Kvetinová bitka o Tatry

Vieš niečo o tom, kto zbil Vlkobora? Čože? Zbili ho? Hej. V Prešove. Bolo to niečo osobné? Chlapi z krčmy alebo nejaká páka? Dobromila sa čuduje. On často vôbec nič nepovie. Teraz ani nehovorí, kde je. Ale niečo z tých výrubov prechádzalo cez prešovský úrad. Možno to s tým niečo má.

Pozeráme na cestu. Voz ide dosť rýchle. Vpravo na ceste sa mihne tmavý tieň. Čo to bolo? Kôň? Nie. Jeleň, hovorí Vlkoslava. Ten bol veľký ako kôň. Už sme v Tatranskej oblasti. Svitá.

KVETINOVÁ GERILLA

Sme na mieste prví. Onedlho prichádzajú skupinky, ktoré prespali poblíž zakázaného pásma. Pásmo Tichej a Kôprovej doliny je zakázané pre bežných občanov, otvorené je pre tých, čo ťažia drevo. A pre Lesnú stráž, súkromnú bezpečnostnú službu a pre štátnych policajtov. Tieto tri bezpečnostné zložky majú za úlohu odradiť ochrancov od ich zámeru – zabrániť ťažbe v posledných siedmych stotinách národného parku Vysoké Tatry, ktoré podľa pôvodných dohôd mali byť pred zásahmi človeka uchránené. Prvé dve zložky nemôžu voči ochrancom zasahovať silou. Policajti ich môžu vyviezť a prinútiť k tomu.

Vlkoslava ide do zakázaného pásma s prvou skupinou. Väčšina ľudkov sa navzájom pozná – sú to „starí psi“ ktorí , hoc v pomerne mladom veku , stretávajú sa na najrôznejších prírodných stretnutiach. Sú to ľudia rôzneho zamerania a názorov a všetkých spája ich len jediné – láska k prírode. V druhej skupine je viac nováčikov. Chlapci aj dievčatá okolo dvadsiatky – aj pod. „Neberte si veľa vecí“ , hovorí Mladoň, ktorý vedie druhú skupinu. Prvá už zmizla. Naša skupinka je rozdelená do oboch. Či sa ešte spojíme, nie je isté. Človek nemá hybník. Mobil aj tak v najväčšom slovenskom svätoháji nejako zvlášť nesedí. Aj keď dnes to nebudú len pokojné rozjímania. Skupinka sa pohybuje kradmo, chvíľami až prískokmi, hlavne cez miesta, ktoré sú z diaľky viditeľné a občas nimi prechádzajú strážne a iné motorizované hliadky. Či jestvujú ďalšie skupinky, nik sa nevypytuje. Akiste áno. Kto to tu usporadúva? Žiadna organizácia. Každý je sám za seba. Aspoň právne akiste. To ak by si obchodníci zmysleli, že vytrieskajú peniaze z nejakých prírodných združení a tým ich vytrestajú. Museli by žalovať jednotlivcov. Podľa slovenskej ústavy má každý občan právo chrániť prírodu. Ochrancovia sa vstupom do zakázaných oblastí dopúšťajú priestupkov podľa dvoch zákonov. Zákona o ochrane prírody, ktorý zakazuje vstup mimo označených chodníkov – pochopiteľne, pohybujeme sa po neoznačených, inak by sa naše poslanie okamžite skončilo. A lesného zákona, ktorý zakazuje vstup do lesa v čase ťažby. Pochopiteľne, o to nám ide, aby sme tam boli v čase ťažby, ktorá nielen podľa ochranárov mimovládnych, ale aj podľa mnohých odborníkov štátnych úradov, ohrozuje tatranskú prírodu v jej jadrových oblastiach. Teda živočíchov, rastliny aj prírodný celok.

