KTO BUDE SLOVENSKÝM PACOM DE LUCÍA?

Ako sa malý španielsky folklórny prúd strhujúcim fenoménom stal.

Sú ľudia, ktorí sa s obľubou a zanietením držia spoločensky dohodnutých pravidiel a generáciami overených postupov. S neoblomnosťou a hrdosťou na svoju vernosť tradíciám dávajú rady a odporúčania, ako robiť to či ono a s nevôľou sledujú, keď sa to či ono presne tak nerobí. Určite je dobré, že sú. Udržiavajú pre nás a súčasnú dobu ducha doby minulej a starostlivo namotávajú pradivo vinúce sa obdobiami, ktoré nám má pripomínať kým sme a odkiaľ sme prišli.

A potom sú iní, dostatočne neposední na to, aby z čistej nudy začali rokmi sedimentovaný predmet svojho záujmu prevracať a skúmať zo všetkých strán. Nie že by týmto starobylým pradivkom neboli fascinovaní, práve naopak, avšak zistili, že sa na ňom dá aj detsky hravo brnkať, že je možné ho kdekoľvek prestrihnúť a inde zasa napojiť, prípadne doňho vplietať rôznofarebné nitky. A našli v tom záľubu a potešenie. Pre pravoverných tradicionalistov sú títo takzvaní „trúfalci“ často krát tŕňom v oku, ale dejiny neraz ukázali, že sú to práve oni, kto kultúrno-spoločenské dianie výrazne ovplyvňuje a presmerováva. Zatiaľ čo tí prví daný chod vecí radi udržiavajú , tí druhí ho zas radi menia. Tí prví plnia úlohu akéhosi vyživujúceho podhubia, tí druhí vyrážajú nad zemský povrch ako pestrofarebné plodnice.

A potom sa, z času na čas, objaví zopár výnimočných. Tí svojim myslením a prístupom dokážu vo svojom odbore spustiť hotovú revolúciu a stanú sa míľnikmi dejín. Svojim novátorstvom inšpirujú natoľko, že ich ďalší začnú nasledovať a podieľať sa s nimi na tvorbe nového smeru.

Jedným z takýchto ľudí je aj človek, ktorý svojim umeleckým počinom zmenil osud a vývoj jedného z európskych prejavov ľudovej kultúry. Je to španielsky flamencový gitarista Francisco Sánchez Gómez, umeleckým menom Paco de Lucía.

Príbeh flamenca

História flamenca začína približne v období 18. storočia, kedy sa po dlhom procese vzájomného ovplyvňovania spojil pôvodný andalúzsky folklór s folklórom juhošpanielskych cigánov, ktorí prišli na územie Španielska už v 15. storočí. Vtedy vznikol základ, ktorý sa do značnej miery podobá flamencu, ako ho poznáme dnes. Flamenco, vychádzajúce z andalúzskeho folklóru, bolo ovplyvnené viacerými kultúrami: arabskou, židovskou, africkou, kresťanskou, ale tá, ktorá dokázala všetky tieto vplyvy prepojiť a pridať svoj diel tak, aby vznikol nový a osobitý prejav, bola práve kultúra cigánska.

Od svojho vzniku až do polovice 19. storočia bolo umenie flamenca len súčasťou bežného života, pestovalo sa v rodinách, na rodinných a dedinských oslavách, v úzkom kruhu príbuzenstva alebo vidieckej komunity. Začiatkom 19. storočia prichádza , spolu s nástupom romantizmu, vlna záujmu o Španielsko a to najmä o jeho „exotickú tvár“, ktorú predstavovali práve cigáni a ich ľudové umenie. Bolo to obdobie kedy vznikali literárne diela inšpirované tématikou juhošpanielskych cigánov a flamenca, autormi ktorých boli cudzinci , ako napr. Carmen od P. Mériméea alebo The Gypsies of Spain od anglického spisovateľa G.H. Borrowa a tiež hudobné kompozície M.I. Glinky alebo N. Rimského-Korsakova.

