Malý vrchár padá a vstáva

R_vetvaZ vrchárskeho zápisníka, Žiarislav píše

Prírodný život má oproti mestskému niektoré nevýhody. Ale má aj mnoho výhod. Jedna z výhod prírodného života je, že sa dieťa naučí prirodzene pohybovať. To môže byť, ako sa vraví na Kokavsku, to ti môže byť na úžitok.

„Jéj, čo má dieťa v meste na preliezke, to tu má všade. Čo má na pieskovisku, to má tiež všade“, hodnotí naša hosťka, kým s malým vrchárom robí „koláče“ z troch druhov hliny, ktoré jej ukázal a namiešal. Podľa toho, čo naša hosťka  hovorí, včera malý vyliezol na dvorovú pec chleba, čo je nad domom na plošinke a podarilo sa mu „zgrúliť“ sa do zadu, tak, že urobil premet spojený s kotúľom. „On ako letel, len skrčil hlavu , prekopŕcol sa dozadu, potom sa zdvihol a robil si veci ďalej“, vraví.  Malý vrchár často beží. Ako to robia aj iné deti, pokiaľ im to nezakážu. Ak dieťa beží, občas padne. Bežne padne, zasmeje sa, vstane a beží dalej. Najnovšie ale keď padne, chvíľu sa chmúri, úplne divadelne, ako to videl v rozprávke „A je to“. Potom sa zasmeje a beží ďalej. Občas padne tvrdo. Pred pár dňami stál človek na priedomí a pred jeho nohami malý, utekajúci vrchár zakopol a „zdymil“ priamo na schody pred domom, až to zhučalo. Ruky vystrel v zlomku okamihu tak šikovne, že zastal bradou nad kamenným schodom. Zdvihol sa a bežal ďalej.

Malý vrchár bude mať o štvrť roka štyri roky. Zatiaľ nepozná čokoládu, cukríky a zbrane. Luk a šípy za zbrane nepovažuje, keďže nevidel takéto ich použitie.  Nevidel žiadny film, v ktorom sa zabíja. Videl úryvky filmov, napríklad o Indiánoch, ale zabíjanie sme mu neukázali.  Včera šiel človek pozrieť kozy na pašu, po to, ako zistil, že jedna malá koza zvláštne mečí kdesi na pasienku. Malý vrchár chcel ísť tiež, v poslednej dobe ho človek bráva so sebou. Už vie, že keď ideme za stádom, treba mať uviazané vlasy. Na vlasy si nechce dať siahnuť, ale keď ideme do pásma kríkov, chce ich mať „ako tato“, uviazané šatkou okolo hlavy. Takto sa dostaneme cez kríky bez bolesti a zdržania, avšak so silou. Trval aj na tom, že si tiež zoberie luk a šípy, lebo iste budeme na stráni strieľať do terča. Človek mu dal jeden dvojtretinový, zlomený šíp, dĺžkou práve dobrý do detského luku. A vyrazili sme.

Vyšli sme hore stráňou, do pásma kríkov. Stádo sme našli po chvíľke. Malý vrchár sa učil načúvať a ceskom spoľahlivo ukazoval prstom smer, kde by mohlo byť stádo. Tam aj bolo. Človek švihol pri smreku osekávačom a kozy pribehli ohrýzať  smerekové ihličie. Vidíš ten dvojitý strom? Budeme strieľať do tej medzery? Spýta sa človek malého vrchára. Malému vrchárovi sa to veľmi nepozdáva. „No, neviem, neviem, či je to dobré, sú tam stromy“. Človek tam postaví vľašu, ktorú sme našli na pozemku, podľa nánosov tu ležala aspoň 10 rokov. Šíp vystrlený triapolročným dieťaťom ju iste nerozbije. Malému vrchárovi sa ale nepáči ani strieľať do fľaše, tvrdí, že to nie je dobré. Chce strieľať do košele, ale to zas nepovažuje za dobré človek. Košeľa pripomína človeka. Nakoniec človek zašvihá osekávačom a vyrobí zo suchého papradia terč. Na detský šíp to stačí. Malý vrchár strieľa celkom dobre. Polovica šípov ide do terča.

Máme ísť na návštevu za Šoltýsku a človek zváži, že stiahne kozy do stajne. Kozy sa už poberajú preč, tak naberie šípy do tuľajky aj s malým lukom, ktorý tam vojde, keďže dosahuje práve dĺžku človekových šípov. Človek zamáva smrekovými chvojkami a kozy vo chvíli pribehnú a hryzkajú. Takto človek postupuje s troma konármi z vrchu do doliny. Stádo za ním. Malý vrchár beží medzi kozami.  Po chvíli ale malý vrchár tiež chce nosiť chvojku. Človek mu dá smrekový konár a on naňho tiež  vábi kozy. Keď ale prídeme na cestičku, malý sa rozhodne našu cestu osviežiť. Zdvihne konár nad hlavu a pustí sa vnohy dole cestičkou. Kozy za ním. Malý vrchár prudko uteká a stádo dvadsiatich kôz a kozliatok sa za ním valí ako lavína za živým stromčekom. Z diaľky to vyzerá, ako keby pred stádom kôz utekal malý stromček. Človek zastane a z diaľky pozorne pozerá, ako sa za malý bežcom valí stádo, ako sa k nemu napriek jeho šprintu pomaly približuje  a skôr, či neskôr ho najskôr prevalcuje. Malý vrchár iste počuje za sebou dupot a zvončeky. Vo chvíli sa nebadane pozrie cez plece a v okamihu sa zvrtne doprava a vbehne s konárom , už v sade, medzi mladé čerešne. Kozie stádo sa valí  v tvare kvapky, takže zabočiť nemôže, v rýchlosti, aj keby ako chcelo. Chvíľu ešte beží, potom sa zastaví a kozy sa pýtajú: „Mééé, kam vlastne bežíme?“. Ale to už sme pri kolešni, pri  stajni a človek, i malý vrchár im hádže smrekové chvojky, aby si dali tie sladkokyslé zákusky plné silíc, tak plné živíc, tak dobré na trávenie.

 podobné články:

28.12.13 Ako malý vrchár vianočné vetvičky priniesol – Z vrchárskeho zápisníka

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.maly.vrchar.pada.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.