Väčšina ľudí má na sebe nenápadný odev zelených a iných prírodných odtieňov. Niektorí menej skúsení výstredníci sa musia zahaliť – tu ľanová snehobiela košeľa (Dobroslav), tam krikľavo žltý šál, čo má baba so žltými vlasmi. Hlavne pre tých celkom mladých je už aj prvý presun vzrušujúcim dobrodružstvom. Keď skupinka zaujme stanovisko, človek sa odpája. Mladoň je presvedčený, že susednú skupinku nenájde. Človek sa usmeje. Vypočuje si približný smer a ide. Bez spojenia je to krajšie. Hory hovoria. Všetko, čo v ľudskej spoločnosti zaniká niekde v pozadí, je teraz ako na holej dlani. Stopy vysokej, aj medvedie. A aha, tu aj rys. Množstvo vývratov v polomoch, samý brloh. Raj pre zverinu, ktorá všade inde je tak silne rušený homosapiensom, o ktorom sa len ťažko dá jednoznačne hovoriť ako o múdrom. A vlastne je už rušená aj tu. Je tu len hŕstka ľudí z päť a pol milióna, ktorá sa odhodlala brániť posledný doteraz nerušený malilinký, no čarokrásny kúsok zeme. Tatranskej. Tak ospievanej v ľudových piesňach i v obrodeneckých básňach. Dokonca aj v slovenskej hymne. Kúsoček našej Veľkej Matky Zeme, ktorá bola chránená ešte aj v socializme a aj bez Európskej únie , na ktorú sa teraz mnohí z ochrancov azda aj spoliehajú. Dnes to nie je o politike. Dnes to nie je o kozmopolitoch a národniaroch. Dnes to je o chamtivosti a prírode. Možnože nejde ani tak o tých niekoľko desiatok miliónov, po ktorých sa tak pachtia neviditeľné peňažné páky. Asi ide o viac. Oveľa vieac. Keby zmizli pod ozubenými reťazami rinčiacich píl posledné prírodné polomy, ktoré prírodný les potrebuje, zahladil by sa dôkaz o tom, že les sa s týmto podobne, ako už toľkokrát predtým, sám hravo vysporiada. Každý, kto sa vyzná v hore, vidí, že kôrovec sa tu nepohybuje zďaleka tak hrôzostrašne, ako to tvrdia ťažobné páky. Všade príroda aj bez ropných podnikov a iných civilizačných „spasiteľov“ už stihla vo všeduchovom lone vysadiť bez jedinej koruny a euro množstvo samosevných stromčekov. Sú tu bračekovia smrečkovia, sú tu sestričky jedličky, sú tu jarabiny a ďalšie stromy, ktoré sa derú hore. Keby sa to tu vyťažilo, prídu o svoje bydliská tí, ktorí tu majú svoje domy. Už od prírody, či od Boha, vyberte si, zasadené stromčeky by sa zničili. Kto tu zasadí to, čo by v pralese vyrástlo samo?

Človek prejde ku Kôprovej doline, kde je ticho. Vracia sa cez Malý a Veľký potok do doliny Tichého potoka k veľkej skládke na ploche, ktorá sa onedlho bude podobať na dvojhektárový holorub. Tu pracujú dve železné ruky, ktoré skladajú kmeň vedľa kmeňa. Z hľadiska ochrancov to už je vedľajšia záležitosť. Niekde inde bráni celkom iná skupina vjazdu ťažobných traktorov a hlavne hatajú dve železné ohavy – Harvestor a Procesor. Píšeme ich s veľkými písmenami, lebo pripomínajú dve nebezpečné obludy, ktoré sú vraj schopné za deň „vyčistiť“ územie blízke hektáru. Harvestor stromy odpíli, olúpe, odporcuje, a to to veľmi rýchlo, vraj stál zo dvadsať melónov, a jeho o čosi lacnejší brat ich naloží a zmizne, aby sa znovu vrátil. Na skládke pri potoku sa nakopia autá. Vyzerá to na SBS, je tam aj biele auto a pes, ktorý má podľa tabuliek tiež zákaz vstupu. Je pondelok a ťažobníci ako keby rozmýšľali, čo ďalej. V nedeľu vďaka šťastnej náhode objavili ochrancovia v blízkosti harvestora orlie hniezdo. Napoludnie prichádza do oblasti ornitológ s úradom a ten usúdi, že orlica javí známky nervozity a hrozí zachladenie vajec. Je druhá polovica apríla , mesiaca lesov. Všetko sa liahne. Štátny ornitológ nepriamo potvrdzuje, že ochrancovia robia dobrú prácu. Ochrancovia nanešťastie nemôžu hlásiť každý brlôžtek chránenej zveri a tak harvestor sa presúva do inej, donedávna tichej časti TANAPu, kde sa má činiť. Človek sedí nad riekou s krištáľovo priezračnou vodou a posediačky po vyčerpávajúcich dňoch a prebdenej noci zaspí. Sníva sa mu o raji, o posledných kúskoch divočiny, ktoré si môže a nemusí národ a ľudstvo ochrániť. O tatranskom duchu, ktorý už toľkokrát poskytol nám útočisko. O tom rodnom tatranskom oblúku, bez ktorého by sme ako národ už nemuseli jestvovať. Tu, pod Kriváňom, nad strmým zrázom, nad spenenou čírou riekou, cez vody ktorej aj na dva – tri metre hlbokom dne vidíš kamienky, ako keby to bolo len tenulinké sklo. Ešte jedle rastú na krivánskej strane – hudie si v duchu známu pieseň, ktorou sa hrdia aj tí , ktorí tu dnes tlačia ťažbu. Telo sa mykne v prebudení, vstane a zíde strmým zrázom, aby cez kmeň stromu prešlo suchou nohou ponad rozbúrenú rieku.