Od druhej polovice 19. storočia , spoločne so vzostupom popularity flamenca, začali vznikať takzvané cafés de cante aleb cafés cantantes, teda podniky určené na komerčnú produkciu flamenca. Toto obdobie, ktoré trvalo približne do začiatku 20. storočia, sa nazýva aj Zlatým vekom flamenca. To však zo sebou prinieslo aj neblahé následky. Na jednej strane dostali mnohí flamencoví umelci príležitosť nastúpiť na profesionálnu umeleckú dráhu, na strane druhej sa flamenco s narastajúcou komercializáciou začalo prispôsobovať požiadavkám a vkusu širokého publika, čím postupne strácalo na svojej hĺbke a pravdivosti. Začiatkom 20. storočia flamenco zaznamenalo výrazný umelecký úpadok, stalo sa povrchným a vyumelkovaným, čo bolo predmetom čoraz väčšej kritiky umeleckých a kultúrnych kruhov. Odozvou na tento neblahý vývoj bol pokus troch osobností španielskej kultúry – básnika a spisovateľa Federica García Lorcu, hudobného skladateľa Manuela de Fallu a výtvarníka Ignacia Zuloaga prinavrátiť flamencu jeho umeleckú čistotu a autenticitu keď v roku 1922 v meste Granada usporiadali súťaž flamencového spevu Concurso de Cante Flamenco. Ich zámer, totiž obrátiť pozornosť publika na tradičné hodnoty a hĺbku flamenca, sa však nevydaril a tak úpadok a stagnácia tohto umenia pokračovala až do polovice 20. storočia.

Kultúrna revolúcia

S nástupom masmédií v 50tych rokoch znovu ožíva záujem o flamenco, začínajú vychádzať kvalitné teoretické knihy, rozhlasové stanice vysielajú o ňom pravidelné relácie, začínajú sa točiť prvé filmy s flamencovou tématikou.

Avšak až v rokoch 70tych, zásluhou mladého virtuózneho gitaristu Paca de Lucíu a jeho moderného prístupu k dovtedy čisto tradičnému flamencu, dochádza k nebývalej popularizácii tohto umenia doma aj v zahraničí. Z flamenca, tradičného ľudového umenia pestovaného len v uzavretých rodinných klanoch, sa tak postupne stáva fenomén celosvetového významu , z Paca de Lucíu zas zaslúžene ikona moderného flamenca a vzor pre niekoľko nasledujúcich generácií flamencových gitaristov.

Podarilo sa mu totiž citlivým primiešaním iných hudobných žánrov, ako boli džez alebo klasická hudba, pretaviť tradičný ľudový prejav do aktuálnejšej a pre súčasného človeka prístupnejšej podoby bez toho, aby utrpela kvalita a obsah pôvodného prameňa. Z flamencovej gitary ako doprovodného nástroja spevu a tanca vytvoril sólový nástroj hodný veľkých javísk a koncertných sál, náročnosťou techniky porovnateľný, ak nie prevyšujúci, klasickú španielsku gitaru. Flamencovú hudbu obohatil o nové nástroje, akými sú priečna flauta alebo peruánsky perkusívny nástroj cajón (čítaj „kachón“), bez ktorého sa dnes nezaobíde žiadna flamencová formácia. Vplyv jeho osobnosti bol natoľko silný, že gitaristi, ktorí prišli po ňom, prebrali aj jeho typický spôsob držania gitary a sedenia pri hre. A málokomu, aj spomedzi výnimočných, sa stane, že v jeho rodnej obci mu postavia ešte za života sochu.

K popularizácii flamenca na domácej scéne mu zas veľmi dopomohla takmer desaťročná spolupráca s hlasovo výnimočným flamencovým spevákom Camarónom de la Isla. Paco ho objavil ešte na začiatku svojej kariéry v zafajčenom bare na predmestí San Fernanda a majúc na talenty ten správny nos, ihneď mu navrhol spoluprácu. Došlo tým k zaujímavému spojeniu živelnosti a intelektu, neotesanej jadrnosti a premyslenej virtuozity. Myslím, že práve toto spojenie bolo zárukou úspechu a dôvodom, že sa obaja stali v Španielsku legendou a to nielen pre úzky okruh flamencových umelcov a nadšencov, ale aj pre širokú verejnosť.

