premenili na akési „škôlky“.
138 Uctenie ratolesťou
Chvála ti, stromu, v húšťave,
za vetvu tvoju, za ten dar.
Tvoje končeky voňavé
v dome nám hlásia novú jar.
Jar ctíme púčikmi, slnovrat chvojkou,
a mnohé sviatky kvetinami.
Kvitnúca lúka, les i strom,
vy ste s nami a my sme s vami.
Citlivo v hojnom poraste žiadané vetvičky – letorosty – stromu neublížia a nám pomôžu. Nezabúdajme, že sú zo živého – s úctou ich vyprosiť treba. Slnkom a vetríkom, vodou svätené – z tej Matky Zeme rastené – osviežia naše príbytky. Nech ladnosť a spojenie s podstatou, s prírodou, s vysviackou živou sa rozhostí. V dýchaní tichom a v rozjímaní tie voňavé dary vítame. Poznámka: Zdobenie príbytkov sviatočnými konármi ihličnatého stromu – chvojkami – je známe v období Zimného slnovratu (Vianoc), a to už v období pred zavedením odrezaného stromčeka. Vetvičky vŕby rakyty sú známe v čase Svätenia jari (veľkonočných sviatkov). Konáriky liesky zakladali za hrady domov ako ochranu počas búrky. Na Letný slnovrat patrili chvojky borievky k výbave obradníkov. V starších dobách oproti jazdcovi s vytaseným mečom, ktorý zvestoval vojnu, bola opačný obdoba – jazdec s vetvou či vetvami stromu, ktorý zvestoval mier. Vo význame neskoršej bielej zástavy. Posol s vetvou je aj na viacerých starých vyobrazeniach. Nosenie vetvičiek na púti z posvätných miest prebrali aj pútnici neskoršieho náboženstva. Tak ako na Turíce je stavanie májov, podobne i pri postavení krovu nového domu sa vztyčuje „pierko“, teda stromček, a tak i k svadobnému obradu patrilo toto znamenie – stromček zdobený stužkami mal nahradiť obrad svadobnej prísahy pri posvätnom strome alebo kameni. „Pierko“ je aj na výzdobe družbov a kvety patria k najobľúbenejším osobným darom.
139 Dotyk s drevom
Drevo. Stromu telo. Koľko úžitku prináša, aj keď časť živy vyvanie. Keď už nežije prejavene, no tkanivo drží uschnuté – tá drievna sila všade vôkol. V lesoch z nej živa do koreňov ako výživa preniká. Keď uhostí huby, hmyz, roztoče, a živa znovu prekvitá. Oddávna máme z dreva stromu črpáky, misky, lyžice, nástroje, truhlice, police, postele, stoly, stodoly, domy, vozíky a aj krovy.
A v novej dobe zas niečo z toho chceme mať v dome, v príbytku. Jak svojím vlnením drevo nás chráni, voňavé, príjemné k dotyku? Rozum to nevie vysvetliť asi, no v duši to cítime potichu.
Dotknúť sa kôry, dotknúť sa dreva pomáha, chráni, stále ho treba.
Chvála.
Ak máme v dome kútik na rozjímanie, dobré je mať tam viac drevené a menej umelé zariadenie. Aj v prípade betónových panelov drevo pohlcuje časť ich žiarenia a pôsobí čisto a kladne. Vlnenie dreva je príjemné, na dušu pôsobí ladne.
Poznámka: Spomenuli sme už ochranné drievka známe v drievnych dobách, ktoré vedci zaraďujú medzi povery. Podobne, ako poklepkanie na drevo ako ochrana pred zakríknutím. Dodnes (našťastie) nevedia účinne nahradiť zvuk dreva výrobcovia mnohých hudobných nástrojov. Ich pôsobenie je predovšetkým zvukové, ale – aj iné vlnenia sú pri dreve zaujímavé. A to nielen priame, z dreva vychádzajúce, ale aj zmeny jestvujúcich vlnení z iných hmôt. Napríklad drevom zakrytý betón v byte už zďaleka nepôsobí tak rušivo, ako keby sme ho vnímali priamo. Zvláštny druh dreveného zariadenia tvoria samorasty a úžitkové predmety z nich vyrobené. Tu pripomeňme, že škoda by ich bolo chrániť chemickými lakmi a nátermi. Z prírodných darov lesa a sadu možno ľahko vyrobiť farbivá (z vonkajších orechových šúp…) Drevo stačí napustiť ľanovým olejom a potom natrieť smrekovou živicou rozpustenou v liehu, môže byť v nej aj trocha včelieho vosku, alebo – nemusí. Do leskla vyhladiť to možno ľanovým vechtíkom, v ľanovom oleji napustenom. A byt vonia živicou. Aj sochy dedov v dobe uctievania duchovna predkov predstavovali sochy vyrobené zo samorastných driev.
Knihu si môžete objednať v našom e-šope: https://www.ziarislav.sk/predaj/caro-prirody-kniha-2016/
Snímky: Ladomíra
S knihou Čaro prírody budeme pracovať na 4. časti Cesty vedomeckej – časy a náplň tu.
Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, trvalým príkazom, alebo poukázaním 2% z dane z príjmu – tuto: CHCEM PODPORIŤ
