Z ošúchaného zápisníka (4.): Stretnutia s pôvodnými Američanmi

Z ošúchaného zápisníka (4.)

Ekvádorsky vedomec prišiel oblečený celkom nenápadne. Teda aspoň doma, medzi Kečuáncami, bol pomerne nenápadný. Jeho krojové súčiastky boli jednoduché, na Slovensku tomu hovoríme novodrevo. V duchovnej hale Strediska nového myslenia sedel na stoličke, oči sklopené, skromný a nenápadný, chudý, postarší chlapík, ktorý je doma, v dedine, navštevovaný bezradnými a nemocnými, čo prídu o radu. Tu niežeby nebol v úcte, ale pripadá si taktrochu ako exotické stvorenie. Zjavne sa tu necíti ani trochu doma. Aj to povie, že je to preňho veľmi ťažké. Vedomec hovorí len Kečuánsky (v škole doňho našťastie včas nenahustili cudzie jazyky, takže aj rozmýšľa kečuánsky a aj tak lieči). Jeho kečuánsky syn to prekladá do španielčiny. Prekladateľka do angličtiny. Zornička do slovenčiny. Hovorí veľa viet, do španielčiny preložených, v angličtine z toho vyjde nakoniec nejaká krátka veta podobajúca sa na odrhovačky umelých šamanov njú ejdž, ktorých tu občas prekladajú, akože – všetci sme spoločne…. a tak. Človek to pozná z vlastnej skúsenosti, keď slovenské slová prekladá do angličtiny niekto, kto sa nevyzná vo vedomectve a vyjdu z toho nejaké čudné frázy, ktoré treba opravovať, lebo anglicky predsa len trochu rozumieme, tak potajomky. Preto si človek nechá prekladať veci, vety len Zorničke, ak je to možné. Lebo Zornička sa roky venuje vedomectvu a na tom slovníku dosť pracuje. Niekedy netreba ani prekladať, stačí keď niekto prerozpráva vetu, kto nemá vhľad, a je z toho celkom iná vec. Medzičasom kečuánsky vedomec hovorí o siedmych živloch, kde okrem vody, zeme a iných Kečuovia rozoznávajú živel vtákov, čo sú veci dobre preložené. Tiež hovorí o srdci Zeme ….. a tomu venuje spoločnú spevavú motlitbu. Tam sú ľudia, zväčša narodení v Amerike, ktorí nie sú tak povýšení, aby si neuctili inú kultúru. Takí tam sú. Spievajú všetci.

S indiánskym vedomcom sa predsa len stretneme. Ideme za ním. Stretneme sanie cez reči, ale cez oči. Sú pokojné, ale naliehavé a akoby nepochopené. Onedlho po tom zisťujeme, prečo. Pretože toto spojenie nám prináša aj v zásade ľahko vysvetliteľné správy. V susednej krajine tohoto muža, dochádza k ďalšej genocíde. Naftárske a drevorubačské kruhy prostredníctvom peruánskych zákonov zaútočili na povodie horného toku Amazonky a chystá sa úplné zničenie posledných slobodných indiánskych kmeňov. Násilie voči pôvodným Peruáncom tejto oblasti sa už začalo.

Iné tiché stretnutie podobného druhu sa konalo v bližšie neurčenom mieste v bližšie neurčenom supermarkete východnej Pensylvánie, po návrate z indiánskych umeleckých a obradových stretnutí. Vošli sme do akejsi reštaurácie, obrovskej, kde sa jedlo na stojaka. Jedli sme niečo zeleninové, keď sa na človeka upreli oči. Boli to tmavohnedé oči indiána odetého v bežnom americkom odeve. Človek mal vlasy z minulého dňa zviazané remienkami na bokoch hlavy, na horehronský spôsob, konopnú vestu na holom tele, kokavský opasok a široké plátené gety visiace na spodku bedier. A krpce. Lenže on sa nepozeral na odev, pozeral sa len do očí, uprene, dlho. Keď sme dojedli, už tam nebol. Vychádzali sme von, a ten indián znova vchádzal dnu. Tentokrát sa naliehavo pozeral z jedného metra a medzi nami prebehla sila ako medzi dvoma nezakrytými káblami elektrického vedenia. Po tomto vzájomnom spoznaní veci nabrali väčšie obrátky. Začali sa spájať. 