Rozruch a vývoj

Každá jeho nová platňa spôsobila v odborných kruhoch nemalý rozruch a neraz pozdvihla aj vlnu nevôle zo strany zarytých tradicionalistov, odvolávajúcich sa na argument , že spájanie tradičnej pôvodiny s cudzorodými vplyvmi ju ochudobňuje o jej výživnú, zemitú podstatu. Isteže, do určitej miery áno, je to niečo ako daň za popularitu, ale tomuto invenčnému chlapíkovi nemožno uprieť, že bez neho by dnešné flamenco nebolo tým čím je, totiž živým umením vychádzajúcim z vlastných etnických koreňov svojich nositeľov. Pretože neustrnulo vo svojej podobe z predvojnových čias, ale prijalo nevyhnutný vývoj modernej doby a prispôsobilo sa jej. Zmierilo sa s realitou zmenšovania zemepisných vzdialeností a kultúrnej globalizácie a otvorilo sa cudzím vplyvom. Pravdepodobne práve vďaka tomuto skríženiu s novými, inorakými génmi, flamenco ako umelecký prejav nezdegenerovalo, ale naštartovalo nové pokračovanie svojej línie. Moderné, do väčšej alebo menšej miery štylizované, ale každopádne žijúce a naďalej sa vyvíjajúce. Napokon, každý komu učaruje moderné flamenco, skôr či neskôr začne pátrať po jeho koreňoch, čo už je samo o sebe prevenciou ich zabudnutia a zániku. A skutočnosť, že jeden z prejavov španielskeho folklóru je stále živý, ako aj južanom tak vlastná národná hrdosť spôsobili, že aj vo väčšine dnešnej španielskej pop music je prítomná flamencová a andalúzska melodika a v Španielsku mohol v sedemdesiatych rokoch vzniknúť celkom ojedinelý a nový podžáner – andalúzsky rock.

V súčasnosti v Andalúzii, ale aj v mestách mimo nej, v Madride či Barcelone (ktoré nie sú pôvodnou kolískou flamenca), pôsobia desiatky, ak nie stovky aktívnych sólových tanečníkov, spevákov a gitaristov, či už profesionálov alebo amatérov, ktorí buď udržiavajú ducha starého pôvodného flamenca, alebo sa snažia nachádzať nové cesty jeho smerovania. V tanečnom svete dochádza k spájaniu s džezom , španielskym klasickým baletom, moderným a súčasným tancom, v hudobnom zas k fúziám s latinsko-americkou hudbou, rockom, bluesom, hip-hopom , indickou a arabskou orientálnou hudbou. Pritom nejde o žiadne násilné vrstvenie jedného štýlu na druhý, ani o kŕčovité držanie sa starého, na ktoré sa len kde tu prilepí niečo nové, ale o miešanie a varenie jednotlivých prísad v jednom spoločnom, poriadne horúcom hrnci. Ide o živú tvorbu jednotlivcov, ktorí majú v dnešnej dobe prístup k množstvu informácií a, či chcú alebo nechcú, cez médiá sú vystavení mnohorakým kultúrnym vplyvom. Tejto skutočnosti sa však nebránia, naopak, využívajú ju a pretavujú do svojho umenia a vyjadrovania. Tanečníci vytvárajú nové, vlastné tanečné prvky, prípadne oprašujú tie zabudnuté, ale prispôsobujú ich svojmu telu, cíteniu a tanečnému prejavu. Speváci pri spontánnej krčmovej zábave neraz vytvoria novú slohu alebo nápev, vychádzajúci z ich momentálnej nálady, inšpirácie a najmä súčasnej doby. Pri počúvaní flamencovej hudby preto neraz narazíte na slohu o nepríjemnom prebudení rannou hrkotajúcou električkou alebo o meškajúcom taxíku. A hudobníci hľadajú, mnohokrát v cudzích vodách, nové harmonické postupy, ale nezabúdajú na prítomnosť typickej flamencovej melodiky a rytmiky. A to, čo je násilné, čo je len efektne navrstvený a zmrazený polotovar nemá v silnej konkurencii šancu na dlhodobý úspech.

