TANEC SLOVENOV (1.) zakazovaný, no nie zabudnutý

Tanec je súčasťou duchovného slovenstva.

 

Slovný koreň „tan“ je prastarý, podobne ako názvy božstiev, živlov, rodinných príslušníkov a obetných úkonov.

Povrchnou etymológiou, bez znalosti duchovných dejinných súvislostí, niektorí jazykovedci ako obvykle v

podobných prípadoch odvodili všeslovanský(!) tanec od germánskeho dens. Čo je veľmi nepravdepodobné a aby

takáto chyba mohla vzniknúť, bolo nutné načisto obíjsť staršie, okrem iných aj indoárijské jazyky, ktoré taktiež

nie sú pôvodu germánskeho. V prípade slovanských jazykov je skôr pravdepodobné, že nešlo výpožičku, ale o

pôvodné indoeurópske označenie, ktoré v slovanskom jazyku nemohlo chýbať. Sanskritský koreň „tan“

poukazuje na hudobný prejav a preplietanie, vinutie, a koreň „dan“ poukazuje na dar, obetu, žertvu. Pozrime sa

ale na dejiny, či nám hĺbkové koreňoslovie a hĺbkové dejiny súladia, či nám dobové záznamy dávajú zapravdu.

 

ZAKÁZANÉ KOLEDY, SLNOVRATY I PRIADKOVÉ TANCE

Už v rannom stredoveku sú Slovania v letopisoch vykresľovaní ako veľmi hudobný a tanečný národ. Správy od

6 storočia sú o tom síce strohé, ale nedajú sa prehliadnuť. Tanec sa považoval za jeden z najprirodzenejších

prejavom pôvodného duchovna. Doboví letopisci síce slovanské obrady popisovali len úchytkom, avšak doboví

kovotepci si dali prácu a tanečné polohy vytepali aj na šperky. Tance boli samozrejmou súčasťou takmer

všetkých známych obradov.

„Ak niekto chodí v prvý deň januára na koledu, ako to prv robili pohania, nech sa kaja 3 roky o chlebe a vode“,

nariaďuje v tzv. „Ustanoveniach svätých otcov “ arcibiskup Metod, keď Sloveni sa odmietajú vzdať rodného

duchovna a ustúpiť násilnej výpalníckej diktatúre. Koledy sa nepodarilo nikdy zakázať, napriek aj krutejším

trestom, ako boli takéto spomenuté veľkomoravské šikany a aj keď v pozmenenej, pretextovanej podobe, tance

zimného slnovratu nám dodnes pripomínajú slnečné znamenia vykreslené štyrmi sokolami so štyrmi

ozembuchmi. O tancoch slnovratu letného nemusíme veľa písať, keďže sa ich každoročne zúčastňujeme a sú

súčasťou nielen folklórnej, ale aj vedomeckej tradície.

Cirkevné zákazy tancov sú známe aj v neskoršom stredoveku. V 13., 14. a 15. storočí sú v Uhorsku známi igrici.

Názov týchto obradníkov, neskôr skôr bavičov je zjavne odvodený od staroslovenského „igrati“, teda hrať, ihrať, tancovať,prepletať, cifrovať, baviť. Igricov považujú aj naši divadeľníci za dôležitý medzistupeň divadelného

umenia. Ovplývali telesnou zručnosťou, tancom a neraz i zvlášnymi schopnosťami (narábanie s ohňom). V

Bulharsku možno dodnes vidieť pred Letným Slnovratom obradníkov, ktorí tancujú na žeravých kameňoch a

opozorňujú tak na blížiaci sa pôvodný sviatok. V 16. storočí na Gemeri Štítnické zhromaždenie evanjelických

kňazov zakazuje priadky (vtedy boli známe aj priadkové tance), ďalej zakazuje turíčne stavanie májov a voľbu

mládeneckých kráľov (sviatok slovanskej rodovej demokracie), menovite zakazuje aj tance a fašiangové

preobliekanie a bláznenie. Zákazy fašiangových tancov na Liptove sú doložené v letopisoch 17. a 18. storočia.

 

TANCE ZA DUCHOV PREDKOV

Keď cirkevní aparátnici vyrúbali svätoháje a na ich miestach dali postaviť kostoly, ľud naďalej oslavoval

pôvodné svätosti tancom a to aj na tých istých miestach. V 13. storočí sa zakazujú v Uhorsku tance na

cintorínoch a kostoloch. Na Spiši síce ešte aj na prelome 20 a 21. storočia môžeme vidieť v kostole slnovratový

tanec, a to v prastarej podobe, avšak namiesto znovuzrodeného slnečného božstva sa oslavuje božstvo

kresťanské. Zákazy sa teda týkali tancov všeobecne, avšak zo súvislostí je zrejmé, že šlo o teologické a

ideologické dôvody. Tanec je v podstatnej miere prejavený v živloch ohňa a vzduchu, aspoň v slovenských

podobách tanca tieto živly prevažujú. A práve v týchto živloch sa vlní sloboda. Zákaz tancov teda súvisí aj s

útlakom slobody, o čom pri pohľade na chod dejín nieto pochýb. Cirkevný režim bol v európskych oblastiach

ruka v ruke s cisárskym, či kráľovským režimom karolínskym. Bez ohľadu na to, či sa prejavoval v nemeckej,

rakúskej, alebo uhorskej podobe (mutácii). Vyplýva to nielen zo spôsobu vedenia politiky a vojen, ale i z

daňového prístupu (desiatkovo – deviatkového systému) a ďalších príznakov. Je teda zrejmé, že medzi tancom a

spoločenskou slobodou sú jasné súvislosti.

Od rodného duchovna sa nedalo oddeliť uctievanie duchov a duší predkov. To bolo v dvoch podobách: Počas

pohrebu a jeho niekoľkonásobných pripomienok (hlavne po 40 dňoch ale aj po roku) a počas zádušných

sviatkov (Zadušičky a hlavne na jar Na Ducha – Turíce – kedysi hlavný zádušný sviatok).

Arabský cestovateľ Al-Bekry v 11 storočí píše, že Slovania sa radujú a veselia pri spaľovaní mŕtvoly, lebo veria,

že božstvo sa zmilovalo nad nebohým. Pri takýchto obradoch – pohrebných oslavách známych ako tryzna

(hostina zvaná strava, dnes kar) boli aj zvláštne obradné tance. V nábožensky zaujatej Kosmovej kronike českej

popisuje mních potieranie duchovna českých, poľských a iných Slovanov a vrámci toho spomína letnicové hry

(spevy a tance) na krížnych cestách, tiež pohreby vo svätohájoch a na poliach, vzdávanie obiet a tancovanie s

nalíčnicami nad nebožtíkmi. Na Slovensku sú pohrebné tance zaznamenané ešte v 17. a 19. storočí.

V starších popisoch sa extatické tance Slovanov odvíjajú v doprovode bubnov a píšťal. Pri prieskume

skutočného (autentického) slovenského folkloru vidíme, že i keď nástrojové obsadenie sa v priebehu vekov

zmenilo, tuto, v karpatskej oblasti, sa zachovali tance, o ktorých extatickosti niet pochýb. Nejde len o umenie.

Ide o viac. Ide o duchovné dedičstvo.

Žiarislav

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RCcasovka.zabudnuty.tanec.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.