SLNKO V DUŠI – svetlo našej kultúry

Keby sa niekto spýta, aké dávne je uctievanie Slnka, odpoveď by mohla byť – ako sám život.

I keď je vo vesmíre more sĺnk, my si ctíme najviac to naše. Tak je to prirodzené. Lebo od neho dostávame najviac svetla. Je to ako so Zemou. Je množstvo zemí, ale len tá naša Matka Zem je pod našimi nohami.,

Slnko milujú už riasy. Tieto prarastliny sa živia slnečným svetlom a po nich to zdedili mnohé iné bytosti rastlinné. Aj živočíšne bytosti, a to denné, ako i nočné, závisia od Slnka. Slnko je ich hodinami i časníkom. Slnko je ich svätosťou. Stačí si vystriehnuť brieždenie. Svitanie je snáď najkrásnejším obradom spevavých vtákov. Stojí za to si ho vypočuť. Aj my sme podobne cítili, kým sme nezačali používať žiarovky a blikotavky meňavé. Niektorí si však aj napriek žiarovkam ctia Slnko, podobne, ako si niektorí napriek všakovakým, nápojom ctia vodu, bez ktorej by nebolo žiadneho nápoja.

Človek odkedy je človekom, pozoroval, ctil si Slnko, veď bol aj na ňom závislí. To sme aj my dnes, aj keď si ho ctí málokto. Znak rovnoramenného prakríža je dávny 40 000 rokov, teda ako najstarší európsky človek dnešného typu. Rovnoramenný kríž v kráži (kruhu) je v podstate Slnečným znakom, ktorého ramená pri otáčaní sú vysunuté do strán. Potom to uznačujeme ako svarga, či suastika, V mladšej dobe kamennej, v neolite, v týchto obdobiach u nás žili kultúry kruhových svätýň, ktoré mali zväčša 4, niekedy 6, alebo 3 brány podľa snečného (zemského) pohybu. Boli veľké aj ako futbalové hrisko. Tieto kultúry kruhových svätýň – rondelov boli v strednej Európe, teda na našich územiach, už pred takmer 8 000 rokmi, teda tisíce liet pred postavením britského Stonhendžu. Podľa genetických výskumov to boli naši predkovia. Aj keď vedci nepoznajú ich jazyk a podrobne ani duchovnú kultúru, je isté, že v ich duchovnom vyznaní majo Slnko ústrednú úlohu.

Slnečné Slnovratové posvätné miesta Slovanov mali podobný základ, ako kruhové svätyne – rondely. Sloveni mali miesto osláv Slnovratu ohraničené často kruhovým valom a štyri vyhĺbené priestory na štyroch svetových stranách na zapálenie vatier. Byzantský letopisec Prokopius spomína v polovici prvého tisícročia nášho letopočtu slovanských predkov ako národ uctievajúci Slnko. Oslavy zimného i letného Slnovratu pretrvali v pozmenených podobách dodnes. Niektoré základné obrady sa však zachovali. Napríklad svargový (svastikový) tanec zimného Slnovratu (Vianočná koleda) na území Slovenska, alebo pálenie štyroch vajaných vatier.

V stredoveku zistil Galileo Galilej, že Zem sa točí okolo Slnka a že Slnko je predsa len stredom nášho slnečného sveta. Za čo ho aj niektorí prenasledovali a jeho žiaka upálili. Napriek tomu dnes vieme, že to tak je. Vieme tiež, že prvky, z ktorých sú naše telá, pochádzajú z hviezd. Hviezdne vplyvy a vplyv Slnka je vo vede je v podstate len iným výkladom starých báji. Báj o Veľkom tresku sa až priveľmi podobá staroslovanskej báji o stvorení sveta slnečným duchom (bohom) Svarogom z nebeského ohňa. Dnes má moderná veda mnoho zaujímavých moderných výkladov o vzniku a vývoji sveta, ale tie, napriek svojej čiastkovej pravdivosti, už zajtra budú zastaralé, ako včerajší nedeliteľný atóm. Sú však pravdy, ktoré nestarnú. Sú to pravdy celostného, kruhového duchovného sveta. Slnečný duch hrá v nich dôležitú úlohu.

Aj preto sa stretávame v tomto dôležitom okamihu roku 2012 na oslavách a svätení Letného Slnovratu.

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.slnko.v.dusi.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.