Svetová flamencománia

Flamencová komunita a svet pulzuje v súčasnosti v Španielsku nebývalým živým a rýchlym tepom, za posledných dvadsať rokov vzniklo množstvo flamencových festivalov a prehliadok , mladí víťazi tanečných, speváckych a gitarových súťaží budia záujem odborníkov a sú prizývaní na spoluprácu staršími, už slávnymi predchodcami. Hudobníci s napätím očakávajú vydanie nového CD svojho gitarového idolu a o nových umeleckých počinoch sa diskutuje na ulici, v kluboch , kaviarňach alebo na internetových fórach. Už etablovaní sóloví tanečníci zakladajú vlastné doprovodné tanečné ansámbly a predháňajú sa v tvorbe nových divadelných projektov, s ktorými neskôr obídu takmer celý svet. A flamenco sa za posledných dvadsať rokov stalo hlavným vývozným artiklom Španielska. Dnes už snáď ani neexistuje „civilizovaná“ krajina , kde by sa aspoň hŕstka domácich nevenovala tomuto umeniu a kde by nebol založený flamencový klub alebo komunita (flamenco rozvíjajú dokonca aj Eskimáci v Kanade).

Vďaka týmto cudzokrajným fanúšikom sa v mestách ako Sevilla, Granada, Jerez, Barcelona a Madrid za posledné roky rozmnožili flamencové školy a akadémie ako huby po daždi , prichádzajú sem ľudia z celého sveta , niektorí aj na niekoľko rokov, aby mohli flamenco študovať a žiť priamo v jeho zdroji. Prichádzajú zanietenci všemožných povolaní, národností a farby pleti, mladí aj starí (naj- staršia študentka, ktorú som v Seville stretla bola 75 -ročná žena z Nemecka), talentovaní aj úplne netalentovaní, ale každopádne totálne zamilovaní a očarení týmto umením. Najväčší flamencový festival , Bienále Flamenca v Seville, trvá 32 dní, počas ktorého je uvedených 70 predstavení (podotýkam, že každé dva roky nových), z ktorých polovica býva niekoľko týždňov vopred vypredaná a celková návštevnosť jedného ročníka sa blíži k hranici 50 000. Nehovoriac o tom , že pred a počas Bienále je problém zohnať letenku do Španielska a ceny hotelov , ubytovní a bytových prenájmov sa riadne podvihnú. Tento celosvetový úspech sa dá pripísať skutočnosti, že flamenco ide neustále s dobou, je ochotné meniť sa a vyvíjať, nebojí sa novotvarov a experimentov, pričom nezabúda čerpať živiny zo starého osvedčeného zdroja. A navyše tu platí krásna zákonitosť spätného pôsobenia – flamenco je otvorené svetu a svet je preto otvorený flamencu. Na jednom z posledných ročníkov Bienále získalo cenu diváka predstavenie mladej flamencovej tanečnice Ángeles Gabaldón s názvom Inmigración. Do svojho predstavenia, ktoré sa venuje prisťahovaleckej problematike obsadila flamencových tanečníkov – cudzincov, medzi nimi aj černošskú tanečnicu z Veľkej Británie.

Folklóristi už nežijú to čo spievajú

V povojnových rokoch sa aj naša ľudová hudba a tanec začala postupne prenášať z domov, polí a zábav na divadelné javiská a do koncertných siení. V 50. rokoch boli založené prvé folklórne súbory, vznikla tradícia folklórnych festivalov, boli natočené pôsobivé filmy s folklórnou tématikou, ľudový tanec a hudba prešli v nasledujúcich desaťročiach určitou mierou javiskovej a divadelnej štylizácie. Dá sa teda povedať, že vývoj slovenského ľudového umenia v mnohých ohľadoch kopíroval vývoj flamenca alebo iných európskych ľudových kultúr. Avšak len do určitého bodu. V istom bode akoby sa tento vývoj zastavil, náš folklór prestal žiť vlastným životom a ustrnul v úlohe akéhosi uchovávateľa tvorivosti, zvykov a obradov našich predkov spred šesťdesiat, sto a viac rokov. Táto snaha o archiváciu ľudovej kultúry by bola sama o sebe v poriadku nebyť toho, že pokiaľ jej interpreti týmito pôvodnými zvykmi a obradmi (ktoré na javisku prezentujú) aj naďalej nežijú, časom dochádza k akémusi ustrnutiu, zastaraniu a tým pádom vyprchaniu pôvodného živého ducha z tejto tak starostlivo uchovávanej formy. Veď prví členovia a zakladatelia folklórnych súborov boli mladí ľudia z celého slovenského vidieka, ktorí, hľadajúc v povojnových rokoch prácu v Bratislave alebo iných väčších mestách, dovtedy ešte sami ľudový tanec a hudbu v každodennom živote zažívali. Svoje umenie a znalosti odovzdali neskôr ďalej, otázne však je, do akej miery boli ich nasledovníci schopní okrem techniky a remeselnej zručnosti prevziať aj ducha toho, čo sa od svojich predchodcov síce naučili , ale sami na vlastnej koži už nezažili. Každý výkonný umelec predsa vie, aké ťažké je na javisku dôveryhodne interpretovať niečo, čo sám v živote nezažil, neprecítil. Preto dnes vyznieva trochu paradoxne, keď sa drezúrovaný „folklorista z mesta“ pozerá cez prsty na novolazníka samouka, ktorý síce nedosahuje jeho technickú dokonalosť, ale svoje nôty, piesne a tance sám tvorí a najmä žije.