 

LENDAČANIA A TÍ DRUHÍ

Predpoludním sa ozve ako zarevanie medveďa nakrátko rev motorovej píly. Potom znovu a znovu a potom už v kuse. Človek sa vracia ku skupinke, s ktorou prešiel na stanovisko. Tá sa rozčleňuje na menšie časti. Tie idú ku k raktorom. Prechádzame po ceste, už sa nik nekryje. Okolo ide auto. Mávneme si. Ktorýsi z ochrancov ho odfotí. Z auta vybehne najedovaný chlap. Zdá sa to byť celkom zbytočná hádka, Tá amatérska fotka auta z diaľky nikomu nepomôže ani neuškodí, ale už sa stalo. Chlap sa vyhráža rozbitím fotoaparátu a bitkou. Vzápätí ďalší výbuch, ktorýsi lesný robotník sa vydráždi a chytá jedného z ochrancov pod krk. Chlapi sú gorali z Lendaku, tatranskej dediny príznačnej svojou prudkosťou. Viac-menej ochrancovia zastavujú traktor. Sme v pásme, ktoré sa podľa donedávna platných a dnes dvojako vysvetľovaných zákonov nemalo ťažiť, teda podľa ochrancov ide o bezzásahovú oblasť. Útly Mladoň si sadá na radlicu traktora. K nemu sa skláňa dvakrát hrubší chlap a vyhráža sa mu napadnutím. Mladoň zachová rozvahu. Chlap sa trochu stíši. Kiežby to takto vedeli viacerí. Časť skupiny sa presúva k ďalšiemu traktoru, ktorý sa nepodarilo zastaviť. Traktor má vpredu radlicu. Práve sa ňou chystá posunúť kmeň stromu, keď sa pred radlicu postaví Bradoň. Traktor ho radlicou tlačí zo štyri metre, on odskakuje. Traktor ani nespomalí, keď pred traktor skočí Zemin. Hodí sa rovno pred radlicu a leží v polohe, v ktorej niet ústupu. Traktor zastal. Vychádza z neho chlapčisko, chudý dlhý živáň, so stálym poloúsmevom. Goral so sivomodrými očami a svetlohnedými vlasmi, ako všetci Lendačania. Nižší a menej chudý chlap, ktorý by mohol byť jeho otec, a asi aj je, sa neusmieva. Máva rukami a nadáva. Prečo ste práve tu? Zemina už pozná. Ani sa nečuduje. Poslali nás sem od susedného traktora, že nech zastavíme vás, že prečo len ich. Tak sme sa rozdelili – hovorí Snežienka. Mladá baba zo Sečoviec čo si nenechá ujsť žiadnu prírodnú udalosť, keď nemusí. Goralský chlap má dvojzmyselné narážky o tom, ako tráviť čas, keď nie robotou. Bradoňa to vytáča. Vrčí. Snežienka sa ale baví. Zjavne je na takéto reči zvyknutá a chvíľami sa až baví. Človek sa pozerá na Kriváň a hľadá so Zeminom a Bradoňom hranicu našich ochranných záujmov. Podľa Goralov sme pár metrov za hranicami plánovanej nedotknuteľnej oblasti A. Takže ťažiť sa tu môže. My sa snažíme vytušiť, či to nie je ojeb. Ani nie tak zo strany Goralov, ako skôr zo strany tých, ktorí ich sem poslali.Tak čo, pomôžeme im? Pýta sa Bradoň a isteže to tak nemyslí. Sám síce robí podobné veci na podobných strojoch, ale nie v národnom parku. Snežienka si balí cigaretu so stredne lepšieho tabaku. Ty fajčíš? Chytá sa hneď príležitosti goralský chlap. Hej, tabak – nenechá sa vyviesť z dobrej nálady Snežienka. Takmer všetci sedia, nastáva uvoľnenie.Kto vás za to platí? Pýta sa goralský chlap. Všetci čo sú v tejto skupine sa živia sami. Po tieto dni sme stratový – hovorí človek. Ja som si zobral dovolenku – povie Bradoň. Tak prečo nejdete robiť a nás nenecháte robiť? – Navrhuje Goral. -Lebo nám záleží na Tatrách, na týchto najchránenejších územiach. Bavíme sa o národnom