JARNÉ TAJNOSTI: Ako sa slávik neodrodil?

Vždy, keď sa končí zima, hovoria o tom vtáci. Oplatí sa ich počúvať, isteže už na svitaní. To je niečo neskutočné. Najprv začne jeden. Potom nič. Potom zas ten jeden. Ostatní sa prebúdzajú. Potom ten jeden znova zašteboce a potom sa to začne. Začnú spievať všetci a môžeš sa z toho zblázniť, alebo radšej zblaženiť, lebo je to naozaj krásne.

vlastovky.jpg

Noc máme za sebou (?). Slovenskí slávikovia spievajú cudzie piesne. A zrazu začne jeden slávik spievať ako slávik. Všetci sú z toho hotoví. Dačo nenormálne. A ešte aj perie má ako slávik, aj tak hovorí, čo nespieva normálnou hatlaninou? Ale on znova. A znova. Slávičiu pieseň.

Kdeže sú tí básnici, čo písali slovensky? Kdeže sú noví rúfusovia a turčániovia? Nieto ich, čo by žili korene slov. Bítnici sa znova a znova preberajú z kocoviny, motajú cudzie slová a slávikovstvo v nedohľadne. Je ich pár, čo píšu v slove. Málo. Na smetisku je veľa značkového, moderného odpadu. Igelitové tašky, petfľaše, gumy, plechovky… A tí básnici, čo dobrí, boli spopolnení, čo žijú, to spravidla nepoznaní. My, predpotopní pevci, tajne nezakázaní, sme duchovný odboj. Sme tajné povstanie ducha. Čo keby sme to zverejnili? Hm. Ha ha. Fuj. Krása.

Inak, medzi rečou, obdivujem Horanu. Ako básnické črevo, radšej povedzme, že ako básnický strom. Ona nerojčí, ona žije. Má to vydreté v pote a krvi, v nasadení ducha a života. Celkom sa teším na jej piesne, ktoré sú zhudobnené básne. Básne sú vlastne piesne, pôvodne je to isté slovo, báseň a pieseň, básne kedysi peli pevci, Štúrovci ich volali piesne. Tie jej sú nielenže vlastné, ale aj prežité. Asi som jej to takto nikdy nepovedal. Ostane to tajomstvom. Tak trochu, hej. Možnože je takých viac. Ale o nich nevieme. Lebo žijú tajne v lesoch a v troskách miest skrývajú sa pred jedovatými výparmi moderného živorenia. Raz o tom napíšem, keď vyrastiem a stanem sa spisovateľom. Nikomu to nepovedzte, lebo je to môj vlastný nápad. Fú, to bude prekvapko.

No, je nová jar. Našťastie, je tu určitá tradícia, akože rozvinú sa jahňady na rakyte, osike a jelša púšťa žltý oblak milostného peľu, tí, čo majú ťažkosti s milovaním, nemajú radi takéto verejné poburovanie. Ja to mám rád. Ešte som to nikdy nenapísal, ale prírodných ľudí vzrušuje, keď tie puky pučia a nespočetné množstvá malých kvetnatých pučiek sa tešia z láskavého dychu Vesny oplodnenej všedušným slnečným dychom. Tí, čo sa robia, že to nevidia, majú akože jarnú únavu, alebo odŕhajú, ako keď sa deje niečo neslušné. Som celkom rád, že príroda nie je nejaký premúdrený modernista a nevykašle sa na to, alebo nezačne pučiť pripitá niekedy na jeseň. To je krásne, že príroda je tradičná, ako rod, rodidlá, obroda a tak. To je dobre, že sa príroda neodrodila. A čo my, sestry a bratia Sloveni? My sme sa neodrodili?

Máme tu jarné sviatky. Tak nájdime si popri hodovaní čas aj na to, aby sme v tele svojom i prírodnom objavili znovuzrodeného ducha.

Živa s vami!

Žiarislav

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.jarneTajnosti.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.