Pochopiteľne, že po úspešnej vlne uvedenia slovenského ľudového umenia na javiská v rokoch päťdesiatych sa s každou generáciou na mestskej kultúre odchovaných folkloristov (ktorí v bežnom živote pestovali hádam už len tradíciu požívania omamných nápojov) postupne vytrácala jeho prirodzenosť a slovenský folklór začal strácať na svojej príťažlivosti. Stal sa menšinovým žánrom, akýmsi umelým, muzeálnym archetypom na okraji všeobecného kultúrneho záujmu, ktorý bol následne poľahky zatlačený do kúta západnou kultúrou, prípadne cudzími životaschopnejšími etnickými žánrami. Dnes v každom väčšom slovenskom meste nájdete ponuku otvorených kurzov orientálneho alebo latinsko-amerického tanca, flamenca, salsy, capuery, argentínskeho tanga, vznikajú hudobné kapely a festivaly, ktoré sa týmto žánrom venujú, avšak slovenský folklór naďalej ostáva výhradnou záležitosťou uzavretých folklórnych súborov. Samozrejme, treba spomenúť a oceniť snahy o výuku ľudového tanca na festivale Tanečný dom ako aj jeho samotnú modernejšiu a otvorenejšiu koncepciu. (Škoda len, že posledné roky je to už Nay Tanečný dom, myslím , že Andalúzania by sa chytali za hlavu, keby ich sevillské Bienále niekto premenoval na Coca – Cola Bienal de Flamenco alebo niečo podobné. Ale dobre , vždy je lepší Nay Tanečný dom než žiaden, pre nedostatok prostriedkov). Treba tiež oceniť tých pár slovenských world music kapiel alebo snahy SĽUKU o folklórno-modernistické projekty. Napriek tomu, pre bežného Slováka, ktorý by sa chcel ísť po práci niekam pohybovo alebo hudobne odreagovať je možností vybrať si práve náš folklór žalostne málo. Zaujímavé by bolo preskúmať, či týchto možností je málo preto, lebo nie je záujem zo strany verejnosti alebo samotných folkloristov. Môžeme sa domnievať, že ide o prirodzenú ľudskú vlastnosť, kedy cudzie je často krát príťažlivejšie než domáce, ale nejde tu náhodou aj o určitú skostnatelosť a nezáujem otvoriť dvere do sveta slovenského folklóru aj amatérom a bežným ľuďom?

A práve skostnatelosť je to, čo našu domácu kultúru pomaly, ale iste zabíja a dnes je viac než zrejmé, že slovenské ľudové umenie má svoj „zlatý vek“ dávno za sebou . Je síce pekné , že na festivale v Detve môžu diváci vidieť, ako sa kedysi obliekali naše staré mamy, alebo ako si pri muzike rozkazovali naši dedovia, ale týmto ustrnutím v dobe minulej a neochotou nasávať a odrážať deje súčasné slovenský folklór neoslovil prichádzajúce, nové generácie, ktoré by ho uchopili a pretavili do vlastného modernejšieho spôsobu života. Nie nadarmo Andalúzania tvrdia, že flamenco je okrem umenia aj spôsobom života, pretože každé ľudové umenie zo spôsobu života vychádza, vo svojej podstate týmto spôsobom života je. Aj vďaka tomu, že ho jednotlivé rodiny naďalej pestujú vo svojom dennodennom žití sa flamenco dnes tancuje a hrá inak ako pred dvadsiatimi rokmi a kostýmy tanečníkov a hudobníkov naberajú prvky súčasnej módy a vkusu, aj keď si stále uchovávajú svoj typický charakter.

