Virtuálne svety

Drevený prístrešok. Pozerám sa na krajinu. Podo mnou záhradka. Za mnou na svahu sa pasú kozy.

Skloním pohľad k obrazovke. Už pár rokov používam Ubuntu Linux. Teraz ale pre dačo potrebujem Windows. Kliknem myšou na ikonku. Spúšťam VirtualBox – virtuálny počítač.

Počítače sa skladajú z hardvéru a softvéru. To všetci vieme. Hardvér je akoby telo, telo hmotné – do toho sa dá kopnúť. Hardvér je tiež telo nehmotné – živa, vlastne elektrické vlnenie, ktoré ním prúdi. Softvér je akoby duch. Je to myšlienkové, programové vybavenie počítača.

dojenie.jpg

Medzi softvérom a hardvérom je rozhranie. Toto rozhranie prepája hardvér a jeho vstupné a výstupné zariadenia so softvérom. Vstupné zariadenia sú zmysly – webkamera, klávesnica či mikrofón. Výstupné zariadenia hýbu okolným svetom. Monitor bliká. Tlačiareň vrčí a hltá papier… Hardvér žerie elektrinu. Telo sa hýbe.

Dá sa spraviť taká vec… Dá sa virtualizovať – vytvárať umelé rozhranie, virtuálne prostredie.

Nad rozhraním hardvéru mi beží operačný systém – Ubuntu. Nad operačným systémom bežia programy. Jeden z nich je VirtualBox. Tento program vytvára virtuálne hardvérové rozhranie. Virtuálne prostredie. Nastavím si, aké chcem virtuálne vstupné a výstupné zariadenia. Aký výkon a aké zdroje. Inštalujem operačný systém Windows.

Windows si myslí, že je na skutočnom stroji. Nie je. Jeho hardvér nejestvuje. Windows to netuší. Pod rozhraním, pod jeho zmyslami je totiž program, ktorý sa postará, aby Windows videl, počul a cítil všetko potrebné. Pod Virtualboxom je Ubuntu – až toto beží na hardvéri…

Windows má iné užívateľské prostredie ako Ubuntu. Spúšťam Firefox. Kyberpriestor je ten istý…

Zabreše pes. Kozy sa rozbehnú dolu svahom. Zdvihnem oči. Užívateľské rozhranie internetového prehliadača vystriedam iným rozhraním – prostredím okolo mňa…

Ja som teraz skôr výnimka. Ľudia sedia za počítačom väčšinou niekde v byte či kancelárii, dakde v umelom prostredí, nie v prírode. Sedia v štvorhrannej budove a ich oknami do sveta sú tlač, knihy, televízia… Aj priateľov čoraz častejšie stretávame v kyberpriestore, na Internete.

Čo sa vlastne stalo?

Prečo sme opustili náš prirodzený svet? Prírodné prostredie?

Prečo sa strácame čoraz hlbšie vo svetoch virtuálnych? Umelých?

Naši prastarí rodičia žili na statkoch v priamom spojením s prírodou. So zdrojmi. S kozami napríklad. Ich prostredím boli lúky, polia, lesy. Ich duch bol prírodný, často však už pomýlený rôznymi náboženstvami… Všetko, čo potrebovali si dorobili sami na dedine. Peniaze používali výnimočne. Život bol ťažký – aj pričinením cirkvi a pánov. Títo našich predkov vysávali, vyťažovali ľudské a prírodné zdroje, aby si sami zabezpečili svoj umelý virtuálny svet prepychových hostín, poľovačiek a vojen.

Naši starí rodičia ušli z tohto prirodzeného sveta. S priemyselnou revolúciou sa otvoril virtuálny, umelý svet aj im. Išli do továrne zarábať peniaze. Išli do štátnej služby. Ponorili sa do sveta televízie, kníh a náboženstva budovania komunizmu. Stroje nahradili ľudskú prácu v poľnohospodárstve. Naši starkí získali pohodlie družstevného bytu a stály príjem. Malo to však aj odvrátenú stránku: odsekli sa od prírody. Prírodné zákony, ktoré ich rodičia ešte nevedome chápali, oni už nepoznali. Stali sa nevedomými. Nevideli kolobehy, nevnímali čaro a divy. Prírodu síce videli, ich zdroje, vstupy a výstupy však už viedli cez štát. Životnú silu nahradili umelé peniaze. Prestali byť celistvými ľuďmi. Prestali byť šťastnými ľuďmi. Stále im niečo chýba…

Naši rodičia sa narodili do virtuálneho sveta. Boli vychovaní pre virtuálny svet. Prešli školami, strácali sa vo svetoch filmov a kníh. Učili sa umelým štátnym zákonom a hospodárskemu rastu. Naši rodičia žijú zväčša v umelom prostredí a do prírody chodia na prechádzku, podobne ako sa chodí do galérie či do kina. Hardvér síce vidia, netušia už však, že sú jeho súčasťou. Netušia už, že na ňom stoja. Netušia už, ako pracuje, ako sa správa. Predovšetkým však nevidia elektrinu, ktorá ním prúdi. Nevidia dušu a životnú silu. Vidia len virtuálne prostredie a virtuálne peniaze. Netušia, koľko prírodných a ľudských zdrojov stojí táto virtualizácia. Koľko námahy chod ich umelého prostredia stojí.. Niektorí cítia, že je niečo viac. Hľadajú odpovede v ezoterickej či náboženskej literatúre – a nachádzajú len ďalšie virtuálne svety…

Znenazdajky sa vo svete našich rodičov otvoril nový virtuálny svet. Cirkev ani páni to nečakali. Vlastne trvalo celkom dlho, kým ho zbadali. Tento nový svet je slobodný – aj keď už silnejú tlaky na jeho obmedzenie. My sme ušli do tohto sveta. Do kyberpriestoru. Tu sa môžeme slobodne prejaviť. Tu môžeme byť takí, akí sme alebo akí by sme chceli byť… Bez obmedzení štátu, bez očakávaní rodičov, bez posudzovania a sledovania spoločnosťou… Tento svet je náš a chránime si jeho slobodu.

Podaktorí sa v ňom strácame.

Podaktorí sme si vďaka nemu uvedomili, čo sa stalo.

V počítači je množstvo zdrojov, ktoré môže virtuálny systém využívať, napevno obmedzené. Napríklad môže mať vyhradené jedno jadro dvojjadrového procesora a 1 GB pamäte…

Vo svete prirodzenom to tak nie je.

Toto nás môže prísť draho…

Zvečerieva sa. Vypínam počítač a idem podojiť kozy.

podobné články:

22.12.11 Všetci sme postihnutí rušnou civilizáciou, ale POKOJ V DUŠI JE NA DOSAH

13.7.2009 Na hruške (poviedka, Zornička píše) článok

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.virtualne.svety.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.