parku, Gorali o lykožrútovi, ktorý podľa jednej strany prejde a podľa druhej má byť záhubou lesa. A zožerie to tu tak ako na Šumave. Alebo na Solisku a Javorine prednedávnom. Šumava tam bola umelosmreková – hovorí človek – a prečo sa Javorina volá javorina? Gorali mlčia. Živáň pokrčí plecami – neviem. No museli tam rásť javory, muselo to byť pestrejšie. Uhliari a iní ľudia to vyholili a zasadili len smreky, aj to často alpské. Les vie, čo robí, hovorí človek. A ty si skade, juhas? Obracia sa goralský chlap na človeka, ktorý sedí na zemi s kabanicou cez plecia, v zelených hološniach, ľanovej hnedoškvrnitej košeli s hrubým opaskom na páse a vybíjanými zápästkami na rukách. Jak ty, zo Spiša. Skade zo Spiša – pýta sa živáň traktorista a menuje pár dolín. Trafil sa pomerne presne. Rozprávame sa striedavo spišsky i polospisovne, Lendačania medzi sebou goralsky.Všetci poriadne zaťahujú, všetci sú Spiš a Šariš. A ovce máš? – pýta sa goralský chlap. Pár oviec – odpovedá človek – hlavne kozy. Goralova predstava o ochrancoch živených zo zahraničných peňazí sa rúca. Všetci sme tu za svoje, nezávislí od grantového tretieho sektoru, ktorý popravde jestvuje, ale nie v takej miere, ako si myslia títo chlapi. To vy robíte za peniaze, to vás sem niekto poslal, nie nás, hovorí Bradoň. No hej, však mám deti, musím ich živiť, rozohňuje sa goralský chlap. Smeješ sa? Bradoň sa nesmeje, len má taký podobný poloúsmev, aký mal Živáň, keď sa rozhodol že neprejde Zemina a vystúpil z traktora.Všade sa hospodári s lesom – začne pomaly vetu človek, goralský chlap na to vybuchne – no vidíš, tak choďte hospodáriť na svoje a nás nechajte robiť. Čo by si povedal na to, keby ti niekto len tak ukradol ovcu tak ako vy nám kazíte robotu? – Nemôžem pásť tu, v bezzásahovej oblasti národného parku, a vy by ste tu nemali ťažiť. Môžete predsa robiť inde. Goral na to nič nehovorí. Obed! hlási svojej skupine. Zase? pred chvíľou sme jedli – hundre Živáň. A ty vieš spievať? – prechádza znova na Snežienku. Snežienka spustí hlasom omnoho výraznejším, aký by sa dal očakávať od spanilej krásky, hoc aj s tabakom v kapse. „Hej, zarúbali do mňa ako v hore do pňa, ešte mi košieľka, ešte mi košieľka krvou nenamokla“, spieva mohutným hlasom divica. Goralovi to vyráža dych, je nadšený. A túto poznáš? A zatiahne – Dzifče počarovne nezaľub še do mne. Človek ho doplní od bránice – ja chlapec vandrovny co ci budze zo mne. Goralovi sa výrazne zlepšila nálada, aj keď stojí a zjavne ako vraví tým stráca. Radíme sa čo ďalej – všetky traktory stoja. Človek oznamuje, že sa rodia kozy a musí ísť domov. Zdravíme sa, objímame. Dáme si vedieť čo ďalej. Človek podíde ku traktoru s goralmi, zdvihne ruku na pozdrav a popraje – tak nech ostane aj bezzásahová oblasť celá aj vy nech ste sýti. Gorali mierne a azda trochu prekvapene kývnu hlavou. Ruky si podať nemôžeme. Podľa dedinského posunkového práva je podanie ruky znakom dohody. A tú nemáme. Dohodu musia spraviť iní a inde. Aj keď všetci vieme, že na nás veľa záleží.

snímka: Klaudia Medalová

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.proza.tatry.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.