Umelým úsmevom folklór nestrhne

Niekto by mohol namietať, že na rozdiel od flamenca alebo balkánskej hudby slovenská ľudová hudba, aby mohla v dnešných časoch preraziť, nemá v sebe tú typickú rytmickú „mašinu“ a slovenský ľudový tanec zas eleganciu a náročnosť tanca flamencového. Nesmieme však zabúdať, že flamencový tanec a hudba sa stali náročnými a prepracovanými postupným vývojom na divadelných javiskách, kdežto 70 – ročná babička v zástere ho na obecnej slávnosti tancuje dosť neelegantne a oveľa jednoduchšie, bez pôsobivých figúr či frenetických podupov. Slovenský horehronský dupák by zas svojou strojovou rytmickosťou položil ktorýkoľvek iný ľudový žáner. A potom je tu ešte jeden rozmer, ktorý robí flamencový tanec a hudbu takým príťažlivým avšak z nášho folklóru sa už dávno vytratil. Tanečník a hudobníci sa často krát postupným zrýchľovaním spoločne dostávajú do stavu akéhosi tranzu, ktorý sa neraz prenáša aj na diváka. Je tu teda zachovaný aj akýsi rozmer duchovný, rozmer zmeny vedomia, kedy tanečník, spevák alebo hudobník majú možnosť vyjadriť širokú škálu svojich emócií, od radosti až po najhlbší žiaľ, čo vedie k akejsi prirodzenej emočnej a duchovnej očiste. Táto dôležitá súčasť hudby a tanca bola však v našom javiskovom ľudovom umení systematicky potieraná a dospelo to k tomu, že folklórni tanečníci sa dnes môžu na javisku iba zoširoka usmievať a jediná emócia, ktorá je vo folklóre dovolená je radosť, ktorá je napokon tiež umelá.

O tom, že slovenský folklór a jeho bohatá melodika v sebe silný potenciál má svedčí aj skutočnosť, že v roku 2005 bola podpolianska fujara a hra na nej zapísaná organizáciou UNESCO do „Zoznamu diel ústneho a nehmotného dedičstva humanity“. Tento Zoznam, založený v roku 2001, má za úlohu podporovať a chrániť výnimočné formy ľudových a tradičných vyjadrení, akými sú napr. hudba, tanec, národné rituály a mytológia, poznatky a praktiky týkajúce sa prírody a sveta, skúsenosti spojené s tradičnou výrobou, ako i osobitné kultúrne prostredia. Zvláštne je, že flamenco sa napriek viacnásobnej kandidatúre na tento Zoznam ani na poslednom zasadnutí medzinárodnej poroty v septembri 2009 nedostalo. Nemyslím si, že by to bolo nedostatkom jeho výnimočnosti, ale skôr preto, že vďaka svojej životaschopnosti túto medzinárodnú podporu a ochranu ani nepotrebuje.

Pre slovenské ľudové umenie vyvstáva teda otázka, ako ďalej. Istotne by sa v našich zemepisných šírkach zišla podobná kultúrna revolúcia, aká sa udiala v Španielsku koncom minulého storočia. A keď už nie revolúcia, tak aspoň taký malý nežný prevrat. Potrebovali by sme slovenských Pacov de Lucíov , Camarónov, Vicenteov Amigov, Gerardov Nuñezov atď. Otázne je , či sú Slováci dostatočne sebavedomým a na svoj pôvod hrdým národom, ako napríklad naši južní slovanskí bratranci na Balkáne, ktorých folklór je stále živý a v ich modernej popkultúre prítomný . Verme, že áno a s postupom času hádam stále viac.

Miroslava Hardošová

Zdroje:

www.flamencheco.cz, www.portal.unesco.org, www.fujara.sk

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.pacodelucia.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.