OBEŽIVO JE PREJAV NÁŠHO DUCHA

Žiarislav káže – ukazuje.

Smutný národ Slovákov. Zo zvyku. Nie je to bežná vec, opýtať sa niekoho, ako sa má. Náhodou by vám mohol povedať, čo si naozaj myslí. U nás sa to aj často stáva. Niektorí by vám povedali „ujde to“. Život ako zajac, ujde, to je akože dobre, hm. Keby ste sa okoloidúcich na vašej ulici opýtali, ako sa majú, mnohí by vám povedali, že nemajú peniaze.

Čo sú to teda peniaze? Jazykovedci hovoria, že slovo peniaz (*1) je nejasného pôvodu – asi je prebraté z nemčiny, kam mohli prísť z Ríma. No, kebyže to bola pravda, tak sa musíme opýtať na Západe, alebo v Ríme, prečože máme málo tých ich peňazí. Bolo by vtipné, keby nám povedali, že viac sa nezvýšilo. Ríša má svoju moc a ako hovorí príslovie Hornolužických Srbov, moc si sama vytvára pravidlá(*2).

matrix_2.jpg

Lenže keď sme na chodníku vedomia, nebudeme hľadať chybu najprv v iných, ale pozrieme sa najprv na seba. A keď sme na vedomeckom chodníku naozaj, opýtame sa, ako sa to teda povie po našom? Napríklad – po slovensky? Národohospodári hovoria o peniazoch a cenných papieroch spolu ako o obežive. Dnes, v dobe jednotiek a núl, často núl, by sme mohli povedať počítačovým jazykom, že ide naozaj viac o obeživo, ako o peniaze. Akonáhle dáte papierové peniaze na účet, okamžite začnú obiehať, či chcete, alebo nechcete, a nikdy nedostanete späť to isté množstvo. Buď vám niečo pridajú, čo je nesporne zaujímavý jav, alebo vám niečo stiahnu. Čo sa, uznajte, deje často.

Človek videl šťastných divochov bez peňazí. Dali im peniaze a riadne to s nimi zatočilo. Spustli spolu s krajinou. Peniaze sú veľké čaro. Peniaze vlastne nemáme. Ako môžete mať jednotky a nulky v cudzom počítači(*3)? Ako by povedali bratia Česi, bláho bláhová, kluku pitomá. Bača Hužva by povedal niečo o panskom huncútstve. Áno, peniaze sú jedno z nekonečna čarov, cudzím slovom, je to imaginácia. To slovo – mágia – sme vraj prebrali z latinského jazyka, Rimania ho mali od Grékov a Gréci od Peržanov (*4 ). My tomu hovoríme čaro. Čaro znamená asi toľko, ako čiara. Čiara, ktorá nás oddeľuje, čiara, ktorá nás spája. Čaro považujeme za dobré, keď nám robí dobre. A opačne. Považujeme ho za zlé, keď nám robí zle. Uznajte, že je to osobné hodnotenie. Čaro je postavené na predstavivosti. Keď si niečo stavíme pred seba. Keď si niečo pred-stavíme. Postavili sme si pred seba peniaze.

Uznajme teda, že to, čomu hovoríme peniaze, už dnes až tak nesúvisí s telesnou váhou plieškov z drahého kovu (*1), ale to súvisí s váhou duchovnou. Je to teda predsa naša predstava, čo si pred peniazmi predstavujeme, teda dnes už často pod jednotkami a nulkami, pod číslami uloženými niekde v nejakom počítadle. Keď sme boli malí, počítali sme guličky na drôtiku. Dnes v tejto detskej hre pokračujeme. Vymenili sme počítadla za počítače. Sme už predsa veľké deti. Nebudeme sa hrať len s guľkami.

Poďme teda priamo na vec. Smerom k dospelosti. Peniaze ako čaro majú len takú moc, akú im prisúdime. Môžeme ich aj odsúdiť, ale aj to je len prisudzovanie. Peniaze nemajú žiadnu inú moc, okrem našej moci. Peniaze nie sú, je len naša moc. Naša moc je taká, akí sme my. Dobrá, zlá, to je osobné. Ak sme hlupáci, naša sila, naša živa, naša moc končí na daromninách. Hora umelohmotných daromnín, ktorými plníme smetiská, špiniac našu Matku Zem. Nečistá živa končí v nečistotách. Čistá živa končí v čistotách. Čistá živa má spojenie so Všeduchom, so Všehomírom, s Bohom. Čistá živa znamená priama živa, uvedomujúca si priamo následky svojich činov. Ak čistíme chemicky nečistoty a vypustíme to do posvätnej rieky, čo sme vlastne očistili? Svoju dušu? Takto? Čistíme svoju dušu tak, že v rieke zabíjame iné bytosti? Prepáčte. Časť vody z rieky potom čiastočne čistíte a vraciate do vodovodu…Prepáčte.

Obeživo je to, čo si predstavujeme. Ale ono to v skutočnosti je, je to odraz našej sily, našej životnej sily. Naša živa obieha tam, kam ju dáme. Je to odraz nášho hodnotového rebríčka. Časť obeživa dáte tam, kam musíte, ako odvody, nájomné, dlhy. Časť dáte tam, kam dať chcete. Naša sila je teda odrazom nášho ducha, lebo aj to, čo musíme, aj to, čo chceme, je odrazom nášho ducha, vedomého i podvedomého.

Človek na vedomeckom chodníku, keď aj len nasucho opečené ovsené vločky obeduje, obetuje pred jedlom a teda chváli za dary. S úctou a vďakou iným bytostiam, prinajmenšom k tomu ovsu, ktorého semeno pojme do seba. A niekto zje bez pochvaly tri chody, čo chodili ešte prednedávnom po dvore, a hovorí, že má málo.

Naše peniaze, naše obeživo je len odrazom nášho ducha. Ak sme duchovne nakojený, nie sme neukojení. Sme uspokojení.

Dajme si pozor na to, čo odpovieme, keď sa nás niekto opýta, ako sa máme.

zdroje:

*1praslovansky peniaz´, údajne z nemeckého phenning a v nemčine možno z latinčiny – pondus – váha, (Český etymologický slovník, Jiří Rejzek, Leda, Voznice 2001)

*2 Móc sebi sama swoje prawa čini (Kuň má nohy, koza rohy, hornolužickosrbská prřísloví, Milan Hrabal)

*3 O civilizačných namotávkach, Žiarislav – 4 civilizačné namotávky (video – zvukový záznam)

*4 Český etymologický slovník, Jiří Rejzek, Leda, Voznice 2001

 

podobné články:

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.obezivo.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.