Ozval sa chlapík, ktorí zbieral podklady na knihu o Viliamovi Penovi, Pensylvánii a spolužití belochov s Indiánmi. Bolo to v čínskej reštaurácii, on dostal nejaké zeleniny, človekovi priniesli akési morské chrústy. Napriek rôznemu jedlu sme si hneď našli spoločné témy. Nejaké úvody, inak dôležité. Džon je bývalý hipisák, nosil dlhé vlasy. V dobe, keď človek ešte cucal z mamkyných cecíkov. Človek mu prezradil, že keď bol malý chlapec, tiež mal dlhé vlasy, lebo v našej rodine zvykli chlapcov niekoľko rokov nestrihať, čo je staroslovenský zvyk. Začudoval sa tiež, že dlhé vlasy vo vrkočoch sú až do začiatku dvadsiateho storočia tradičný slovenský účes a že poddaní iných európskych krajín taký účes nenosili. Porozprávali sme si o komunizme a kapitalizme, o rodinných príslušníkoch, čo nám padli na rôznych frontoch od prvej vojny až po 68. rok. Chlapík si povzdychol. Keď som bol ja mladý, boli vojny, v Amerike husto, teraz je vo všetkých smeroch lepšie, uvoľnenie, Obama…“Ale ľadovec sa topí“, nadhodí človek. A sme v ďalšej téme a v celkovej zhode. Chlapík je historik, myslí si , že aj človek je historik. Hodíme sa na spolužitie v Amerike a na indiánsku tému. To je zatiaľ najrozhľadenejší Američan, z tých, čo za mesiac neustálych presunov a stretnutí bolo možné stretnúť. Chlapík otvoril internetové múzeum. A bojuje o zachovanie parku, v ktorom podpísal Viliam Pen zmluvu s Indiánmi. Označil Pena za jediného amerického štátnika, ktorý sa k nim správal čestne. Ak bol indiánsko – belošský spor, zasadalo päť bielych a päť červených predstaviteľov, aby dospeli k dohode. V tej dobe mali indiánske kmene pri styku s bielymi pri uzatváraní zmluv štatút iných štátov, čo využili nedávno niektorí Lakoti nie tým, že by vyhlásili nezávislosť na USA, ale tým, že vypovedali Američanmi porušené zmluvy a nezávislosť len obnovili. Čo si samozrejme v dobe osamostatňovania Kosova v Európe nikto nevšimol, a v Amerike tiež iba príslušné úrady. O tom ale nehovoríme. Hovoríme o tom, ako on zachraňuje ten pamätný park, v ktorom sú tie posvätné miesta, a ako človek sa snaží na Slovensku o niečo podobné – o zachovanie svätohájov a posvätných miest. Hovorí mu – v tom je rozdiel, že my sme sami seba skolonizovali, síce cudzími silami, ale je to tak, sme a j domorodci, aj kolonizátori. Diví sa nieklen ten, čo to počul, ale aj ten, čo to povedal. Sú to čarovné chvíle. Dostáva nahrávku Vrchársky raj a daruje knihu, na ktorú zberal podklady. V knihe je jeho fotka i meno: John Connors. Isto sa ešte uvidíme.

Počas koncertu pri jazere prichádza s hrkálkami Katka, Hviezdna žiara, z kmeňa Lenapi. Lenny lenape, to je vlastný názov kmeňa Delavarov, po ktorých je pomenovaný štát aj rieka. Katy má na sebe novodrevné indiánske šaty, ktoré si možno sama vyrobila, keďže je výrobkyňou indiánskych predmetov. Prináša viazaničku posvätnej indiánskej šalvie a šiltovku s nápisov native pride, čo zo žartu prečítam po slovensky a preložím do angličtiny. Vzápätí prichádza iná Indiánka, zaoberajúca sa duchovnom, z kmeňa Micmac, zo severu od Veľkých jazier.

A onedlho na to prichádza ten ohlásený šaman z Arizony. Po tom, ako preberieme dejiny Navahov, ich pôsobenia v dodávkach koní do prvej vojny a spojárskym husárskym kúskom – v druhej svetovej vojne sa Nemcom nepodarilo rozlúštiť jediný jazyk – jazyk spojárov kmeňa Navaho (chlapíkova prekladateľka nazýva človeka chodiacou encyklopédiou) a potom, ako preberieme zopár iných bezpečných tém, sa človek šamana spýta, či náhodou nepočul o tom, že sa v posledných rokoch chystá v Amerike privatizácia rezervácii. Chlapík sa napruží – jasné, takto nás chcú zničiť. Ale v Amerike to takmer nikto nevie. „To som si všimol“, hovorí človek. Zhodneme sa na tom, že rozdelenie pôdy medzi chudobných Indiánov po zbavení ich kolektívnych práv znamená okamžité rozpredávanie poslednej indiánskej pôdy a rozpustenie pôvodných Američanov v kozmopolitnom guláši. Na otázku, či vyvíjajú pôvodní nejakú protisilu, odpovedá, že pôvodní sú pomerne slabí v tom, aby takýmto veciam vedeli sami zabrániť. Nakoniec hovoríme o duchovných zážitkoch, rozhovoroch a stretávaní sa s duchmi predkov. To je posledný indiánsky rozhovor na tejto šnúre.

Na záver si človek pripomenie jednu príhodu, ktorá zakaždým stisne hrdlo. Príhodu rozpovedal Džon, ochranca bývalého svätohája kmeňa Delavarov. Ten príbeh rozpovedal Džon po tom, ako mu človek hovoril o filme 1492, kde zahral Depardié Kolumba ako ľudomila, a nie ako otrokára, ktorým v skutočnosti Kolumbus bol. Keď v meste chceli nedávno premenovať Delavarskú ulicu na Kolumbovu, v rade prebehli o tom hádky. Hlavne Taliani presadzovali Kolumbovu ulicu (Kristobal Kolon známy ako Kolumbus bol Talian). Vtedy vyskočil jeden z predstaviteľov Delavarov a obrátil sa na nich so slovami: „Neviete, nechcete vedieť, alebo je vám to jedno? Kolumbus je pre nás ako Hitler! Zabíjal našich ľudí, znásilňoval, dával nás do otroctva!“ Jeho slová neboli ale v rade pochopené. Rada rozdelila ulicu na dve časti a jednu polovicu nazvala Kolumbovou.

Keď sa človek vrátil do krajiny, zistil, že na Slovensku zaviedli zákon, podľa ktorého je trestné spochybňovať genocídu a holokaust. Uvidíme, či pri dodržiavaní tohoto zákona sa bude sledovať aj spochybňovanie genocídy a holokaustu prírodných národov, ako vyhubených polabských Slovanov, alebo indiánskych kmeňov. Alebo, čo je dosť možné, sa bude na tieto prírodné národy naďalej nahliadať ako na pohanských podľudí a chrániť sa budú len tí „vyvolení“. Čujme, dívajme sa, vedzme. Či nevidíte, nechcete vidieť, alebo je vám to jedno?

predch.

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.proza.indiani3.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.