My pozorujeme huby, huby pozorujú nás (glosa)

Tuto, v Karpatoch, je to bežné. Ľudia chodia do lesa a zbierajú huby. Na Západe to bežné nie je. Keď sme v kodaňskom parku neďaleko bronzovej malej morskej víly nadšene zbierali na večeru podpňovky, náš dánsky producent dvíhal hlavu akoby mal nedostatok kyslíka a rýchlymi vetami nás všemožne presviedčal, aby sme tie huby netrhali a v žiadnom prípade ich nejedli, že nám kúpi v obchode toľko plechoviek šampiňónov, koľko len chceme. Zjavne nechápal ten rozdiel. Ako malý chlapec som s otcom chodil na huby. Zbierali sme cez dvadsať druhov, otec to všetko pre istotu prehliadol, nikdy nenašiel chybu a bola z toho pochúťka. Tri druhy kozákov, päť druhov hríbov, zo tri druhy masliakov i suchohrýbov, dva druhy pečiarok, tri druhy bedle, kuriatka a strapcovky, podpňovky, rýdziky a tri druhy plávok, a ešte aj iné veci, ajajaj. Väčšinu z tých húb dedinčania nepoznali. Označovali ich ako „dive huby“ a niektorí do nich kopali.

 

Huba nie je vedecky povedané rastlina. Je to bytosť medzi rastlinou a živočíchom. Preto mnohí vegetariáni huby radšej nejedia.Skúmanie húb prinieslo neuveriteľné výsledky. Huba, ako ju poznajú, či nepoznajú hubári, je bytosť pozostávajúca zo spleti podhubia, údajne na rozlohe až vyše štyridsať štvorcových kilometrov. Jedna podhubná huba. Jej podhubie je vraj reťazcom o hrúbke jedinej bunky. Aby bolo jasné, pisateľ článku tieto vedecké údaje mikroskopom neoveroval. To, čo je nad zemou, plodnice, to sú vlastne len hubine pohlavné ústroje. Teda keď zbierame „huby“, zbierame len ich rozmnožovacie plodnice. Ťažko si aj predstaviť, ako by sme mohli

zbierať podhubia o hrúbke jedinej bunky. No to je zaujímavá vec z hľadiska duchovného. Huba ako bytosť má vedomie. Ale plodnice, tie majú tiež čiastkové osobné vedomia. Toto sa mikroskopom overiť nedá. Overiť sa dá, že jestvuje ľudové tvrdenie o tom, že keď sa pozriete na hubu, už viac nevyrastie. No toto si pisateľ mnohokrát overoval a skutočnosť je taká, že keď zoberiete jednu plodnicu, susedná malá hubka o tom vie, pretože dostala správu cez podhubie o hrúbke jednej bunky ako cez telefónny drôt. Či by to nefungovalo aj bezdrôvo, na to by sme potrebovali ďalšie pokusy, ktoré by vylúčili podhubia o hrúbke jednej bunky. Akoby ešte tých zložitostí nebolo dosť, povie vám človek ďalšiu lahôdku pre hubojedov a ich priateľov. Huba podľa vedcov keď je malá, má vraj toľko isto buniek, ako keď vyrastie. No toto si pisateľ tiež neoveroval, aj keď jeden mikroskop spravuje. Počítať bunky malej plodnice, a porovnať ich s počtom buniek po vyrastení, ktoré ale nenastene, pretože sme hubu nielenže videli , ale jej aj rátali bunky, no na to , dajme tomu, už dnes nieto času, ani keby zdojil kozy niekto iný. Takže huba keď rastie, to ako plodnica, tak nemnoží bunky, ale len nasáva vodu, minerály a ďalšie zaujímavosti, ktoré mnohým tak chutia. Nie strýkovi zo Spiša, ktorý tvrdí, že huba žiadne živiny neobsahuje, a „jak ju zješ, tak ju aj vy…..“.

No toto si pisateľ overoval a nie je to pravda.

Vykalíš ju zakaždým inak, ako ju zješ. Trávenie, to je ďalšia záhada. Niektoré huby sú stráviteľne často, iné občas, niektoré len raz, ale to netreba skúšať. Niektorí ľudia kopú do húb, o ktorých si myslia, že sú jedovaté. Predstavte si, že stretnete niekde na ulici niekoho, koho nemôžete, alebo nechcete zjesť, a za to, že on by mohol byť pri pokuse o zjedenie jedovatý, alebo nechutný, ho zabijete kopnutím. To si radšej ani nepredstavujte. No a toto robia niektorí nevedomci hubám. Dokonca aj tým, čo sú ožraté slimákmi. Dokonca aj tým, o ktorých vedomejší vedia , že sú jedlé. Aj keby neboli, tak čo? Nemajú azda právo byť nejedlé odroňmi? Niektorí tvrdia, že kopaním sa presviedčajú, či to nie je hríb. Už sa vám niekedy stalo, že kopnete do muchotrávky tigrovanej a ona sa premení na hríba?

 

No to ešte s tými záhadami zďaleka nie je všetko. Napríklad iný strýko, ten z Horehronia, a tam sa chodí na huby s veľkými košmi, hovoril, že huby majú radi miesta človekom narušené. A toto si človek dlho overoval. Je to tak. V pralese si na hríby veľmi neprídete. Ale na pasienkoch, lesoch s občasnými výrubmi, dokonca aj v tých umelých a nechutných parkoch nájdete takzvané jedlé huby. Ony akoby sa ponúkali. Ale nie každému. Tie huby, ťažko povedať prečo, akoby chceli byť zbierané. Ale nie hocako. Oni nás cítia, ale to tak presne, že mohli by sme povedať, že nás

vidia. Oni nás pozorujú. Včera volal Janko Litvák že bol na hríby v Bernolákove. Človek mu odpovedal, že chodí na hríby keď ide na záchod. Na východ od domu hrabina, na sever osičina, na západ brezina a na juh smrečina. Človek sa šiel dnes vycikať do breziny a tam boli návnady dubákov, ktoré sa tiahli… skončilo to troma košmi pravých hríbov, ktoré za celú noc nie a nie dokrájať, už je ich celý pôjd. Lenže z hľadiska tých húb to bolo naopak. Hodíme človeku do hlavy a do nosa voňavé vnuknutie, je spln, po daždi, to on má rád, aj my to máme radi, nebude cikať niekde pri drevárni, pôjde sa poprechádzať. Tuto mu hodíme do breziny zo desať plodníc a tuto ho čarovnými kruhmi odvábime cez osičinu do bučiny hrabiny. On bude z toho hotový, naplní si koše a napíše článok.

A dá tam aj také veci, ako napríklad — nevyvracajte staré hríby, je v nich naša budúcnosť, sú tam naše výtrusy, a keď ich prevrátite, tak zhnijú.

Naozaj, viete, ako sa huby množia? To je ďalšia záhada. Výtrus nestačí. To sme už predsa skúšali, sadiť hríby, to nejde. Ten výtrus sa musí prepojiť nejako s predchádzajúcim rodičovským pokolením, no je to pre nás veľmi zložité. Ale o tom nabudúce. Vy, ľudia, sa množte ako chcete. Ale určite naučte svojich potomkov, aby boli k hubám slušní. A keď budú chcieť odtrhnúť naše

plodnice, nech si nác uctia, nech nás vyprosia, nech za tieto dary poďakujú.

 

-žiari-

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.zs.huby.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.