SVET DUCHOV A DUŠEVEDY

Žiarislav píše – z nevydanej Knihy duchov.

img_6094.jpg

-pokračovanie-

…S rozžiarením žiarovky ostala celá izba rozsvietená, všetko ostalo, ako bolo, len stoličky pri stole boli prázdne. Nik na nich nesedel. Od tejto príhody bolo človeku jasné, že svet duchov jestvuje. A že obdobie ateistickej výchovy sa práve skončilo.

Lekárska veda označuje podobné zážitky ako halucinácie. Ak si osoba, ktorej sa niečo „zdá“, teda vidí niečo, čo tam hmotne nie je, ak si táto osoba uvedomuje, že to vidí, ale ono to tam telesne nie je, tak to sa označuje v lekárskej vede ako „pseudohalucinácia“. Ak si to sám predstavuje, tak je to myšlienka. Medzi myšlienkou a pseudohalucináciou často nie je presná hranica. Halucináciu považujú psychiatri bežne za prejav duševnej poruchy, podobne pseudohalucináciu. Pseudohalucinácia však je jeden zo základných prostriedkov mimozmyslového vnímania, ktoré môže byť bránou k jasnovidnosti. Halucinácia v lekárskom slovníku môže byť nielen zraková, ale aj sluchová. Takisto, ako pseudohalucinácia. Napríklad hudobný skladateľ môže „začuť“ nejakú hudbu, ktorá exaktne vzaté ešte nejestvuje, len sa mu zdá. Vedomec môže mať z pohľadu lekára „pseudohalucinácie“. Prečo ale vedma, alebo vedomec, nie sú v blázinci, kým mnoho citlivých ľudí tam je? Pretože vedomec, či vedma má prebudené vedomie a zjednodušene povedané, so svojimi videniami pracuje, často v prospech okolia a sám seba ovláda. Na vedomeckom chodníku je duševne vyrovnaným, istým človekom s veľkým duchovným nábojom. Kým psychiatrom môže byť nielen šikovný lekár, ale aj človek, ktorý sa len naučil nejaké formulky o zdraví a nemoci, tiež mechanicko – chemické až elektrické spôsoby liečby, či veľmi často len pseudoliečby, dobrý vedomec môže bez prístrojov, bez pečiatky, bez platu a bez štátnej moci, len z moci ducha, môže napomôcť trvalému zlepšeniu duševného stavu nemocného. pri lieč. Za predpokladu, že stojí istými nohami na zemi a že má dar ducha, ktorý rozvíja a posilňuje.

Pri hodnotení toho, čo je normálne a čo nie, veľmi často rozhoduje väčšina, moc a móda.

Napríklad dávne náboženské postavy by podľa psychiatrov mali byť v podstate duševne nemocnými postavami, ktoré trpeli utkvelými predstavami až halucináciami. Keď ich ale podstatné množstvo občanov vzhliada ako nie duševne vyšinutých, ale napríklad ako svätých, tak sa to zrazu stáva akousi normou a vzhľadom na politické skutočnosti sa na nich nevzťahujú inak bežné hodnotenia. Kým vtedy , v oných časoch plných zázrakov, ktoré sa nedajú doložiť nahrávkami, ani videozáznamom, a to z pochopiteľných dôvodov, kým v oných časoch bolo duchovno normálne a je v poriadku to uctievať, v dnešných časoch keby sa niekto správal ako ranný náboženský činiteľ, tak ho označia za blázna, ženy sa s ním rozvedie, súd mu zakáže prístup k deťom a hrozí mu blázinec. Nemusí to tak byť, samozrejme, ale aj by sa to mohlo stať. Z hľadiska dnešnej spoločnosti sa duchovný vývoj už dávno skončil, je zlegalizovaný vo vyvolenej podobe, všetko ostatné je sekta, šarlatánstvo a halucinácia. V lepšom prípade pseudo. Takto sa správajúca pseudokultúra je pochopiteľne schizofrenická, a v konečnom dôsledku slabá. To súvisí so súčasnou ani nie tak peňažnou, ako skôr duchovnou krízou, ktorá sa prejavuje aj nárastom psychických ochorení. Tu krízovým javom nie je ani tak samotné založenie ľudskej duše, teda po grécky psyché – psychiky, ako skôr je krízovým javom neschopnosť spoločnosti ujasniť si duchovnú cestu, na ktorú je ľudská bytosť prirodzene uspôsobená. Moderný normálny človek uznáva trochu vedu, vrámci štatistiky možno aj trochu chrám a pritom každý deň si vymýva otupuje mozog ťuťkovskou realityšou, na ktorú nadáva a nemôže od nej odtrhnúť oči. Normálny moderný človek nadáva pohlavnými nadávkami a krátko nato dychtivo listuje vo fujky-časopise a robí si krátkodobe dobre, uťahuje si z blondýnok a v noci sa s nimi precitá v pseudohalucináciách, oháňa sa múdrou knihou a pritom visí na účte sivej karty. Normálny moderný človek je často neprejavený, alebo aj prejavený schizofrenik. Jedno cíti, druhé robí. Jedno chce a druhé vraví. Toto smeruje k rozdvojeniu. Normálny moderný človek sa bojí obliecť, čo sa mu páči, bojí sa povedať, čo považuje za správne a bojí sa žiť životom, ktorý považuje za dobrý, silný a čestný. Normálny moderný človek, to môže byť aj slaboch, duchovný otrok, ktorý sa bojí byť sám sebou a preto sa skrýva za akúsi normalitu. Normálny moderný človek môže byť znásilnený normalitou, ku ktorej sa pridal a teraz už znásilňuje sám seba. Normálny moderný človek, to môže byť aj niečo, čomu sa človek s duchom snaží nepodobať. Kvôli sebe aj kvôli iným. To isteže neznamená, že keď niekto vyzerá ako nenormálny, že je v poriadku. Ale – normálny moderný človek to niekedy nezvláda a vytrhnutý z prirodzenosti, uľaknutý z vývoja, uvrhnutý do podriadenosti a niekedy aj znásilnený spoločnosťou, keď sa snaží onú nechutnú „normalitu“ nejako obísť, keďže mu nepomohla, normálny moderný človek môže napriek hojnosti trpieť telesne i duševne. Takže- to je jeden z dôvodov, prečo tu máme taký nárast civilizačných duševných onemocnení v tomto „normálnom“ svete.

 

podobné články:

4.1.13 REČ DUCHOV 2. stať z nevydanej Knihy duchov

28.12.12 KAM PUTUJÚ DUCHOVIA?1.stať z nevydanej Knihy duchov

 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.svet.duchov.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.